Rozhovor viedol George Plimpton, 1974

Tento rozhovor s Josephom Hellerom sa uskutočnil v týždni, keď vyšiel román Something Happened (Niečo sa stalo) – bola to literárna udalosť značného významu, pretože je to iba jeho druhý román. Prvý románom bol, ako inak, Catch-22 (Hlava XXII). Skutočnosť, že tvorba druhého literárneho diela trvala Hellerovi viac ako desaťročie, ho podľa všetkého veľmi netrápi, pretože si vytvoril konkrétny a jedinečný systém práce, ktorý nijako neovplyvňujú termíny odovzdania ani iné arbitrárne požiadavky. Hovorí, že spisovateľom chcel byť odjakživa. Prvú poviedku vyťukal na písacom stroji, ktorý patril chlapcovi z jeho štvrte, a nakoniec ju zamietol redaktor z novín Daily News. Jeho kariéra postupovala vlastným tempom. Počas vojnových rokov v Taliansku nepísal. Prvá poviedka, ktorú mu prijali, vyšla v časopise The Atlantic (spolu s inou od Jamesa Jonesa) v roku 1948. Hlava XXII bola vydaná až o desať rokov neskôr. Heller nemá žiadne ilúzie o tom, aké náročné je uživiť sa písaním románov. Na začiatku každého akademického roka hovorí svojim študentom tvorivého písania, že aj keby spisovateľovi publikovali každé slovo, ktoré napíše, takmer určite si bude musieť privyrobiť, zvyčajne učením (ako to robí Heller) alebo výhodným manželstvom. Jeho samého ťažkosti takéhoto povolania viditeľne nepoznačili. Pôsobí veľmi uvoľnene, má impozantnú postavu (husté vlasy mu lemujú tvár ako levia hriva), je štíhly (udržiava sa vo forme pravidelným behom a prísnou diétou) a vyznačuje sa odstupom, ako keby rozprával o tretej osobe, keď začne so silným prízvukom svojho brooklynského rodiska opisovať jedinečný proces, akým mu prichádzajú na myseľ jeho romány...

V roku 1962 som sedel na verande pred domom na ostrove Fire Island. Bál som sa. Trápili ma starosti, lebo som stratil záujem o svoje zamestnanie – teda o písanie reklamných sloganov. Hlava XXII ktovieako nezarábala. Predávala sa stabilným tempom osemsto až dvetisíc výtlačkov týždenne, väčšinou vďaka ústnym odporúčaniam, ale nikdy sa ani len nepriblížila k rebríčku bestsellerov v The New York Times. Mal som manželku a dve deti. Nemal som nápad na ďalšiu knihu. Čakal som, že sa niečo stane (!), dúfal som, že sa mi podarí začať písať niečo nové. Moje romány sa rodia zvláštnym spôsobom. Nezačínam námetom, dokonca ani len postavou. Začnem vždy prvou vetou, ktorá nijako nezávisí od vedomej prípravy. Väčšinou z nej nič nevzíde: na rozum mi príde veta a nevedie k žiadnej ďalšej. Občas vedie k tridsiatim vetám, ktoré skončia v slepej uličke.

Na verande som bol sám. Ako som tam sedel a lámal si hlavu, čo robiť, z ničoho nič mi v hlave skrsli takéto úvodné vety: „V podniku, kde pracujem, sú štyria ľudia, ktorých sa bojím. Každý z tých štyroch ľudí sa bojí piatich ďalších.“ Tieto riadky mi okamžite ponúkli celú explóziu možností – postavy (zamestnané v korporácii), tón, atmosféru úzkosti alebo neistoty. V tej prvej hodine (kým za mnou niekto neprišiel a nezavolal ma na pláž) som poznal začiatok, koniec, väčšinu stredu, celú scénu toho konkrétneho „niečoho“, čo sa stane; vedel som o dieťati s poškodeným mozgom a najmä, samozrejme, o Bobovi Slocumovi, mojom protagonistovi: čo ho desí, že chce byť obľúbený, že momentálne by bol najradšej, keby mu dovolili predniesť na firemnom zasadnutí trojminútový prejav. Mnohé vety v knihe sa mi takto vyjavili – celá scéna „niečo sa stalo“ s tými riadkami mierenými rovno na solar (od lekárových slov až po „nepovedzte to mojej žene“), to všetko sa mi vyjavilo v priebehu tej prvej hodiny na verande domu na Fire Islande. Napokon som vymyslel inú úvodnú kapitolu s inou úvodnou vetou („Mám mindráky zo zatvorených dverí.“), ale pôvodnú, ktorá všetko odštartovala, som si ponechal ako začiatok druhej kapitoly.

