Celý život som bol ďaleko od toho, aby som niečo obdivoval, obdiv mi je cudzí, pretože zázraky neexistujú, obdiv mi bol vždy cudzí a nič ma neodpudzuje viac ako to, keď pozorujem ľudí, ktorí trpia nejakým obdivom. Keď prídete do kostola, vidíte ľudí obdivovať, keď prídete do múzea, vidíte ľudí obdivovať... Normálny rozum obdiv nepozná, berie niečo na vedomie, rešpektuje, váži si, to je všetko,

... povedal Reger, ktorý s pravidelnosťou švajčiarskych hodiniek navštevuje každý druhý deň Umeleckohistorické múzeum vo Viedni, aby pozoroval, videl, spochybňoval, cítil, že ešte žije. Jeho biorytmus je nemenný. Dopoludnia trávi v múzeu, kde mu dokonale vyhovuje osemnásťstupňová teplota priestoru a následne odchádza do kaviarne Ambassador, kde je neustále dvadsaťtri stupňov. Svet starých výtvarných majstrov je miestom jeho duchovnej produkcie, elegantnú viedenskú kaviareň zase považuje za stroj na spracovanie myšlienok. Reger, ktorého po úmrtí manželky – azda jediného posvätného a kritikou nenarušeného pilieru v živote, zachránil iba pevný harmonogram, je autorom pravidelných kritických článok o hudbe pre prestížne Timesy. V zahraničí uznávaný, v rodnom rakúsku ignorovaný. Azda by sme mohli tvrdiť, že Reger je nihilista, ktorého vášňou je hľadať chyby a nachádzať argumenty na potvrdenie vlastnej tézy, že dokonalé umenie neexistuje, že čím viac sa snažíme preniknúť do jeho hĺbky, tým hlbšie padáme morálne aj intelektuálne.

Lenže Reger, ktorý prechováva veľkú úctu k dochvíľnosti, je zároveň bravúrnym analytikom, nepatetickým filozofom, prorokom zlyhania umenovedných a umelecko-kritických odborov. Za svojho chránenca si z číreho rebelantstva i logicky odôvodneného plánu vyberá istého Irrsiglera, strážnika Umeleckohistorického múzea, ktorý je ideálnou tabulou rasou. Vzájomný rešpekt, mlčanlivosť oboch nevšedných priateľov sú obojstranne prínosné. Regera necháva Irrsigler sedieť pred svojím obľúbeným dielom, Tintorettovým obrazom Muža s bielou bradou, ktorý ho celoživotne fascinuje rovnako ako odpudzuje a v Bordoneho sále má tak starý pán s nie príliš ohľaduplným prejavom dostatok priestoru na cesty do vnútorného sveta. Do Irrsiglera nalieva Reger na oplátku svoj vlastný neakademický prístup na objasnenie diel smerom k náhodným návštevníkom. A potom je tu ešte tretí člen komornej trojice literárneho diela – Atzbacher, ktorý si Regera neskonale uctí a rád preto prijíma pozvanie na stretnutie s ním – kde inde, ako v samotnom múzeu.

Dej knihy Starí majstri nie je dôležitý – nerozvíja sa, nenabaľuje, negraduje a možno ho jednoducho zhrnúť do jednej vety. Omnoho podstatnejšia je filozofická nálada knihy, komorná atmosféra striedajúcich sa dialógov a monológov, množstvo obsiahnutých otázok ohľadne umenia a odpovedí na kľúčové otázky života. Bernhardova forma je experiment. Repetitívnosť, ktorú často používa na zdôraznenie, nie je samoúčelná. Kniha Starí majstri pripomína filozofický traktát, či pompéznu obhajovaciu reč, avšak taktne sa vyhýba pátosu a blazeovanosti. Na Regera si čitateľ musí zvyknúť, musí ho pochopiť a prijať. Autor kladie vysoké nároky na otvorenosť a pozornosť svojho recipienta, odhodiť zábrany a predsudky je nutnosťou, inak by sme asi ťažko odolali spŕške hrdinovej kritiky na najväčších velikánov výtvarného, či hudobného umenia a vzpierali by sme sa aj odhodlaným výrokom ohľadne disfunkcie kurátorov, kritikov, galerijných sprievodcov, ale aj umeleckých pôžitkov.

Je toho veľa, čo si Reger berie na mušku – od povrchnosti más, cez otupenosť Rakúšanov, až po katolíkov a nafúkaných filozofov. A predsa táto symfónia invektív, všemožných irónií a nahnevaných sól funguje. Stojí za ňou človek osamotený, príliš izolovaný a nadpriemerne bystrý, ktorý túži vidieť umenie v blízkej duši viac ako na zarámovanom plátne? Alebo je inklinovanie k súcitu s Regerom iba pascou, ktorá nám zavrie oči pred skutočným oslobodením sa od predsudkov a prirodzenej snahy hľadať v umení krásu? Na túto hádanku si musí každý nájsť odpoveď sám.

Knihu pôvodne pre Rádio Devín recenzovala a prečítala literárna publicistka Diana Mašlejová

Starí majstri

Bernhard Thomas

Kalligram 2015

preklad:Juraj Dvorský

Zobraziť diskusiu (0)