V deväťdesiatych rokoch sme boli tínedžeri, nemali sme internet, mnohí dokonca ani pevnú linku, pozerali sme však MTV, chodili do filmového klubu, do legendárnej Judo haly na koncerty a diskotéky a počúvali Rádio Frontinus, takže sme aspoň cez videoklipy, filmy a hudbu vedeli, ako vyzerá kultúra vonku. Nedostatok všetkého z čias komunizmu ešte dlho doznieval, takže ak sme chceli mať niečo navyše, museli sme si to vymyslieť, vyrobiť, zorganizovať, nebolo toho, kto by prišiel a ponúkol hotový výrobok alebo zážitok. Všetko sa robilo živelne a bez grantov, toto slovo sme nepoznali. Koncom deväťdesiatych rokov odišli niektorí na vysoké školy do väčších miest, niektorí robiť au-pair a na stavby do Anglicka. Na nejaký čas mesto zaspalo, ale teraz sa znovu zobudilo. Znovu sú tu mladí ľudia, ktorí nesedia a nelamentujú, ale robia.

Keď som prišla do Popradu pátrať po tom, ako vzniklo a aké je dnes kníhkupectvo Christiania, našla som veľmi podobný príbeh, ktorý ilustruje, akými skokmi sa Slovensko na konci minulého storočia menilo a kníhkupectvo, ktoré vás aj teraz po takmer tridsiatich rokoch doslova ohromí veľkorysými priestormi a odzbrojí pokojom, ktorý v ňom vládne. A navyše, to najlepšie sa skrýva za dverami do skladu.

Zásadnou postavou, ktorá bola začiatkom deväťdesiatych rokov za vznikom popradskej Christianie a za stovkami podujatí, bol fotograf Pavel Strážay, ktorého všetci volajú Paťo.

Bol rok 1992, mal som asi 25 rokov a bolo to také relatívne príjemné porevolučné obdobie, stále som si užíval pocit slobody a eufórie. Ku knihám a organizovaniu kultúry ma to ťahalo od revolúcie, takže som to bral akosi samozrejme. Ako prvé som predával spevníky Karla Kryla pred vtedajším obchodným domom Prior, tiež som organizoval jeho koncert a akcie v Poprade.

Potom si zobral na tú dobu vysokú pôžičku 50 tisíc korún a otvoril malé kníhkupectvo v podzemí, na ulici 1. Mája zamerané na "výberovú" literatúru. Po knihy chodil s ruksakom do Prahy a Bratislavy ako väčšina vtedajších malých kníhkupcov. Po dvoch rokoch mesto ponúklo Strážayovi priestory na Námestí Sv. Egídia, kde skončilo kníhkupectvo Slovenská kniha a kde sídli Christiania dodnes.

Mesto sa koncom deväťdesiatych rokoch snažilo kníhkupectvo dostať z priestorov na námestí a obvinili Christianiu z propagácie drog kvôli fotografii Boba Marleyho, ktorá doteraz visí nad pokladňou, a dokumentu o reggae, ktorý premietali v kinoklube. V Poprade to vyvolalo veľké pobúrenie a petíciu nakoniec podpísalo viac ľudí, ako volilo vtedajšieho primátora.

Jano Blažovský, jeden z Popradčanov, ktorí v Christianii takpovediac vyrástli (a teraz ho stretávame v bratislavskom Artfore), spomína, že v polovici deväťdesiatych rokov bol dopyt po knihách beat generation, prekliatych básnikoch, po rôznych literárnych experimentoch, predávala sa filozofia, sociológia, religionistika, psychológia, história, knihy z vydavateľstva Maťa, Votobia, Volvox Globator, Knižná dielňa Timotej, Q111, Drewo a srd, Ars Litera, L.C.A. KK Bagalu. V Poprade existovala aj silná fotografická komunita a komunita graffiti, a preto sa dali v Christianii zohnať knihy o fotografii, umení a knihy o rôznych graffiti scénach vo svete. Našli ste tam undergroundové časopisy ako Vokno alebo kyberpunkový Živel. V zadnej časti kníhkupectva je doteraz hudobné oddelenie, kde sa počúvala hudba všetkých možných žánrov.

Katalóg bol masívny a ochota objednať veľká. Čím neznámejšie, tým lepšie, aj s vedomím dlhšej doby dodania. V tom čase nastupoval formát mp3 a pamätám si na improvizované ohnivé diskusie medzi zástancami CD kvality a obhajcov mp3 formátu (Jano Blažovský).

