Začnem od konca. Dočítala som, tesne pred jej uvedením u nás v kníhkupectve, knihu Barbory Hrínovej Plachý dom. A je to veľmi pekná kniha. Pekná do jarných dní aj do tých letných. Láskavý portrét učiteľa klavíra (a kontrabasu) na ZUŠ-ke, Ambróza, tesne pred a po nástupe na dôchodok sa čítal veľmi ľahko a dobre a pritom som mala občas pocit, že, ó, toto si chcem zapísať. To, ako z nadhľadu glosuje každodenný sídliskový život, psieho kamaráta či chalupársku slobodu (či bremeno?), no i obyčajné konverzácie so susedmi či s rodinou, to všetko je skvelé. Nie je to román, ktorý vám zmení pohľad na svet alebo vás rozplače na každej druhej stránke, no jeho prečítanie stojí za to. Lebo napríklad na SBS-kára v miestnom supermarkete či ujov s malým psíkom na vodítku sa od jeho prečítania budem pozerať trochu inak.

Premostím ku knihe, ktorú som čítala počas (podľa mňa) najhnusnejšieho mesiaca roka, februára. Volá sa Smuteční pochod a je tiež o hudbe. Je to kniha islandského spisovateľa Gyrdira Elíassona, od ktorého som čítala aj jeho predošlú knihu preloženú do češtiny Okno na jih. Smuteční pochod je, podobne ako Plachý dom, tiež takým denníkom. V tomto prípade akéhosi sabatikálu jedného copywritera, ktorý si sám pre seba píše hudbu. Je krásne čítať, v čom všetkom sa hudba môže nachádzať. Aj táto kniha sa ma niečím dotkla, napriek tomu, že to opäť nie je dejovo bohatý román.

Aj ďalšia kniha je opisom výseku života jedného človeka, tentoraz to nie je hudobník, no prevádzkovateľ kaviarne. Kniha sa volá Kaviareň bez mena a je príbehom jednej viedenskej kaviarne, ale aj konca 20. storočia. Príbeh sa začína v roku 1966, keď sa Robert Simon, obyčajný človek, rozhodne otvoriť si kaviareň. Je to príbeh jeho i jeho hostí, priateľov, lásky, splnených i nesplnených snov, a tak vlastne každého z nás.

Všetky tri tieto knihy sú, podľa mňa, strohé, no v ich strohosti a útlosti tkvie ich sila. V tom nedopovedanom, čo je len akosi medzi riadkami, v otázkach, ktoré sa v čitateľstve zrodia pri ich čítaní. Teda vo mne sa zrodili…

Vrátim sa naspäť k Barbore Hrínovej. Rozhovor s ňou u nás v kníhkupectve o jej novej knihe vynikajúco viedla Jana Juráňová. A aj dve knihy Jany Juráňovej som si stihla v poslednom čase prečítať. Jedna je novela Rodinná oslava, veľmi stručný príbeh o rodinnej oslave, stretnutí širokej rodiny, známych neznámych, spoločenských konvenciách, (ne)chuti spolu hovoriť a mnohých iných témach. Druhá kniha je rozhovor Jany Beňovej s Janou Juráňovou. A to je pre mňa asi naj kniha posledného obdobia. Prečítať si, dozvedieť sa, odpočuť celý rozhovor dvoch spisovateliek, čitateliek, žien, kultúrnych ikon, literátok, aktivistiek je prosto veľmi inšpirujúce, prínosné, zaujímavé.

Na záver jedna kniha, ktorú som zhltla za večer, čo sa teda mne nestáva často. John Boyne: Voda. Je to kniha, ktorá plynie ľahko, no odkrýva veľmi ťažké témy, príbeh o sexuálnom zneužívaní v rodine, no rozprávaný mamou, ktorá tušila, no odmietla uveriť. Príbeh, ktorý kladie viac otázok než odpovedí. A keď som začala tým, že sú tie knihy zosieťované, tak tento príbeh sa mi prepája s už spomenutým Smutečním pochodem, lebo tiež začína príchodom hlavnej hrdinky k moru, v tejto knihe na írsky ostrov a nie do islandského fjordu, do dedinky, kam uniká pred svetom a chce nájsť seba, odpovede a otázky. A je to prvý diel z cyklu pomenovanom podľa živlov. Som zvedavá na ďalšie.

A úplne na záver ešte kniha Letnice. Tú som nosila v ušiach – ako „čtení na pokračování“ ju totiž uviedol Český rozhlas. Rozprávka pre dospelých, kniha ovenčená mnohými cenami, česká kniha, ktorú napísal Slovák, nech je už dôvod na začítanie sa akýkoľvek, odporúčam. Mne sa to páčilo, občas sa mi mikropríbehy a metafory z tejto knihy zdali veľmi trefné.

Knihy, ktoré ma zaujali na pulte

Čítam Lukáša Cabalu Leto postávalo v horúcom vzduchu. Viackrát som mala v ruke knihu Neviditeľný, tak asi ňou budem pokračovať, keď Cabalu dočítam. Veľmi peknú obálku i text na zadnej strane má nová kniha Verony Šikulovej, tak skúsim aj tú. A zaujali ma aj tri knihy z nonfiction strany pultu. Vo vydavateľstve Premedia vyšli dve veľmi dôležité knihy do dnešnej doby: Ako zošiť rodinu a Naši rodičia starnú. A Aleš Palán sa rozprával s kňazmi, farármi a farárkou a vyšla z toho kniha Ten farář je nějakej divnej, a vyzerá dosť dobre.

Obľúbené vydavateľstvo: Artforum

A ešte mám napísať o nejakom vydavateľstve. Tak ja napíšem o jednom, ktoré asi nikto nenapíše, lebo je to to naše. Ja si však myslím, že napriek tomu či práve preto o ňom písať treba. Vydavateľstvo Artforum vzniklo kedysi dávno, keď sme chceli na pulty priniesť knihy, ktoré nám tam chýbali. Boli sme jedno z prvých vydavateľstiev, ktoré robilo pekné knihy, na peknom papieri, dobre zalomené, dobre vysádzané. Teraz je to už bežné, čo je výborné. Sú iné vydavateľstvá, ktoré robia krajšie knihy, napríklad preto už vydávame málo detských kníh, lebo iní to robia lepšie. No stále nás baví hľadať a prinášať knihy, o ktorých si myslíme, že stoja za prečítanie.

Zobraziť diskusiu (0)