Aj prvá veta Hlavy XXII vám zišla na um rovnakým spôsobom?

Dosť podobným. Ležal som v posteli vo svojom štvorizbovom byte na West Side, keď mi odrazu napadlo: „Bola to láska na prvý pohľad. Len čo Niekto prvý raz zazrel kaplána, hneď sa doňho bláznivo zaľúbil.“ Vtedy som ešte nemal vymyslené meno Yossarian. A kaplán nebol nutne vojenský kaplán – mohol to byť aj väzenský kaplán. Len čo som však mal k dispozícii túto úvodnú vetu, kniha sa mi v mysli začala zreteľne odvíjať – dokonca vrátane väčšiny jednotlivostí... tónu, formy, mnohých postáv vrátane niekoľkých, ktoré som napokon nepoužil. To všetko sa odohralo v priebehu hodiny a pol. Tak ma to nadchlo, že som urobil to, čo by mal podľa klišé človek urobiť: vyskočil som z postele a pustil som sa chodiť sem a tam. V to ráno som prišiel do práce v reklamnej agentúre a rukou som napísal prvú kapitolu. Do konca týždňa som ju mal prepísanú na stroji a poslal som ju Candide Donadiovej, svojej agentke. O rok neskôr, a po dôkladnom plánovaní, som začal písať druhú kapitolu.

Viete si tento jedinečný proces nejako vysvetliť?

Procesu imaginácie nerozumiem – aj keď viem, že som mu do značnej miery vydaný na milosť a nemilosť. Mám pocit, že nápady sa vznášajú vo vzduchu a niekedy sa rozhodnú, že sadnú na mňa. Nápady dostávam, nedokážem ich vedome vyrábať. Prichádzajú ku mne počas akéhosi kontrolovaného bdelého snenia, riadeného rojčenia. Možno to má niečo spoločné s disciplínou reklamného textárstva (ktorému som sa venoval niekoľko rokov), kde práve obmedzenia, ktoré s ním súvisia, významne poháňajú predstavivosť. T. S. Eliot v jednej svojej eseji chváli disciplinované písanie a tvrdí, že ak je človek nútený písať v určitom rámci, predstavivosť sa musí maximálne namáhať a podáva najlepšie výkony. Zato v absolútnej slobode je dosť vysoká pravdepodobnosť, že dielo sa príliš rozrastie.

Pamätáte si aj na iné úvodné vety?

Nuž, ľudia sa ma vždy pýtajú, čo sa stalo s Dunbarom, postavou, ktorá v Hlave XXII zmizla. Tak som uvažoval, že o ňom napíšem román. Úvodná veta, ktorá mi skrsla v hlave, bola očividne ovplyvnená reklamným sloganom na koberce Bigelow, ktorý bol vtedy rozšírený: „Menovka na dverách, Bigelow na dlážke.“ Moja variácia znela: „Dunbar sa prebudil s menovkou na dverách, s Bigelowom na dlážke a lámal si hlavu, ako sa k tomu dopracoval...“ Takže to bol román o strate pamäti, Dunbar sa ocitol v luxusnej kancelárii, nepoznal ani meno sekretárky, nevedel, koľko ľudí preňho pracuje a akú pozíciu zastáva, a postupne to zisťoval. Ale nefungovalo to. Nedokázal som svoju myseľ dostať za určitý bod.

Pamätáte si záverečné vety k tým úvodným?

Záverečnú vetu románu Niečo sa stalo som mal hotovú ešte skôr, ako som sa pustil do písania. Znela: „Som krava.“ Šesť rokov som si myslel, že je dobrá. Mal som ju na jednom zo svojich kartotečných lístkov. Potom sa mi znepáčila a napokon som ju zahodil. No vtedy sa mi zdala dobrá a navyše neviem začať písať, kým nemám záverečnú vetu.

Keď už máte hotovú úvodnú aj záverečnú vetu, čo určuje, či budete pokračovať?