Kníhkupectvo patrí rozlohou medzi tie väčšie, má vysoké stropy a knihy sú tak uložené v podstate na dvoch poschodiach prepojených galériou. Za nenápadnými dverami do zázemia sa však nachádza ešte jeden priestor – divadelná sála pre asi stopäťdesiat ľudí s čiernymi stenami, hľadiskom, závesmi a premietacím plátnom, kde za približne pätnásť rokov Paťo Strážay zorganizoval stovky programov, koncertov, výstav, filmov, prednášok. Vystúpila tam celá československá folková scéna, džezové aj undergroundové kapely, Psí vojáci, Tornádo Lue, Bittová, Merta, Nohavica, Geišberg, Schmitzer či Frames. V kinoklube sa dal vidieť David Lynch, Miloš Forman, Dennis Hopper, Marco Ferreri, dokumenty o rôznych subkultúrach či experimentálne divadlá ako Teatr Novogo Fronta. „Bola v tom pravidelnosť. Program bol 4 dni v týždni; v utorok prednášky, v stredu Domáce kino, teda projekcie filmov, ktoré vtedy neboli dostupné a premietali sme ich ešte aj z videokaziet, vo štvrtok spolky a v piatok koncerty.“ Paťa Strážaya, syna básnika Štefana Strážaya zásadne v mladosti ovplyvnili beatnici, bol v osobnom kontakte s Ferlinghettim, niekoľkokrát bol na prednáškach Allena Ginsberga či Garyho Snydera a veľa z prednášok bolo venovaných práve básnikom beat generation. Okrem toho vydávali občasník, noviny aj knihy, napríklad prvé vydanie Thoreaovej knihy Občianska neposlušnosť či básnika Philipa Larkina a mali vlastnú detskú edíciu Baba Yaga. Fungoval tam spolok básnikov aj vlastné divadlo s dvorným režisérom Romanom Olekšákom.

Toto všetko sa dialo bez grantov, bez akejkoľvek štátnej podpory alebo podpory mesta a bez internetu a myslím, že takáto silná komunita sa formuje práve vďaka nutnosti improvizovať, stretávať sa, diskutovať. Sú to drobnosti; v lokálnom rádiu Tatry mal napríklad Strážay reláciu Oldies a do Christianie chodili ľudia hlasovať a dávať tipy do playlistu – bez internetu bolo nutné prísť osobne, vypísať papierik a vhodiť ho do schránky. Popri tom sa počúvala hudba, viedli sa diskusie, vymýšľal sa ďalší program. Christiania bola rovnakým kultúrnym centrom ako je dnes Stanica Záriečie v Žiline alebo Diera do Sveta v Liprovskom Mikuláši, len sa to tak vtedy nenazývalo.

Okolo roku 2010 prišiel zlom a záujem o takúto živú kultúru výrazne poklesol. Kým predtým sa v sále tiesnilo stopäťdesiat ľudí, zrazu neboli organizátori schopní predať päť lístkov na Mertu alebo Vlasy. Podľa Strážaya to bola kombinácia viacerých faktorov:

Mládež začala svoj záujem smerovať inými smermi, internet otvoril bránu príležitostí, ktoré ich vlastne lákajú dodnes. Žánre, ktorým som sa venoval, prestali ľudí oslovovať a zaujímať a mesto zároveň opúšťali "odchovanci" za štúdiami alebo za prácou.

Zmenil sa aj knižný trh, prišli veľké kníhkupecké siete, internetové obchody, distribúcie. Reklama sa už nerobila cez kultúrne podujatia, ale cez online marketing a billboardy.

V istej chvíli som pochopil, že ak chcem, aby Christiania pokračovala ďalej, musím ju odovzdať mladším a progresívnejším. Moje staromilské videnie fungovania kníhkupectva mu viac škodilo ako pomáhalo, a tak som sa skoro presne po 20 rokoch s Christianiou rozlúčil. Keďže mi principiálne či eticky nesedelo kníhkupectvo ďalej vlastniť a byť len majiteľom, ktorý si chodí iba pre tržby, tak som odchod poňal ako absolútny.

Christiania neskončila. V tej dobe sa však už v kníhkupectve viac ako desať rokov pohyboval Štefan Hamza, ktorý spočiatku v Christianii len zabíjal čas medzi odchodom autobusu zo Svitu, kde chodil na učilište a Starou Lesnou, kde vtedy býval.

Niekedy na konci základnej školy som vedel, že keby som pracoval v knižnici alebo v kníhkupectve, tak by to bolo super, ale cielene som preto nič nerobil, prišlo to samo.

