1. decembra

… ručičky na hodinách asi nebavilo krútiť sa rok čo rok tým istým smerom, a tak sa rozbehli opačne...

Už sa stmievalo. Vianočné ulice boli vysvietené, pomedzi lampami poletovali tučné snehové vločky. Ulice sa hmýrili ľuďmi.

Medzi davmi náhliacich sa ľudí kráčal ocko s Joakimom. Vybrali sa do mesta kúpiť adventný kalendár, a bol najvyšší čas, lebo zajtra už bol 1. december. V pouličných stánkoch i vo veľkom kníhkupectve boli vypredané.

Joakim trhol ocka za ruku a ukázal do malého výkladu. Pred stôsom kníh sa skvel adventný kalendár pomaľovaný krikľavými farbami.

– Aha! povedal.

Ocko sa obrátil k nemu:

– Sme zachránení.

Vošli do maličkého kníhkupectva. Joakimovi tam všetko prichodilo staré a ošumelé. Popri stenách boli police od dlážky po povalu plné kníh. A skoro každá bola iná.

Na pulte bola kopa vianočných kalendárov. Boli dvojakého druhu. Na jedných bol obrázok Ježiška so sobmi a saňami. Na druhých bol obrázok neveľkej maštaľky so škriatkom. Napchával sa vianočnou kašou z veľkej misy.

Ocko držal v každej ruke jeden kalendár.

– V tomto sú čokoládové figúrky, povedal. – Ale z tých by náš zubár asi nemal veľkú radosť. V druhom sú figúrky z plastu.

Joakim si prezeral obidva kalendáre. Nevedel, pre ktorý sa rozhodnúť.

– Keď som bol malý, boli tie kalendáre celkom iné, pokračoval ocko.

Joakim sa naňho pozrel. Chcel vedieť viacej.

– A ako iné?

– V každom okienku mali obrázok, na každý deň jeden. Ale my sme boli v rovnakom napätí každučké ráno. A zakaždým sme hádali, čo je na tom obrázku. Okienko sme otvorili… a keď sme ho otvorili dokorán, bolo to, akoby sme otvorili dvierka do iného sveta.

Joakim si zrazu niečo všimol. Ukázal na jednu z políc s knihami:

– Aj tam je akýsi vianočný kalendár.

Rozbehol sa k nemu, priniesol ho a ukazoval ockovi. Bol na ňom obrázok Jozefa a Márie, ako sa skláňajú nad Ježiškom v jasličkách. V pozadí kľačali traja mudrci od východu. Pred maštaľkou stáli kozy a ovce a z oblohy zlietali anjeli. Jeden z nich trúbil na trúbke.

Farby boli vyblednuté, akoby kalendár ležal na slnku celé leto. Ale obrázok bol taký krásny, že Joakim takmer zosmutnel.

– Chcem tento, povedal.

Ocko sa usmial:

– Ten asi nebude na predaj, vieš. Podľa mňa je poriadne starý. Možno taký starý ako ja.

Joakim sa nevzdával:

– Ani jedno okienko nie je otvorené…

– Možno je tu len ako dekorácia.

Joakim nevedel od starého vianočného kalendára odtrhnúť zrak.

– Chcem ho, – zopakoval. – Chcem len tento, nijaký iný sa mu nevyrovná.

Vtom prišiel predavač. Bol to muž s bielymi vlasmi. Začudoval sa, keď zbadal vianočný kalendár, ktorý Joakim držal v ruke.

– Nádherný, – vyhŕkol. – A pravý… áno, pôvodný. Vyzerá, akoby ho niekto namaľoval ručne.

– Môj syn by ho rád kúpil, – povedal ocko a ukázal na Joakima. – Usilujem sa mu vysvetliť, že nie je na predaj.

Bielovlasý muž začudovane zdvihol obočie:

– Vy ste ho našli… tuto? Sám som taký nevidel celé roky, naozaj celé roky.

– Bol opretý o tie ostatné knižky, – povedal Joakim a ukázal na policu.

Kníhkupec prikývol:

– Tak to v tom má prsty zase starý Johannes.

Ocko sa skúmavo pozrel na muža s bielymi vlasmi:

– Johannes?

– Hej, taký čudák z námestia… Predáva tam ruže, ale nik nevie, odkiaľ ich má. Občas sa tu zastaví a vypýta si vodu. V letnej horúčave si vyleje posledné kvapky na hlavu a až potom odíde. Párkrát oblial aj mňa.

Ocko prikývol a bielovlasý muž pokračoval:

– Ako poďakovanie za vodu mi tu na pulte nechá jednu-dve ruže… alebo na policu položí dáku starú knihu. Raz mi vystavil do výkladu portrét mladej dievčiny. Určite pochádzala z ďalekej cudziny. Možno aj Johannes pochádza odtiaľ. Na portréte bolo meno Elisabeta.

Ocko sa kníhkupcovi uprene pozeral do očí.

– A teraz vám tu nechal ten vianočný kalendár?

– Hej, vyzerá to tak.