Myslím, že spisovatelia sa podvedome posúvajú k tomu, čo u seba pokladajú za možné. Dva romány, ktoré som napísal, Hlava XXII a Niečo sa stalo, som sa rozhodol napísať a napísal som ich takým spôsobom, akým som ich napísal, na základe inštinktívneho pocitu, že pri obidvoch zvládnem tak tému, ako aj metódu zaobchádzania s ňou. Mám isté nadanie. Viem písať vtipne – vydrží mi to naraz tak na pol strany, niekedy aj dlhšie, no určite by som nepokúšal šťastie a neskúšal naťahovať svoju vtipnosť na desať strán. Humorne viem písať niekoľkými spôsobmi – prostredníctvom irónie, prostredníctvom dialógov, fraškovitých situácií a občas mám šťastie na epigram alebo aforizmus. Prirodzene mám však sklony skôr k vážnosti. Na druhej strane neviem písať pôsobivé a priame samostatné rozprávanie. Neviem robiť opisy. Svojmu redaktorovi hovorievam, že by som nedokázal vytvoriť dobrú opisnú metaforu, ani keby od toho závisel môj život. V Hlave XXII je naozaj veľmi málo fyzických opisov. Aj Niečo sa stalo ich má veľmi málo. Bob Slocum má sklon uvažovať o ľuďoch jednorozmerne; má sklon uvažovať o ľuďoch, ešte aj o svojich blízkych – manželke, dcére, synovi a o tých, pre ktorých pracuje –, ako o osobách s jedinou vlastnosťou, na jedno použitie. Vždy, keď prejavujú viac než len ten jeden rozmer, ťažko sa s tým vyrovnáva. Slocuma nezaujíma, ako ľudia vyzerajú, ako sú zariadené izby alebo aké kvety sú okolo neho.

Obmedzovalo vás nejako pri písaní, že ste príbeh rozprávali ústami Boba Slocuma, úzko zameraného človeka?

Je pravda, že sám by som dokázal byť omnoho vtipnejší, omnoho inteligentnejší, vedel by som so slovami narábať omnoho šikovnejšie ako Slocum. Ja ho však musím zjednodušiť, pretože keby mal všetky moje vlastnosti, nepracoval by pre tú firmu; písal by Hlavu XXII. Aj keď som mu nemohol vkladať do úst slová, aké by použil taký Nietzsche alebo Marcuse, aj tak mám pri ňom neobmedzené možnosti, pokiaľ sa mi darí formovať ho ako postavu, ktorá si je istá len tým, že si nie je istá ničím. Je hlboko nezakorenený, nedefinovaný, ambivalentný. A tak ho môžem uviesť do akejkoľvek nálady a vyvolať v ňom akýkoľvek typ emocionálnej reakcie. Príležitostí nebolo primálo, naopak, bolo ich priveľa. Áno, ale... Okrem toho, vaša otázka naznačuje, že Slocumovou úlohou je vzdelávať. Nemyslím si, ani ako autor, že mám nejaké poznanie, ktoré by som mohol odovzdávať čitateľom. Možno to platí o filozofoch alebo o prírodných vedcoch. Ja môžem vyjadriť niečo, s čím vy môžete súhlasiť alebo nesúhlasiť, no nepochybne ste to už predtým niekde počuli. Takže si nemyslím, že existuje „niečo“, čo odlišuje dobrý román od zlého románu. Rozlišujú sa skôr tým „ako“ – to je estetická hodnota alebo citlivosť spisovateľa, jeho schopnosť tvoriť a komunikovať. Ja nemám životnú filozofiu ani potrebu nejako organizovať plynutie života. Moje knihy nie sú určené na to, aby „niečo hovorili“. Keď som študoval na vysokej škole, v každej diskusii o literatúre sa kládol obrovský dôraz na otázky: „Čo tým hovorí? Aké je posolstvo diela?“ Lenže aj vtedy som mal pocit, že len máloktorý autor mal čo povedať. Pre mňa bolo dôležité niečo iné: „Ako to pôsobí?“ Toto, samozrejme, protirečí predstave, že cieľom románu je sprostredkovať nejaké posolstvo. V skutočnosti sa akékoľvek „posolstvo“ stáva súčasťou štruktúry a rozpúšťa sa v nej až tak, že sa napokon stane rovnako zanedbateľným ako lyžička soli vo veľkom hrnci. Teraz myslím na množstvo maliarov, ktorí sa venovali zátišiam. Maľovali pohľady na rieku alebo vázy s kvetmi... Svojím námetom nemohli nikoho prekvapiť. No jedno zátišie sa od druhého líši tým, čo doň vloží autor. Do istej miery to platí aj o autorovi románov.

Aký máte postoj k Slocumovi?

Niekoľkým ľuďom som počas písania tej knihy hovoril, že Slocum, pravdepodobne, patrí k najopovrhnutiahodnejším literárnym postavám. No kým som knihu dopísal, začalo mi ho byť ľúto. Toto sa mi stalo už aj predtým. Preto sú v Hlave XXII dvaja generáli. Generál Dreedle má, nepochybne, zlé vlastnosti, ale zase iné som si na ňom obľúbil (bol priamy, čestný a nebol to intrigán), a tak som zistil, že určité nesympatické vlastnosti mu vôbec nechcem pripísať. Preto som vymyslel generála Peckema, akéhosi náhradného obetného baránka. Toho je veľmi ťažké mať rád. No pri Slocumovi sa mi stalo, že mnohí priatelia, ktorým som knihu ukázal, voči nemu pociťovali nielen súcit, ale dokonca sa s ním silne identifikovali. To ma prekvapilo, no zrejme nemalo. Skutočne je veľmi ľudský.

