Oscilácia medzi vysokým a nízkym, medzi hore a dolu, sa v tomto románe odohráva hneď v niekoľkých rovinách: bohatstvo – chudoba; vzdelanosť – nevzdelanosť; krása – škaredosť; štvrť s krásnymi bytmi – ošúchaná priemyselná zóna; intelekt – pudovosť; pravda – klamstvo; spisovný jazyk – nárečie; Neapol – Miláno atď. Giovanna, rozprávačka príbehu – hoci ako Elena Ferrante v rozhovore podotkla, tento „kto“ rozprávajúci Giovannin príbeh jej očami nemusí byť zásadne sama Giovanna –, je ešte v podstate dieťa, dospievajúce dievča, keď si vypočuje, že je škaredá ako jej teta Vittoria (pričom tu nehovoríme len o fyzickom zjave), ktorej meno je v ich domácnosti považované za nadávku, za stelesnenie všetkého nízkeho na tomto svete. Až do tej chvíle sa dievča považovalo za pekné, neustále chválené rodičmi, a zrazu sa mu svet otočil hore nohami. Pre niektorých priam banálna poznámka náhle zmení život nielen Giovanne, ale aj jej rodičom, blízkym a priateľom.

„Ja som sa, naopak, začala zosúvať a zosúvam sa ešte aj teraz, v týchto riadkoch, ktoré mi chcú prisúdiť príbeh, zatiaľ čo v skutočnosti nie som nič, nič svoje, nič, čo by sa skutočne začalo alebo dosiahlo naplnenie: iba zmätok, o ktorom nikto – ani ten, kto v tomto okamihu píše – nevie, či obsahuje správnu niť príbehu alebo je len spleťou bolesti bez vykúpenia.“

Elena Ferrante je známa tým, že sa dokáže vnoriť do myslí svojich postáv, že píše aj o veciach, ktoré v sebe hlboko pochovávame a neraz o nich nepovieme ani najbližším. Pri Giovanne opäť zachádza až za pomyselnú čiaru; tam, kde iní končia, Ferrante ide do hĺbky, čím v recipientovi spustí lavínu emócií. Giovanna sa náhle cíti vytrhnutá z detstva, vyrastajúc v akejsi ochrannej bubline, s rodičmi intelektuálmi, ktorí k nej boli odmalička vo všetkom otvorení, a preto jej ani len nenapadlo, že by azda mohli klamať – nie oni, ktorí jej vtĺkali do hlavy, že klamať sa nesmie.

Presne toto obdobie kdesi medzi detstvom a dospelosťou, ktoré býva pre človeka neraz najťažšie, dokáže Ferrante vystihnúť s priam desivou presnosťou. Giovanna sa rozhodne spoznať svoju tetu Vittoriu, ženu, ktorou tak jej otec, ktorému sa pomocou vzdelania podarilo vymaniť z chudoby a prízemného života, pohŕda. Spoznáva v nej nielen niektoré vlastné črty, ale najmä presný opak svojich rodičov a ich priateľov a známych – vulgárnu, nevzdelanú (hoci inteligentnú!), jednoduchú ženu s podrezaným jazykom, ktorá však vôbec nie je škaredá.

„Prikývla som, bola som vystrašená. Pár sekúnd som sa dívala na jej tvár bez mejkapu a potom som uprela pohľad do zeme. Vittoria sa mi zdala taká neznesiteľne krásna, že považovať ju za škaredú bolo nutnosťou.“

Náhle sa Giovanna ocitá medzi svetom tam dolu, kde žije jej rodina, ktorú dosiaľ nepoznala, a svetom hore, kde vyrastala so svojimi rodičmi-učiteľmi, obklopená diskusiami o politike, histórii či rodovej rovnosti. Lenže čo sa stane, keď sa tieto dva svety prepletú? Oscilujúc medzi nimi, Giovanna prežíva krízu identity; všetkých naokolo pomaly a postupne odhaľuje, akoby šúpala cibuľu, klamstvo po klamstve strháva masku rodičom aj ich priateľom, až bublina jej naoko dokonalého života náhle praskne a ona má potrebu zbaviť sa všetkého, čo ju doteraz tvorilo, neschopná vidieť sa taká, aká v skutočnosti je. Giovanna zrazu stráca svoje kontúry a zmätok, do ktorého je uvrhnutá, Ferrante opisuje spôsobom svojím vlastným, vďaka ktorému má čitateľ pocit, že sa ocitol v tele dospievajúcej protagonistky.

„Čo sa vlastne dialo vo svete dospelých, v hlavách veľmi rozumných ľudí, v ich telách preplnených vedomosťami? Čo ich menilo na najnedôveryhodnejšie, najmenej spoľahlivé zvieratá, horšie než plazy?“

V románe môžeme ako jednu z ústredných myšlienok pozorovať stratu nevinnosti, a to vo viacerých významoch. Giovanna sa ocitá vo víre protichodných pocitov, čo sa prejavuje aj na jej správaní. V snahe nájsť v chaose poriadok sme svedkami jej prudkých premien a nestability, príznačnej nielen pre ňu, ale pre všetko a všetkých v jej živote.

„Vo chvíli, keď som sa rozhodla, že budem srdečná a matke poviem, že večer je vlažný, a prijmem Marianov obvyklý bozk na líca, ako aj jeho zvyčajné poškuľovanie na moje prsia, som pochopila, že je nemožné zastaviť dospievanie.“

Verní čitatelia Eleny Ferrante aj v jej najnovšom počine postrehnú témy, ku ktorým sa opakovane vracia, ako napríklad telo a sexualita, spoločenské postavenie, vzdelanie, priateľstvo žien, vzťah matky a dcéry, lační muži… čo však nič nemení na fakte, že zakaždým prináša niečo nové, čo recipientov opäť šokuje, pobúri, ba možno aj rozhnevá. Giovanna je skvelá rozprávačka, úprimná, drzá, na jednej strane ešte dieťa, na druhej dospelá, so zaujímavými postrehmi. Klamársky život dospelých je výborný román, ktorý odporúčam aj tým, ktorí ešte od Ferrante nič nečítali, keďže ide o čosi menej náročné čítanie, ako je to napríklad pri Neapolskej ságe. Fanúšikov zaiste nesklame a tých, ktorí sa s tvorbou talianskej spisovateľky rozhodnú zoznámiť, verím, upúta.

Klamársky život dospelých
Elena Ferrante,
Inaque 2020
preložila Ivana Dobrakovová

Zobraziť diskusiu (0)