– Na kalendári je čosi napísané, povedal Joakim. Čítal nahlas: – «Čarovný vianočný kalendár. Cena: 75 øre».

Predavač prikývol:

– Ten bude poriadne starý, namojveru.

– A môžem si ho teda kúpiť za 75 øre? – spýtal sa Joakim.

Bielovlasý muž sa pousmial:

– Dostaneš ho úplne zadarmo. Podľa mňa ho tu starý Johannes nechal práve pre teba.

– Veľmi pekne ďakujem! – odvetil Joakim, a to už vychádzal z obchodu.

Ocko podal kníhkupcovi ruku a čoskoro stál vonku vedľa Joakima.

Joakim si kalendár pevne tisol k sebe.

– Zajtra ráno ho otvorím, – povedal.

Tej noci sa Joakim ustavične budil. Myslel na bielovlasého kníhkupca i na Johannesa s ružami na námestí. Vstal a v kúpeľni sa napil vody priamo z kohútika. A spomenul si aj na to, ako si Johannes oblial hlavu vodou.

Najväčšmi však myslel na magický vianočný kalendár, ktorý mal toľko rokov čo ocko. A napriek tomu nik neotvoril ani jedny dvierka. Ešte prv ako si ľahol, niekoľkokrát skontroloval všetky okienka, od prvého až po dvadsiateho štvrtého decembra. Dvadsiateho štvrtého decembra je predsa Štedrý večer a okienko bolo štyrikrát väčšie ako ostatné. Zaberalo skoro celé jasličky v maštaľke.

Kde asi bol ten čarovný vianočný kalendár počas tých vyše štyridsiatich rokov? A čo sa asi stane, až čoskoro otvorí prvé okienko? Joakim mal kalendár zavesený doma nad posteľou.

Keď sa ráno o siedmej prebudil, vstal a pokúsil sa otvoriť prvé dvierka. Bol taký nedočkavý a nervózny, že sa mu roztriasli prsty. Nie a nie otvoriť dvierka. Naveľa-naveľa sa mu podarilo vytrhnúť malý ústrižok, a dvierka sa otvorili.

Joakim civel na obrázok, bol to výjav z hračkárstva. Medzi všetkými ostatnými hračkami a ľuďmi sa vynímali jahniatko a dievčatko, ale ledva sa stihol prizrieť lepšie, niečo mu zletelo do postele, ešte ani dvierka poriadne neotvoril. Zohol sa a zdvihol to.

Bol to mnohokrát preložený tenučký papier. Keď ho celý rozbalil, zistil, že po obidvoch stranách je čosi napísané. Začal lístok čítať:

JAHNIATKO SO ZVONČEKOM

– Elisabeta! – volala za ňou mama. – Vráť sa, Elisabeta, počuješ!

Kým mamička v obchodnom dome nakupovala vianočné darčeky pre neterky, Elisabeta Hansenová civela na hŕby medvedíkov a plyšových zvieratiek. Vtom sa z kopy hračiek vyhrabalo jahniatko. Skočilo na dlážku a poobzeralo sa. Okolo krku malo zvonček, ktorý sa rozcengal opreteky so všetkými drnčiacimi pokladnicami.

Rovnaké plyšové zvieratko so zvončekom okolo krku už videla Elisabeta predtým. Ako je však možné, že tak nečakane ožilo? Elisabeta sa nestačila čudovať. Hneď a zaraz sa rozbehla za jahniatkom, ktoré uháňalo obchodným domom k pohyblivým schodom.

– Poď ku mne, no poď, drobec! – lákala jahniatko.

Jahniatko so zvončekom už bolo na schodoch a viezlo sa na prízemie. Schody sa pohybovali hrozne rýchlo a jahniatko bežalo ešte rýchlejšie. Elisabeta preto musela bežať rýchlejšie ako pohyblivé schody a jahniatko dokopy, ak chcela zvieratko dostihnúť.

– Elisabeta, vráť sa! – volala na ňu mamička a bolo počuť, že sa hnevá.

Ale Elisabeta už naskočila na schody. Videla, ako jahniatko uháňa prízemím, kde sa predáva bielizeň a kravaty.

Len čo mala pod nohami pevnú pôdu, pokračovala rovnakým smerom ako jahniatko. To už stihlo vybehnúť na ulicu, kde medzi žiarivými girlandami vianočného osvetlenia tancovali snehové vločky. Elisabeta prevrátila stojan so zimnými rukavicami a trielila za jahniatkom.

Vonku v pouličnom ruchu ledva počula vzdialený cengot zvončeka kdesi na Kostolnej ulici. Elisabeta sa však nevzdávala. Bola pevne rozhodnutá, že musí jahniatko pohladkať po mäkkom kožúšku.

– Čakaj, drobec! Jahniatko so zvončekom práve prebehlo cez ulicu na červenú. Možno si myslelo, že červený panáčik znamená „choď“ a zelený „stoj“. Elisabeta si spomenula, ako kedysi počula, že ovce sú farboslepé. Jahniatko sa na červenú nezastavilo, a teda sa nemohla zastaviť ani ona.