Často sa stáva, že vás reakcia na vaše dielo prekvapí?

Neprestajne. A už to očakávam. V skutočnosti ani neviem, čo presne sprostredkúvam, kým si ľudia neprečítajú, čo som napísal, a nevyjadria sa k tomu. Netušil som, o čom všetkom je Hlava XXII zhruba do troch mesiacov po jej vydaní: vtedy ma začali oslovovať ľudia, neraz úplne cudzí, ktorí mi nemali prečo hovoriť, čo som chcel alebo nechcel počuť, a rozprávali mi o knihe. Dovtedy som žil v presvedčení, že druhou najzaujímavejšou postavou knihy (hneď po Yossarianovi) je kaplán. No ukázalo sa, že je ňou Milo. Ďalej ma prekvapilo, čo všetko v Hlave XXII vypálilo úplne komicky. Myslel som si, že som vtipný, ale nemal som dojem, že viem ľudí rozosmiať. Potom som raz vo svojom byte počul, ako sa môj kamarát vo vedľajšej izbe nahlas smeje, a vtedy som si uvedomil, že som schopný komédie. Potom som už tú schopnosť začal vedome využívať – nie aby som z Hlavy XXII nasilu vyrobil komické dielo, ale kvôli kontrastu a irónii. Som presvedčený, že autori v podstate nemajú ktovieaké poňatie o tom, ako pôsobí ich dielo na ľudí.

Netrápi vás to? Že ako autor nad tým máte malú kontrolu?

Nie. Patrí to k veciam, vďaka ktorým je písanie zaujímavé. Znervóznel by som len v tom prípade, keby mi povedali, že som napísal nanič text, ktorý nikto nechce čítať. Pred tým sa však bránim tak, že prvú kapitolu vždy predložím agentke a redaktorovi. A potom, keď je hotová asi tretina knihy, ju dám prečítať ďalším priateľom. Tí ku mne vedia byť prísni.

Máte pri písaní v hlave predstavu svojho publika?

Keďže písanie je v skutočnosti predstavenie určené ľuďom, podvedome musím myslieť na publikum, pre ktoré péšem – pre niekoho, kým som v skutočnosti zrejme ja sám, kto má podobný stupeň citlivosti, podobné vzdelanie a zaujíma sa o literatúru rovnako ako ja...

Aké diskusie mávate s priateľmi o svojom diele, keď ho píšete?

Nijaká diskusia neprebieha. Jednoducho mi povedia, čo považujú za dobré a čo za zlé. Nie vždy im verím. Roky sa usilujem s nikým sa o tom nezhovárať. Písanie považujem za súkromnú aktivitu... keďže veľká časť z neho pochádza z nekonečných úvah. Nič nie je osobnejšie ako vlastné myšlienky a podľa mňa s nimi tak treba aj zaobchádzať.

V akých podmienkach sa vám najlepšie takto uvažuje?

Musím byť osamote. Napríklad v autobuse. Alebo na prechádzke so psom. Super je to pri čistení zubov, to fungovalo najmä pri Hlave XXII. Keď som veľmi unavený, tak tesne predtým, ako si ľahnem, kým si ešte umývam tvár a čistím zuby, myseľ sa mi často úplne rozjasní... a výsledkom je veta či riadok do textu, ktorý napíšem na druhý deň, prípadne nejaký nápad, ktorý použijem neskôr. Najlepšie nápady určite nedostávam pri písaní...To je skôr boj, keď sa usilujem vyjadriť to, čo považujem za dobré nápady, hľadám pre ne správne slová a odseky... hľadám pre ne správne slová a odseky... Je to prácny proces. Keď ide o používanie jazyka, nepovažujem sa za prirodzene talentovaného spisovateľa. V tomto si nedôverujem. Preto skúšam rozličné formulácie, najskôr pri vete, potom aj pri odseku a napokon pri stránke. Volím rôzne slová, obmieňam rytmus – tým som priam posadnutý, ešte aj rytmom každej jednej vety. Vopred si poviem, čo chcem dať na papier, a len dúfam, že si to nehovorím nahlas. Občas, tuším, aj pohybujem perami, nielen keď píšem, ale aj keď uvažujem o tom, čo budem mať na večeru.

Ako dlho pri tom vydržíte?

