Precízna práca

Profesionálni historici ocenia vysokú odbornosť práce, ktorá je zjavná od prvých stránok. V úvode, ktorý je so svojimi viac ako 40 stranami v podstate takmer samostatnou kapitolou, autor detailne vysvetľuje, aké vedecké postupy pri svojom bádání použil, akej terminológie sa pridŕža, polemizuje s inými autormi a vysvetľuje svoje postoje i zámer. Nechýba analýza sekundárnych prameňov, ktorú by autor evidentne najradšej vynechal, pretože „je možné sa jej vyhnúť konštatovaním, že sa zatiaľ tomuto fenoménu nikto výlučne odborne nevenoval“, dodáva však, že aby „naplnil vedecké štandardy, niekoľko slov na túto tému uvediem“ (s. 41 – 42).

Veľmi detailne sa však venoval analýze primárnych prameňov a archívov, ktoré pri práci použil. Prirodzene, pri vedeckej práci by takýto rozbor prameňov a podrobná metodológia mali byť samozrejmosťou. Žiaľ, v našich končinách to nie je vždy pravidlom, preto treba obzvlášť oceniť precíznosť a námahu, ktorú do toho autor vložil.

Po tomto vyčerpávajúcom, no z odborného hľadiska výborne zvládnutom úvode, už nasleduje jadro práce. To by sa mohlo rozdeliť i na niekoľko samostatných kníh – napr. o dejinách jazzovej hudby a swingu, o odpore voči režimnej moci v Protektoráte či o jazze a swingu ako forme protinacistického odboja v rôznych európskych krajinách. Autor by si tým pomohol i z hľadiska hodnotenia jeho práce – v zásade totiž v Čechách pri hodnotení vedy platí to isté čo u nás: čím viac, tým lepšie, bez ohľadu na kvalitu. Ako však sám uviedol, „publikácie sa majú písať pre čitateľov, nie pre databázy vedeckých výsledkov“ (s. 50). Výsledkom je teda monumentálne, 900 stranové dielo – podľa mňa tejto knihe označenie dielo právom patrí.

Zazous, Schlurfs i Jitterbugs

Práca je rozdelená do jedenástich kapitol. Súčasťou je rozsiahla obrazová príloha s množstvom unikátnych fotografií a vyobrazení, ktoré sa autorovi za roky výskumu podarilo zozbierať. V prvej kapitole sa Koura venoval všeobecne jazzovej hudbe v českých krajinách od prvých zmienok o nej až do konca 30. a začiatku 40. rokov 20. storočia – teda až do prvých rokov existencie Protektorátu Čechy a Morava. Nasleduje kapitola „Nacionálny socialismus a jazz“, v ktorej sa autor podujal analyzovať vzťah medzi nacistami a jazzom.

Táto druhá kapitola je, napriek evidentnej snahe autora, najslabšou časťou knihy. Zatiaľ čo Koura veľmi správne chápe a analyzuje rasové (černošská hudba) a politické (pôvodne z USA) dôvody nacistov na nenávisť k jazzu, jeho interpretácia nacistickej ideológie je dnes už prekonaná. Okrem iného píše, že jazz „považovali Hitlerovi stúpenci za jeden z prejavov modernej kultúry, ktorú zásadne zavrhovali “ (s. 119). Pri charakteristike nacistickej ideológie potom pokračuje formuláciami o „konzervatívnej revolúcii“ a „vzbure proti moderne“. Koura pritom vychádza z prác nemeckého historika Petra Reichela, ktorý najnovší vývoj štúdií o fašizme vo svojich prácach nereflektuje, resp. reflektuje len veľmi obmedzene. Reichel je historik „starej školy“ (v čase písania tejto recenzie má 75 rokov) a inovatívny prístup od neho už len ťažko možno čakať.

Pre nacistov nebolo všetko moderné umenie „zvrhlé/zkazené/degenerované“ (entartet). Naopak, nacizmus predstavoval „alternatívnu modernitu“ a svojim spôsobom bol moderným a rozhodne aj revolučným hnutím – žiadnym reakcionárskym ultrakonzervativizmom. Dnes už fašistické hnutia chápeme v tomto zmysle, a minimálne v poslednej dekáde to reflektujú všetky významnejšie práce moderných historikov venujúcich sa fašizmu. Jedna z najzásadnejších prác tohto druhu, Modernismus a fašismus Rogera Griffina, pritom nedávno vyšla už i v češtine. Reálne je však toto jediná výčitka Kourovej knihe. V ďalších kapitolách pokračuje vo vysoko nasadenej latke odborne i čitateľsky.

