Vráta vagónov sa s veľkým lomozom a takmer naraz otvorili, takže bolo zrejmé, že ich na rôznych miestach otvára väčší počet ľudí. A odrazu vypuklo peklo! Do vagónov s revom vnikla banda väzňov v pruhovaných úboroch a vrhli sa na nás. Dolu vonku nemo čakali esesáci so psami.

„Alles raus! Všetko von! Los! Schnell! Hybaj! Rýchlo! Vystúpiť z vagónu! Okamžite! Všetku batožinu necháte vnútri! Nič so sebou nebrať! Pôjdete sa vykúpať! Nastúpiť na rampe, muži zvlášť, ženy zvlášť!“

Pruhovaní väzni na nás kričali napoly nemecky, napoly jidiš. Niektorí ľudia ich rozkazom ani nerozumeli a najmä tí starší hneď nepochopili, čo majú robiť. Vznikol hrozný zmätok. Ľudia boli vyháňaní z vagónov palicami za desivého kriku. Všetko sa robilo v behu. Všetko, čo nám bolo nariaďované, sme mali splniť rýchlejšie, než sme toho boli schopní. Až oveľa neskôr mi došlo, že to bol účinný spôsob, ako zabrániť akémukoľvek odporu z našej strany.

Po dlhej dobe nehybnosti bolo spočiatku pre nás obťažné sa čo i len narovnať, nieto ešte sa rýchlo pohnúť. Prišli sme sem v zúboženom stave a teraz sme sa z donútenia jeden cez druhého tlačili k dverám vagóna, kde sa vytvorila tlačenica. Pritom boli medzi nami ľudia rôzneho veku. Niektorí starší sa ťažko pohybovali, niektoré deti v tom zmätku strácali rodičov a zúfalo na nich volali. Tie najmenšie deti držali ich matky úzkostlivo v náručí a nevedeli, ako sa s nimi majú z vlaku dostať, pretože tam neboli žiadne schodíky a bolo treba zliezať alebo zoskakovať z výšky. Niektorí pri pokuse dostať sa z vagónu spadli na zem alebo sa zvalili na niekoho, kto tam už ležal. A väzni v pruhovaných mundúroch grobiansky popoháňali každého, kto ešte zostával vnútri, niektorých dokonca ťahali z dverí. Nesmeli sme sa ani na chvíľu zastaviť, nebol ani čas si uvedomiť, čo sa deje.

Po niekoľkých málo minútach sa už väčšina z nás ocitla pred vagónmi. Potácali sme sa v ostrom svetle bez toho, že by sme boli schopní nejako sa zorientovať, pričom tí pruhovaní neprestávali do nás strkať a biť nás palicami. Keď kričali, aby sa muži a ženy rozdelili do dvoch skupín, pozreli sme sa s otcom a s matkou na seba. Nenapadlo nám, že by sme sa teraz mali lúčiť. Považovali sme za samozrejmé, že sa o chvíľku znovu zídeme.

Všade okolo nás boli esesáci so štekajúcimi vlčiakmi, ktorých držali na kožených vôdzkach. Tie psy k nám pustili tak blízko, aby nás udržiavali v neprehľadnej tlačenici tiel pohromade a aby nikomu ani len nenapadlo sa oddeliť. Sami esesáci k nám neprehovorili, iba sa dívali na väzňov v pruhovaných oblekoch, či sa dostatočne činia. A oni sa skutočne snažili. Keď boli na dohľad esesákov, tak na nás revali, strkali do nás a mlátili nás ešte viac.

Jeden z pruhovaných sa objavil vo dverách susedného vagóna a zakričal, že vagón je prázdny, potom vyvolal ešte nejaké číslo. Po chvíli sa ozvalo:

„Vo vagóne mŕtvy muž a mŕtva žena! Pravdepodobne samovražda!“

Hneď nato nejaký esesák rozkázal, aby tie mŕtvoly vyložili a nechali ich vedľa batožiny. Takto väzni esesákom postupne hlásili vagón po vagóne, že sú už prázdne. Mňa a otca prekvapilo, že vo vlaku boli nejakí mŕtvi. Hovorili sme si, kto to asi môže byť. Ale dedo len poznamenal, že to tí ľudia nemali dopredu vzdávať.

Napriek všetkým rozkazom, kriku, bitkám a zhonu sa rodiny ešte chvíľku snažili držať pokope, alebo ak sa im už niekto z najbližších stratil, zase sa spojiť. Do hluku rozkazov sa občas vmiesil krik rodičov hľadajúcich svoje deti a plač detí, ktoré vedľa seba nevideli svojich rodičov, alebo sa zvolávali jednotliví členovia rodín. Potom do tej zmätenej tlačenice znovu vpadli väzni v pruhovanom, aby nás nahnali do dvoch zástupov a oddelili od seba mužov a ženy. Kričali na nás, že všetci pôjdeme do kúpeľa, zdraví pôjdu sami a tým, ktorí sú chorí alebo zle chodia, pomôžu oni. Ja som doteraz stál medzi Magdou držiacou v náručí malého Zoliho a babičkou, ktorá bola zavesená do Manci. Vtom sa v našej blízkosti objavil jeden z tých kričiacich väzenských pomocníkov, nenápadne sa pritočil k Magde a zašepkal jej, že aj oni sú Židia a aby ho poslúchla:

„Urob, čo ti poviem, to dieťa ponesie táto žena!“

Vytrhol Magde Zoliho z náručia a strčil ho do rúk staršej ženy, ktorá stála vedľa nej. Tú ženu som poznal, volala sa Viola. Potom pruhovaný chytil Violu za rameno a postrčil ju s dieťaťom do zástupu žien. Všetko to trvalo len pár sekúnd. Potom sa otočil naspäť, akoby chcel nahnať do toho zástupu ešte niekoho iného, a povedal Magde, ale tak, že som to počul aj ja:

„Buď ticho, dieťa potom dostaneš naspäť.“

Hovoril naliehavo a všetko prebehlo tak rýchlo, že Magda sa nezmohla na odpor. Keď sa dostala do zástupu, stála niekoľko radov za Violou s dieťaťom. Medzitým k nim dostrkali aj Manci s babičkou. Pruhovaný pomocník mal asi za úlohu nahnať ženy do jedného zástupu.

Pozrel som sa, čo sa deje s mužmi. Dedo a otec už boli v zástupe, ale nestáli vedľa seba.

Potom do mňa jeden z pruhovaných strčil tak silno, že som takmer spadol, aby som sa tiež zaradil do toho zástupu. Stál som tam sám. Pozrel som sa nabok a uvidel som mamu a babičku, ktorá bola do Manci stále zavesená. Manci mala na sebe hnedý zimník úzkeho strihu s kožušinovým golierom, ako sa to nosilo podľa vtedajšej módy. Vyzerala v ňom útlejšie, než bola v skutočnosti.

Aj ona ma zbadala a zdvihla ruku na pozdrav. Všetci sme boli teplo oblečení, akoby sa blížila zima.

Brali sme si so sebou zimné oblečenie v domnienke, že budeme musieť pracovať niekde vonku vo vlastnom oblečení ako naši ľudia, ktorí boli odvedení do pracovnej služby, väčšinou na východný front. Vzali sme si toho čo najviac na seba, aby sme nemali ťažšiu batožinu, než bolo povolené. A pritom sa blížilo leto!

Bolo šestnásteho júna tisíc deväťsto štyridsaťštyri.

Tomáš Radil

Najmladší dospelý

Finecom 2016

Zobraziť diskusiu (0)