Bežne napíšem tri alebo štyri rukopisné strany a potom ich dve hodiny prepracúvam. Dokážem pracovať štyri hodiny alebo iba štyridsaťpäť minút. Nie je to otázka času. Stanovím si realistický cieľ: ako sa posunúť k ďalšiemu odseku? Lebo o to ide, posúvam sa. Po kúskoch. Nepýtam sa, ako zvládnuť ďalšiu kapitolu, ako sa dostať k ďalšej etape knihy spôsobom, ktorý by sa mi páčil. O tomto uvažujem, keď venčím psa alebo keď kráčam tých dvadsať minút z bytu do ateliéru, kde pracujem.

Zapisujete si tieto nápady vždy, keď vám zídu na um?

V peňaženke nosievam menšiu zásobu kartotečných lístkov. Ak mi zíde na um dobrá veta, zapíšem si ju. Nejde o nápad („nech navštívi bordel v New Orleans“). Zapíšem si konkrétnu vetu, ktorú chcem mať v knihe („V bordeli v New Orleans to bolo ako vtedy v San Franciscu.“). Samozrejme, keď sa k nej neskôr vrátim, možno ju výrazne zmením. Občas vymyslím aj vetu, ktorá znie už na prvý raz tak dokonale, že zostane bez zmeny. Napríklad: „Môj syn sa so mnou prestal zhovárať a myslím, že to neznesiem.“ To som si zapísal na kartotečný lístok, možno v autobuse, možno po prechádzke so psom. Kartotečné lístky ukladám do registračiek. K románu Niečo sa stalo mám asi desaťcentimetrový štós kartotečných lístkov, k Hlave XXII je ich na dĺžku topánkovej škatule.

Máte aj kartotečné lístky, ktoré sa vzťahujú k nedokončeným dielam? Napríklad ku knihe o Dunbarovi, ktorú ste spomenuli?

Nie. Všetko, čo začnem, už dokončím, a ako som už povedal, nezačínam písať, kým celú knihu nevidím v hlave.

Aké ďalšie zdroje inšpirácií máte?

Veľa toho pochytím od priateľov. Od Mela Brooksa. Od Georgea Mandela. Najmä od Mandela. On rozprával o tom, čo prežil počas vojny. Raz mi povedal, ako sa bol pozhovárať s nejakým armádnym psychológom, ten sa ho spýtal na jeho sny a George si vymyslel, že sa mu snívalo, ako drží v ruke rybu. To nájdete v Hlave XXII. Všeličo som od neho pochytil. Raz mal čudesný zdravotný problém – kameň v slinnej žľaze. To je veľmi zriedkavé. A treba dodať, že to bol veľmi malý kamienok. No a môžete si o tom prečítať v nemocničnej scéne s vymenenými záznamami v Hlave XXII. Len pred rokom si Mandel odrazu uvedomil, že v New Yorku už nie je čokoládovňa Schrafftʼs – dovtedy mu to nejako uniklo –, a povedal „Božemôj, onedlho už nezostane vôbec nič.“ Zapísal som si tú vetu na kartotečný lístok a použil som ju pri jednej z úvah Boba Slocuma v knihe Niečo sa stalo. Mandel mi bol veľmi užitočný.

A vplýva na vás aj to, čo čítate?

Kde-tu nejaký vplyv identifikujem. Niečo sa stalo obsahuje asi stranu a pol, ktorú som napísal počas svojho jamesovského obdobia – používam tam citoslovce „Á?“. Keď Slocum hovorí psychiatrovi, že nemá sluchové halucinácie, ale zdá sa mu, že cíti výkaly, psychiater niekoľkokrát reaguje „Á?“. To mám z The Ambassadors od Jamesa. Ale ten vplyv nie je mimoriadne výrazný.

Máte osobný kontakt so súčasnými spisovateľmi? Je užitočný?

Nemyslím, že by sa spisovatelia cítili v spoločnosti spisovateľov príjemne. Isteže, vieme sa porozprávať, asi tak päť minút, ale nemyslím, že by sme sa túžili spoločensky stýkať. Vždy sa tam prejavuje silné vedomie postavenia, ktoré vychádza z toho, akú vysokú či nízku mienku o spisovateľovi má osoba, s ktorou sa spisovateľ práve zhovára. Všimol som si, že rozhovor medzi dvomi spisovateľmi sa zakaždým začína týmto gambitom, ktorý nerád počujem: „Páči sa mi, čo ste napísali.“ Veľakrát som tú vetu počul. Znie nesmierne povznesene. Čo ak dotyčný nič nenapísal? Tak by s ním vôbec nehovorili. Takýto vzťah je typický pre spisovateľov – napokon, naše postavenie nikdy nespochybní nik iný, rozhodne nie klenotník či krajčír. Nie, nemyslím, že by dvaja veľmi úspešní románopisci dokázali koexistovať do stredného veku v tesnej blízkosti, ak by obaja stále písali – takúto situáciu jednoducho ľudská povaha neznesie. Skutočnosť je taká, že je len málo ľudí, s ktorými by som túžil stráviť čo i len jeden víkend... byť s nimi v tom istom dome alebo na rybačke, ak ich nepoznám tak dobre, že by som mohol vždy, keď chcem, odísť do samoty. Nechcem mať povinnosť zabávať ich. V románe nemôžete zabiť šesťdesiat strán opisom takého vzťahu.