Bola rozhodnutá, že jahniatko chytí, aj keby musela bežať na druhý koniec sveta.

Autá trúbili a jeden motocyklista vyletel na chodník, aby sa nezrazil s Elisabetou ani s jahniatkom. Ľudia, ktorí prišli do mesta nakupovať vianočné darčeky, sa nestačili čudovať. Nevidieť predsa každý deň, aby malé dievčatko bežalo na červenú krížom cez Kostolnú ulicu a naháňalo jahniatko, ktoré ušlo z obchodného domu. Navyše nebolo veru zvykom naháňať uprostred zimy po ulici jahniatko. Keď bežali hore ulicou, Elisabeta začula, ako na veži kostola hodiny odbili tri razy. Uvedomila si to a nezvyčajne ju to zaujalo, lebo vedela, že do mesta prišli autobusom o piatej. Pomyslela si, že ručičky na hodinách asi nebavilo krútiť sa rok čo rok rovnakým smerom, a tak sa rozbehli opačne. Aj hodiny raz omrzí celú večnosť robiť stále to isté, uvažovala.

To však nebolo všetko. Keď Elisabeta s mamičkou vchádzali do obchodného domu, bola už skoro úplná tma. Z ničoho nič však teraz bolo zase úplne svetlo, a to jej poriadne vŕtalo hlavou. Nechápala, že medzitým sa úplne nezotmelo.

Jahniatko však vzalo rozum do hrsti a našlo si cestu, ktorá viedla von z mesta, a uháňalo ďalej smerom do lesa. Tam zabočilo na chodník medzi vysokými borovicami. Jahniatko nechtiac spomalilo, lebo chodník bol od poslednej fujavice zaviaty snehom.

Elisabeta za ním. Aj jej sa teraz bežalo horšie. Lenže jahniatko malo štyri nohy, a tie sa mu zabárali do snehu, zatiaľ čo ona iba dve. Dúfala, že táto výhoda je pomôže trošku znížiť jeho náskok.

Mamičkino volanie už dávno zaniklo v pouličnom ruchu. Čoskoro nebolo počuť ani hluk z ulíc. V ušiach jej však neprestávalo znieť:

– Kúpime tohto, či toho druhého? Čo si myslíš, Elisabeta? Alebo kúpime obidvoch?

Čo ak jahniatko ožilo a utieklo z obchodného domu len preto, lebo už nevládalo počúvať všetko to drnčanie pokladníc a rozhovory o nákupoch. A možno sa aj Elisabeta rozbehla za ním práve preto. Nikdy ju veľmi nebavilo chodiť po obchodoch.

Joakim odtrhol zrak od tenkého lístočka, ktorý vypadol z čarovného vianočného kalendára. To, čo si prečítal, bolo také čudné, že pri čítaní zabudol zatvoriť ústa.

Odjakživa zbožňoval tajomstvá. Spomenul si na skrinku s kľúčikom, ktorú mu stará mama kúpila kdesi v Poľsku. Mama i ocko mu kedysi svätosväte sľúbili, že nikdy nebudú hľadať kľúčik od skrinky, kým bude Joakim spať alebo bude v škole. Bolo by to rovnako protivné ako otvárať cudzie listy, povedali.

Až do tohto dňa vlastne Joakim nemal čo vložiť do skrinky pre poriadne tajomné veci. Teraz však do skrinky schoval poskladaný lístok z vianočného kalendára, otočil kľúčikom a schoval si ho pod vankúš. Keď sa mama s ockom prebudili a chceli sa pozrieť do vianočného kalendára, zbadali už len jahniatko v tom veľkom obchodnom dome.

– Pamätáš sa? – spýtala sa mama a pozrela sa na ocka.

– Presne ako keď sme boli malí.

Ocko prikývol:

– Vžili sme sa do každého obrázka a zvyšok sme si vedeli domyslieť sami. Bolo to oveľa lepšie ako vyťahovať z kalendára nemecké plastové figúrky, beztak ich skôr či neskôr zhltne nenažraný vysávač.

Joakim sa v duchu pousmial, len on vedel, že v kalendári bol záhadný papierik.

Ukázal na jahniatko so zvončekom a povedal:

– Jahniatko sa rozhodlo utiecť z obchodu, lebo už nevládalo počúvať drnčanie pokladníc a všetko to táranie o nákupoch. Ale v obchode bolo i dievčatko, volá sa Elisabeta, a tá sa za jahniatkom so zvončekom rozbehla – chcela ho pohladkať po mäkkom kožúšku.

– Nevravel som? – prikývol ocko. – Načo by bol chlapcovi ďalší plastový panáčik?

Celý deň Joakim ustavične myslel len na to, či sa Elisabete podarí dobehnúť jahniatko a pohladkať ho po srsti. Dozvie sa to zajtra?

Bude ten príbeh pokračovať na ďalšom poskladanom tenučkom lístočku?

Jostein Gaarder: Vianočné mystérium

Preklad: Milan Žitný

Artforum, 2022 (dotlač)