Autor sa v nasledujúcich kapitolách postupne venuje jazzovému tancu a neskôr subkultúram, ktoré v súvislosti s jazzom a swingom vznikli v rôznych krajinách: zazous vo Francúzsku, Swing-Boys (nacistami nazývaní Swing-Jugend) v Nemecku, Schlurfs v Rakúsku či jitterbugs v Spojených štátoch amerických. V piatej kapitole sa kniha vracia do strednej Európy – a už z nej neodíde. Koura sa postupne venoval analýze českej mládeže v období tesne pred nacistickou okupáciou, swingu ako generačnému fenoménu a prejavu odporu, protektorátnej swingovej subkultúre, útokom proti nej,protektorátnym inštitúciám vo vzťahu k swingovým „výstrednostiam“, a tiež jazzu a swingu v gete a v koncentračných táboroch i tomu, ako sa ich nacisti snažili využiť na svoje propagandistické ciele. Knihu uzatvára kapitola o swingovej mládeži tesne po vojne a o jej následnom vyobrazení v umení.

„Vyžente potápky z koncertních síní!“

Situácia mládeže obľubujúcej swing a jazz nebola za nacistickej okupácie nijak ružová. Nacisti ich obľúbený hudobný štýl nenávideli (alebo aspoň oficiálne nenávideli). Pre mladých sa však táto hudba stala nielen generačným výrazom – mladej generácii je vlastná vzbura a vymedzovanie sa voči predchádzajúcim generáciám a autoritám všeobecne –, ale aj spôsobom, akým demonštrovali svoj nesúhlas s nacistickou ideológiou a okupačnou politikou.

Tento postoj dávali najavo svojím dekadentným výzorom (zdeformovaným klobúkom, dlhými vlasmi, úzkymi nohavicami, výrazne farebnými ponožkami a príliš veľkým sakom), ale i charakteristickým slangom či flegmatickým postojom.

Koura vo svojej práci poctivým štúdiom archívov dokázal, že napriek tomu, čo tvrdili protektorátni novinári a neskôr komunistickou ideológiou zaťažené dejepisectvo, táto subkultúra nebola okrajová, marginálna a bezvýznamná, ale že išlo o naozaj rozšírený fenomén. Jediným „šťastím“ Čechov bolo, že spolu s ostatnými slovanskými národmi boli považovaní za menejcennú rasu. Ich „dekadentná“ a „degenerovaná“ hudba i štýl preto nacistickej okupačnej moci neprekážal tak, ako to nacistom prekážalo pri nemeckých Swing-Jugend. Nacistická polícia ich preto monitorovala, no nezasahovala tak tvrdo a razantne ako samotnej Ríši.

Otázka, či je vôbec možné interpretovať nadšenie časti českej protektorátnej mládeže pre swingovú hudbu ako formu odporu voči nacizmu a či nejde len o obyčajný generačný výraz, je jednou z kľúčových otázok šiestej kapitoly. Pri hľadaní odpovede Koura študoval korene, z ktorých táto subkultúra vychádzala a venoval sa fenoménu dandyzmu, americkým filmom, tzv. recesistickému hnutiu či iným domácim zdrojom. Časti knihy, kde sa venuje „Recesistom“, sú obzvlášť zaujímavé.

„Recesisté“ boli neformálnou skupinou, ktorá vychádzala z tradícií českého humoru a reprezentovali ju spisovatelia ako Jaroslav Hašek či Jaroslav Žák. Recesisti si začali robiť žarty najprv zo svojich spolužiakov a profesorov na školách, neskôr sa zameriavali na náhodných okoloidúich. Zmyslom ich konania bolo šokovať ľudí a sledovať ich reakcie. Medzi ich zábavky patrilo zhadzovanie klobúkov, držanie smiešnej nafúknutej tváre v električke, skupinové sledovanie neznámeho človeka, odchod z kaviarne bez platenia či vniknutie na ples alebo iné akcie bez pozvania. Medzi „ťažšie kalibre“ patrilo vyvezenie osoby preč z Prahy v nočných hodinách, posýpanie múkou či rušenie počas koncertov (s. 435 – 436). Skupina dokonca vydala tri literárne diela: dva almanachy a jeden román.

Koura pritom vo svojej knihe nesleduje len odpor „swingařů a potápek“ voči autoritám, ale tiež opačný proces: históriu odporu väčšinovej spoločnosti voči „swingařům“ a „potápkám“. Nielen nacisti či „domáci“ fašisti ich kritizovali. Boli to monohokrát aj ich vrstovníci a ľudia z domáceho konzervatívneho i ľavicového prostredia. Vyvrcholilo to administratívnymi zásahmi voči nim a útokmi v tlači, ktoré im prisudzovali kriminálne správanie. To ich však nemohlo zastaviť.

Nie je veľa odborných historických monografií, v ktorých sa tak prejaví nadšenie autora, jeho zápal pre výskum a roky poctivého bádania a tvrdej driny tak, ako je to celkom zrejmé pri čítaní knihy Petra Kouru. Jeho kniha je príspevkom k štúdiu nielen politických dejín, ale i k dejinám každodennosti jedného z najfrustrujúcejších období českých dejín.

Jakub Drábik

text sme prebrali z www.historyweb.sk

Zobraziť diskusiu (0)