Nešli by ste na rybačku ani s Bobom Slocumom?

Nie.

Ako blízko má Niečo sa stalo k vašim osobným skúsenostiam?

Žiadnu zo svojich kníh som nepísal ako autobiografiu. Obidve sa do istej miery zakladajú na skúsenosti – Niečo sa stalo je o niekom, kto pracuje vo firme (to som zažil) a má rodinu (tú mám), ale zároveň sa do veľkej miery zakladá na mojej skúsenosti pozorovateľa iných ľudí a čitateľa iných spisovateľov. Napokon, je to dielo predstavivosti – najdôležitejšou ingredienciou písania beletrie je to, že autor má stále k dispozícii voľbu: Kto? Čo? Pred rokmi som manželke a deťom povedal, keď už vedeli, o čom je Niečo sa stalo, že sa im môže zdať, že je to akési expozé nášho rodinného života, a ja som im – pravdivo – zdôraznil, že to vôbec nie je o nich. Nemal som totiž pocit (toto som položartom povedal svojej manželke), že by bola dostatočne zaujímavá alebo že by som bol ja sám dostatočne zaujímavý, aby o nás vznikol román. S dieťaťom, ktoré má poškodenie mozgu, som nijaké skúsenosti nemal. Ukazuje sa však, že neistota, ktorú Bob Slocum cíti, keď nevie, ako sa s postihnutím potomka vyrovnať, je typická aj pre rodičov, ktorí tú skúsenosť majú... To, čo sa nazýva „popieranie“, čiže neochota uznať daný stav. Zakaždým, keď sa Slocum o tomto svojom dieťati rozhovorí, zmení tému – a to je presne vystihnutá reakcia.

Ako by ste porovnali svoje dva romány?

Myslím, že jeden rozdiel medzi tými dvomi knihami spočíva v tom, že Hlava XXII sa zaoberá fyzickým prežitím, ktoré ohrozujú vonkajšie sily či inštitúcie odhodlané zničiť život alebo morálku jednotlivca. Niečo sa stalo sa zaoberá v zásade vnútorným, psychologickým prežitím, kde sa boj odohráva napríklad v priestore prianí, ktoré človek má – či už sa naplnili, alebo nie – v blízkych, intímnych situáciách, ktoré zažívame s deťmi, keď sú malé a keď dorastajú, v spomienkach, ktoré máme na svoj vzťah s rodičmi, keď rodičia starnú – toto sú niektoré oblasti, kde dochádza k narušeniu, ako ich zobrazuje kniha Niečo sa stalo. Samozrejme, s tými oblasťami sa dá vyrovnať omnoho ťažšie ako s bojiskami v Hlave XXII. Keď máme pred sebou nejakého Adolfa Hitlera, neschopných či skorumpovaných ľudí alebo ľudí bez citu, vieme, aké nebezpečenstvo predstavujú, a vieme, o čo sa musíme pokúsiť. V románe Niečo sa stalo je veta: „Boj sa tuším naozaj začal až po vojne.“

Koľko vám trvalo napísanie vyvrcholenia knihy o „niečom“, čo sa stane na záver Niečo sa stalo?

Dve minúty. Všetko to totiž vzniklo pred rokmi počas sedenia na tej verande na Fire Islande.

Názvy vymýšľate ľahko?

Veď ich bolo len pár. Niečo sa stalo mi v hlave skrslo na jeseň v šesťdesiatom treťom, keď som spolu s Georgeom Mandelom prechádzal popri nejakom podniku, tuším Korvette alebo Brentane, a odrazu nás predbehol akýsi chalan a ponad plece zakričal na iného: „Hej, švihni si, niečo sa stalo!“ Asi to bola nejaká dopravná nehoda.

Kdesi ste sa vyjadrili, že pri písaní je pre vás dôležitá hudba.

Prehlušuje totiž zvuky, ktoré by ma mohli vyrušiť – kvapkanie z vodovodného kohútika, rock z dcérinej izby v inej časti bytu alebo rádio, ktoré počúva niekto iný na druhej strane dvora. Púšťam si magnetofónové pásky. Väčšinou počúvam Bachove chorály. Aj Beethoven je fajn, vlastne je super, ale mne najviac vyhovuje Bach.

