Titul PhDr. sa pri článkoch, štúdiách a tiež publikáciách Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej vyskytuje so striktnou pravidelnosťou. Niet sa čomu čudovať. Akademické pomery, v ktorých ho získala, boli k jej osobe často nepriaznivé a problémy jej robili aj pri obhajobe záverečnej doktorandskej práce v odbore hungaristiky. Reč je o mužských predstaviteľoch hodnotiacej komisie. Éra ich vedeckého významu bola na konci, a tak svoju prestíž umocňovali prísnymi, v horšom prípade neobjektívnymi posudkami. Posudok k práci totiž výskumníčku osočoval, že text je kompilátom, proti čomu Gwerková-Göllnerová aktívne bojovala hľadaním ďalšieho odborníka v nádeji, že prísne tvrdenie fundovane vyvráti a preverí jej použité literárne zdroje. Jedinou príčinou pritom zďaleka nemuselo byť len to, že pred honorovanými pánmi stála bystrá žena s pohotovými reakciami, ale aj to, že sa jej z podstaty veci zunovali texty zaťažené neprekonateľnými nánosmi odborných slov. Tie podľa nej často zastierali pravú povahu problematiky. Bola skôr zástankyňou autentického myslenia s pridruženými spôsobmi interpretácie a citovou angažovanosťou. V tomto duchu je vedená aj publikácia Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej.

Odhodlanie, s akým si Alžbeta Gwerková-Göllnerová vydobyla svoje legitímne výsledky, predznamenalo aj jej funkčnosť v iných oblastiach, kde sme spoločensky zaostávali. Citlivo vnímala pozíciu žien a celkovo ženstva, čo v spolupráci s priateľkou Jarmilou Zikmundovou zakomponovali do knihy Žena novej doby z roku 1938. Anna Grusková detailne uvádza, o čom tento obsiahly manuál hovorí, no za mnohé si spomeňme, že obsahoval aj ideologické, demokraticky ladené úvahy. Tie pestovala v domácnosti s Edmundom Gwerkom najskôr v Bratislave, kde sa tento výrazný jednooký maliar cítil stiesnene, neskôr aj v Banskej Štiavnici, kam sa spoločne odsťahovali.

Hoci maliar Edmund Gwerk inklinoval skôr k ľavicovým myšlienkam, najmä k marxistickému učeniu, plne podporoval svoju partnerku v jej individuálnom myslení. Sám Gwerk sa pri tvorivom procese cítil najlepšie v prostredí Štiavnických vrchov, konkrétne v lokalitách vrchu Sitno. Osamelá usadlosť lokalizovaná v jeho výškach v ňom vyvolávala silné pnutie k myšlienkam panteizmu, pretože v divokej prírode odhaľoval čosi náboženské. Tak aj pôsobia jeho obrazy. V skutočnej nehybnosti vecí nachádza detail, ktorý evokuje ich tvárnosť. Konáre stromov akoby si všimli, že človek sa na ne díva pridlho v nádeji odhaliť ich neurčitú a tajomnú podstatu, a chcú k nemu vykročiť temnou magickou silou. Porušiť svoje zakliatie. Ak cez ne preniká svetlo, jasne dáva najavo, že je v pozícii bezpečných končín, odkiaľ je pozemské dianie kontrolované vyššou, neidentifikovateľnou silou. Gwerk bol z presvedčenia ateista, no momenty divokej prírody v ňom vyvolávali pocity možného obrátenia v okamihoch, keď na neho v celej svojej bujarosti pôsobila otvorenosť plenéru.

Dom, kde manželia bývali, kúpil Gwerk za štyri svoje obrazy a spoločne ho pretvorili na svoj spoločný obraz. On tam našiel kus mystickej divokosti, čo mu ponúkali výšky, a Alžbeta zas príjemnú izoláciu v kontraste s mestským životom, ktorý viedla v Bratislave. Banská Štiavnica mala oproti nej pomalšie tempo. Dávno totiž stratila zo starobylej prestíže významného banského mesta, ktorého dozvuky živila monarchia. Neúspešné vybudovanie vlakovej infraštruktúry sa stalo nástrojom politickej propagandy a tunajších obyvateľov otvorenie tejto otázky vždy kladne vyrušovalo, čo neskôr využil fašisticky ladený Slovenský štát. Tiež však iba v rovine sľubov, ktoré marila vojna.

Dom sa stal bohémskou domácnosťou, ktorá poskytovala obom triezvo mysliacim bytostiam potrebný azyl a izoláciu od ruchu veľkomesta. Posledné slová určite prehovárajú z duše mnohým súčasným intelektuálom, ktorí považujú ruch mesta za toxický a túžia sa z neho natrvalo alebo na dostatočne dlho dostať do ústrania, kde získajú potrebný prievan na svoje úvahy.

Práve na tomto mieste, zdá sa mi, literárny zber materiálu pomocný aj pre filmový dokument získava mierne skratkový nádych. Kniha Anny Gruskovej nie je komponovaná ako číra faktografia, čo je na prvý pohľad jasné. Snaží sa ísť v deklarovanej tradícii doktorky Gwerkovej-Göllnerovej, teda vyskytuje sa tu citová angažovanosť, osobný vklad, skúsenosť s prostredím, znalosť archívnych materiálov, skrátka, všetko, čo potrebuje kvalitná reportáž. Na druhej strane sa predstavy o mileneckom páre niekde škrú sladkými scénami, kde je zväčša rekvizitou víno. Nejdem konkretizovať, pretože by som čitateľa možno zbytočne manipuloval svojím subjektívnym estetickým a čitateľským vnímaním. V každom prípade, harmonický pár dostal v tejto publikácii čosi viac ako fragmenty zo súkromnej korešpondencie. Vzťah je zľahka štylizovaný a nie vždy to literárne funguje. Čo je však nad touto skutočnosťou, to je výnimočný portrét doktorky Gwerkovej-Göllnerovej. S najväčšou pravdepodobnosťou by bola na súčasný obraz mnohých slovenských žien hrdá. Stávajú sa hlavami inštitúcií, štátu, dôležitými intelektuálnymi hlasmi. Významne sa väčšinovo vzdialili od gazdinských stereotypov, ktoré iba rodia ako jablone pre našich „junákov“. Je to obraz slobody, za ktorú bojovala aj doktorka Gwerková-Göllnerová, a zaplatila za ňu až príliš.

Anna Grusková: Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej

Literárna bašta, 2022

Zobraziť diskusiu (0)