Začal chodiť na podujatia, neskôr začal pomáhať v sále aj v predajni a od konca strednej školy v nej pracoval. Logickou voľbou bolo prenechať Christianiu práve jemu.

Veď som bol aj chvíľu vyľakaný, nemal som žiadne ekonomické vzdelanie, v kníhkupectve som robil od konca strednej školy desať rokov a zrazu to malo byť všetko moje – so všetkými výhodami, voľným časom, ale aj so všetkými tými ľuďmi. Mal som 28 rokov, urobil som si živnosť, prevzal som priestor a dohodol som sa s dodávateľmi.


Ponuka kníh sa v tej dobe výrazne rozrástla, o podujatia už nebol záujem a tak sa z divadelnej sály stal logicky sklad kníh. Okolo roku 2012 Štefan Hamza založil internetový obchod christiania.sk, čo bolo pragmatické rozhodnutie a zároveň terra incognita. Teraz má Christiania v sklade a v predajni 42 tisíc titulov a okolo 80 tisíc kníh. „Ak chceme prežiť v malom meste, musíme mať všetko – od blbostí, ktoré nás netešia, po psychológiu,“ hovorí Hamza na margo toho, že hitovky zarábajú na knihy, ktoré sa predávajú menej, ale má pocit, že by v kníhkupectve byť mali, lebo patria do nejakého literárneho kánonu. Jeho samotného najviac na práci v kníhkupectve baví, že má prístup ku knihám a môže si siahnuť na obrovské množstvo znalostí z rôznych oblastí:

Tisíce príbehov, románov, proste vedenie. Tu v tom nie som obmedzený. V tomto som sa našiel.“

Ako sa medzitým zmenilo samotné mesto? Rovnako ako väčšina slovenských miest, do ktorých prišli developeri so svojimi nekonečnými nákupmi - najväčšia zmena prišla po tom, ako otvorili dve obchodné centrá. Miestni podnikatelia sa tešili, že nákupné centrá pritiahnu ľudí na námestie, no tie ľudí odtiaľ naopak doslova vysali. Druhý problém je, že Poprad je čoraz menší, pretože každý rok ubudne niekoľko sto obyvateľov a hrozí, že príde o štatút mesta. Ľudia sa väčšinou sťahujú za prácou alebo do okolitých dedín, mladí študovať. V lete prichádzajú turisti, no prestali kupovať napríklad predtým žiadané knihy o Tatrách. Každý má mobil a fotky v knihe nepotrebuje. „Ale ešte vždy sú takí, čo sa vracajú každý rok a to je pohladenie.“ Veľkú časť zákazníkov tak tvoria miestni, ktorí do Christianie chodia roky a na knihu si radšej počkajú, ako by si ju mali kúpiť skôr, ale nie doma.

Namiesto organizácie množstva podujatí vsadil Hamza na zlepšenie služieb: „Snažil som sa zlepšiť prístup k zákazníkom, byť ústretovejší, hľadať chyby a odstraňovať ich, byť tu pre nich.“ Ak robia podujatia, tak s lokálnym dosahom, napríklad o histórii a osobnostiach Tatier, o ktorých sa veľa nevie. Úspešným formátom je tiež Nedeľná chvíľka Christianie v TV Poprad, ktorá sa točí vo výklade kníhkupectva - každú nedeľu desať minút pred ôsmou čítajú ľudia z Popradu, väčšinou neherci, poéziu. „Ľudia sú celkom potešení, lebo si často spomenú na staré časy, na svoju mladosť. Od minulého roka sme natočili asi šesťdesiat dielov.“

A aká je budúcnosť Christianie? Paťo Strážay je spokojný:

Samozrejme, vždy keď som v Poprade, moja prvá cesta vedie do kníhkupectva. A cítim, že Christiania žije, pulzuje to v nej, podarilo sa jej vyrovnať sa aj s konkurenciou Martinusu, takže... myslím, že áno, bolo to rozhodnutie, ktoré Christianii pomohlo.

Štefan Hamza nemá veľké oči, žiadnu konkrétnu víziu o koľko percent by mali stúpnuť tržby, zisky. Stačí, aby bola sebestačná, aby mala svoje meno, aby bola kvalitná. „Ja myslím, že ho ešte stále má a keď sa povie Christiania, tak si ľudia povedia, hej, to je to dobré kníhkupectvo.“

Monika Kompaníková

Zobraziť diskusiu (0)