Aká je vaša disciplína pri písaní? Čo si odriekate?

Nechodievam na spoločenské obedy. Vyhnúť sa takýmto obedom znamená nedať si dve martini a to zvyčajne znamená, že popoludnie mám k dispozícii, pretože po dvoch martini som väčšinou schopný akurát si čítať noviny.

Aj tak však uplynulo dosť času...

Píšem až záhadne pomaly. Záhadne preto, lebo sa to nedá ničím vysvetliť. Niečo sa stalo som začal písať až dva roky po tom dni na verande na Fire Islande. Medzitým som začal písať komediálny muzikál, dokončil som scenár pre film Sex and the Single Girl a ešte tu bola jedna televízna záležitosť, z ktorej sa vykľul akýsi pilotný projekt k McHale’s Navy – nič mimoriadne seriózne. Potom ma ešte od písania odviedla hra We Bombed in New Haven – nie jej písanie (to zabralo len šesť týždňov), ale čas strávený prácou na dvoch predstaveniach. Napokon však odkladanie románu prospelo. Keď som sa vrátil k dvestopäťdesiatim stranám, ktoré sa mi v priebehu tých dvoch rokov podarilo dať na papier, konečne som bol schopný napísať knihu tým spôsobom, ktorým som chcel. Viac som sa naučil, viac som si prečítal. Z pôvodných štyridsiatich strán sa stalo stodvadsať, z tridsiatich strán druhej časti sa stalo osemdesiat, zo sedemdesiatich strán o manželke sa stalo sto – a to všetko značne odlišné štruktúrou aj náladou od textu, aký som mal pôvodne na mysli. Tak sa mi to stalo s obomi románmi. Pôvodne som si nepredstavoval, že Hlava XXII by mohla dĺžkou presiahnuť krátku novelu. A to, čo som k nej dodal, sa napokon nestalo „vypchávkou“, ale podstatou s vlastným významom a kvalitou. Termín odovzdania rukopisu Hlavy XXII som prešvihol o štyri až päť rokov. Mal som pocit, že je to jediná kniha, ktorú kedy napíšem, tak som ju chcel napísať čo najlepšie. A vlastne som si vôbec nebol istý, či zo mňa bude spisovateľ. Keď som sa pustil do Hlavy XXII, mal som dojem, že písanie románov môže byť užitočný spôsob zabíjania času. Pamätám si, že presne toto som si myslel, keď som mal knihu z tretiny hotovú, moja agentka ju ukazovala redaktorom, a keby boli všetci povedali nie, nebol by som ten román dokončil. Nedisponujem tým narcistickým pudením, megalomániou, aká je podstatou rokov strávených písaním knihy, o ktorej vydanie nemá nikto záujem. Ukázalo sa však, že vydavateľ sa našiel celkom ľahko. Hlava XXII bola inak prvým románom, ktorý som kedy začal písať.

Zmenil u vás úspech postoj k životu alebo k písaniu?

Nemyslím. Jeden z dôvodov zrejme tkvie v tom, že som ho zažil tak neskoro. Nemyslím, že je dobré dosiahnuť priveľa v príliš mladom veku. Čo iné vám môže budúcnosť dať, ak ste už získali všetko, čo ste si kedy dokázali predstaviť? Spisovateľa môžu objaviť iba raz za život, a ak sa to stane veľmi skoro, tak nemožnosť zažiť druhý taký moment môže trochu narušiť osobnosť a vlastne aj samotné dielo.

Znie to ako typicky americká dilema...

Vyplýva zo zásadnej neistoty, ktorá postihuje úspešných Američanov, najmä tých, ktorí sa vypracovali sami a uspeli v brandži, kde je vysoký faktor rizika. Nikdy nemajú pocit, že si svoj úspech zaslúžia alebo že ho majú už navždy; vlastne sa stále obávajú, že ich ďalšia kniha ich pripraví o všetko, čo kedy nadobudli... ako nejaká zdvojená stávka v rulete... keď stavíte na čiernu päťkrát za sebou. Rovnako trpia aj herci. Nemôžu uveriť svojmu úspechu. Sú presvedčení, že sa objaví anjel s tvárou Clauda Rainsa a povie im, že došlo k omylu a „teraz vám to všetko vezmeme“. Ani ja proti tomu nie som imúnny. Nesmierne ma to trápi. No rád si nahováram, že kritický bod som už prekonal. Keby som bol svoje dve knihy dokončil do dvadsiatich ôsmich rokov, nuž, asi by som sa mal čoho báť. Že to nestačí. Ale dve knihy vo veku päťdesiatjeden rokov znamenajú, že tá ďalšia bude hotová až niekedy pred sedemdesiatkou. Takže nejaký čas môžem len tak plávať s prúdom.

Viete si predstaviť, že by ste teoreticky nemuseli znovu začať písať?

Keby som si myslel, že mi už nikdy nezíde na um nápad na ďalší román – vety či riadky, ktoré mi vbehnú do hlavy a vytvoria základ knihy –, asi by ma to ani nerozčuľovalo. Mám za sebou dve knihy. Spokojne by som to pokladal za celoživotné dielo a mohol by som sa už len tak motať a nachádzať si iné činnosti. Mal som vlastne veľké šťastie. Napísal som dve knihy, ktoré sú nezvyčajné a nezvyčajne úspešné.

Kedy ste vlastne začali písať?

Už v šiestej triede som túžil byť spisovateľom – samozrejme, že som na tom netúžil drieť. Chcel som, aby ma publikovali v New York Daily News, kde sa v tom čase objavovala každý deň jedna poviedka, alebo v The New Yorker. Pamätám si, že som napísal poviedku o ruskej invázii do Fínska, poslal som ju do redakcie Daily News a tí ju, samozrejme, odmietli. Mal som jedenásť rokov. Písal som výhradne napodobeniny toho, čo som čítal: časopisov, ktoré nosili domov starší brat alebo sestra, textov, ktoré som si požičiaval z pojazdných knižníc na Coney Islande, kde sme vtedy bývali – tuším si spomínam na dielo Jeroma Weidmana z tridsiatych rokov dvadsiateho storočia lepšie ako on sám. V roku 1948, keď mi vyšla prvá poviedka v časopise Atlantic a takmer som získal cenu Atlantic First, zdalo sa mi, že som vychádzajúca hviezda. Zhruba v tom čase vydali román Normana Mailera The Naked and the Dead (Nahí a mŕtvi) a Mailer bol na obálke Saturday Review. Boli sme zhruba rovesníci – mali sme dvadsaťšesť, dvadsaťsedem rokov – a to ma trochu vrátilo do reality.

A čo iné oblasti písania? Zvažovali ste niekedy literatúru faktu?

Literatúra faktu mi ktovieako nejde, a keďže sa s písaním tak nadriem, zrejme by som sa mal sústrediť na to, čo mi ide. Svoje autorské ja považujem za príliš dôležité, aby som sa stal novinárom. Predvádzam sa. Keď píšem, tak chcem, aby si ma ľudia všimli a aby som písal inak ako iní ľudia. A novinár – to sa rozhodne týka tých, čo obdivujem – je spisovateľ, ktorý mi umožní, aby som naňho zabudol a sústredil sa na tému článku, nie na osobnosť autora. Novinár a románopisec majú úplne odlišný typ inteligencie. Novinári takmer bez výnimky píšu na písacích strojoch. Málokedy urobia viac než jednu verziu textu. Nejako sa im darí stále uvažovať o úvode, jadre a závere – a všetko takmer automaticky. Ja im ten dar závidím. No keby som ho mal, stal by som sa novinárom. Človek nemôže mať všetko.

Odkedy ste dokončili Niečo sa stalo, objavili sa vám v hlave nejaké ďalšie úvodné vety?

Desiatky! Myslím, že len čo je kniha hotová, redaktorovi sa páči a rukopis je odovzdaný, autora čaká obdobie nervozity až šialenstva. Niektorí spisovatelia investujú do kanadských uránových akcií, iní vymenia agenta či manželku alebo spáchajú samovraždu. Niektorí spisovatelia vtedy počujú hlasy. Nie je to obdobie, v ktorom by človek mohol dôverovať vlastnému úsudku. Autor má za sebou priveľa aktivity a sústredenia. Pamätám si na prvú vetu, ktorá sa mi v takomto období objavila v hlave: „Vraví sa, že to dieťa prišlo na svet v jasliach, ale, pravdupovediac, mám o tom pochybnosti.“ Nie je to zlý úvod, ale nezdá sa mi, že by z neho mohla vzniknúť kniha... Nejaký čas som takto pokračoval a celé sa mi to dosť páčilo, no napokon som si musel spomenúť na Eliota a jeho úvod, ako k jasliam prichádzajú traja králi, pomyslel som si: Ash-Wednesday („zažili sme ju studenú“) a potom som to vzdal. Takže asi budem musieť čakať, kým mi do hlavy neskočí iný začiatok...

The Paris Review 70. roky

Brak, 2022

Preklad rozhovoru: Vladislav Gális

Zobraziť diskusiu (0)