Kapitola 1: Panenka

Volal sa Joseph, ale už roky ho všetci oslovovali Panenka, menom, ktoré bolo jeho kliatbou a jeho osudom.

Posledných pár mesiacov k nemu nápory migrén prichádzali takmer každú noc, bolesť hlavy rástla ako vlna uprostred Atlantického oceánu a čerila hladinu jeho snov, až sa zlomila a vytrhla ho zo spánku. Akoby mal tvár zovretú zverákom. Bolesť sa začínala v kostiach, šírila sa od vrásky medzi obočím, obiehala okolo pulzujúcich očí a smerovala k sánke stuhnutej, až sa ňou nedalo hýbať. Dal jej meno Železná maska. S dlaňami pritlačenými k lícam zvykol bežať do kúpeľne, aby si tvár oprel o tvrdú, chladnú stenu vane, no len sotva tým uľavil nervom vysielajúcim poplašné signály.

Svojím vlastným tempom a podľa vlastných pravidiel sa Železná maska nakoniec rozplynula, dovolila odznieť posledným vlnkám bolesti a vrátiť Panenku do toho pustého bezčasia kdesi medzi neskorou nocou a skorým ránom. Vyčerpane sa zdvihol zo zeme, nohy roztrasené a takmer neschopné udržať jeho váhu, a dokrivkal späť k posteli, dychtivo mysliac na tých pár hodín spánku, ktoré mu ešte zostávajú. Keď sa perinou prikrýval až po bradu, ktorá neniesla stopy modrín ani jaziev, či iné známky nemého násilia, čo na ňom bolo páchané, mysľou mu prebleskovalo: Bolo to tentokrát horšie alebo rovnaké ako naposledy? Šírila sa bolesť ďalej alebo ostávala na mieste? Naučil sa však tieto otázky nevnímať: Železná maska bola dokonale nepochopiteľná a nedalo sa s ňou vyjednávať.

Kým Panenka počas jedného z bezútešných rán, na ktoré bol už zvyknutý, ležal na boku uprostred perín, jeho vnuk Arthur otvoril dvere spálne a vyštveral sa k nemu do postele. Bol veľmi ľahký, Panenku nevyduril z polohy v priehlbine matraca, a tak sa mohlo dieťa usalašiť v dôverne známej pozícii, s chrbtom pritisnutým k starému otcovi, a zohriať sa. Arthur často citoval Panenkove vyjadrenia o tom, aký pôžitok mu spôsobujú vnukove ranné návštevy, aby sa ubránil voči matkiným námietkam – život medzi dospelými nabrúsi argumentačné schopnosti sedemročného dieťaťa na nadprirodzenú úroveň.

Keď našla synovu posteľ neupravenú a prázdnu, zavolala Marie-Thérèse do Panenkovej izby bez toho, aby tam musela nakúkať: „Máš ešte päť minút, Arthur.“

„Nudím sa,“ zamrmlal Arthur do stropu, keď zišla jeho matka dole schodmi a stratila sa z dosluchu. Otočil sa k Panenkovi a zobudil ho štuchancom do boku. „Starký – môžem si dnes obliecť teplákovú súpravu?“

„Dobré ráno, kamoš,“ odpovedal Panenka, ani sa nepohol a neotvoril oči.

„Všetci chodia v teplákoch. Prečo by deti mali nosiť školské uniformy s kravatami. To je nesprávne oblečenie.“

„Teplákové súpravy sú dovolené len v utorky a štvrtky.“

„Ale ty nemáš problémy, keď ich nosíš v iné dni.“ Arthur sa oprel o lakeť a za bradu si obrátil Panenkovu tvár k sebe.

„Nemať problémy nie je to isté, ako byť dobrý,“ povedal Panenka.

„Teda si musím obliecť kravatu?“

„Kravatu nie. Úplný súhlas. Nevidím dôvod, prečo by si mal nosiť kravaty. Dokonca nedáva zmysel ani to, že ich nosia dospelí.“

„Mama,“ zaburácal Arthur. „Dnes si nedám kravatu. Starký vraví, že nemusím.“

„Nekrič!“ zavolala zdola Marie-Thérèse, cinkajúc lyžicami a hrkotajúc miskami. „Keď sa chceš so mnou rozprávať, príď sem.“

„Stlač odloženie budíka,“ poprosil Arthur.

Panenka dlaňou zatlačil vnukovi na temeno hlavy, ostali ležať chrbtom k sebe ďalších päť minút, Arthur opäť ponorený do bezstarostného spánku dieťaťa, Panenka snažiac sa vytriezvieť z intenzity prežitej noci.

Zo skrine v Arthurovej izbe vytiahol Panenka uniformu, elastickú kravatu hodil späť do poličky. Šaty rozložil na posteľ, na košeli pozapínal všetky gombíky okrem vrchných dvoch, aby mal Arthur na čom trénovať, za každý úspešný pokus získal hviezdičku v tabuľke domácich prác.

Panenka vzal Arthura na koňa a dole schodmi do kuchyne, tam stála Marie-Thérèse v čerstvo vyžehlenom bezpohlavne pôsobiacom nohavicovom kostýme. Menovka na chlopni bola primalá, a tak sa na ňu zmestilo iba „Manažér v zácviku: Marie“. Nedávno ju v supermarkete, kde pracovala už niekoľko rokov, povýšili z pokladníčky na manažérsku pozíciu, o ktorú sa uchádzala na šéfovo odporúčanie. Nové postavenie predstavovalo o niečo viac peňazí, ale stratila príplatky za šichty, nadčasy a tiež kamarátstvo so ženami, s ktorými robila za kasou. A medzi chlapmi zo skladu sa jej zatiaľ presadiť nedarilo. V ich chladnej spolupráci bolo čosi jemne arogantné a ona cítila ako prievan na pleciach ich nevraživosť vždy, keď ich kontrolovala. Úzkosť však držala na uzde a svoje manažérske zručnosti dokazovala perfekcionizmom. Bola naučená, že „dobrý obchod tkvie v detailoch“, a puntičkársky trvala na vysokých štandardoch, hoci vedela, že si za to poza chrbát vyslúži prívlastok suka. Ako si nezriedka pripomínala, toto celé bolo súčasťou procesu, posúvala sa ďalej a brala svoj život späť do vlastných rúk, aj keď drobná lysinka za ľavým uchom spôsobená alopéciou jej začínala robiť starosti. Teraz sa ešte dala skrývať, ale ak by sa zväčšila, určite by odhalila nedostatok sebadôvery svojej majiteľky alebo by – čo bolo horšie – za ňu vyfasovala ďalšiu škaredú prezývku.

„Páči sa, Arthur, dávaj pozor, aby si si nezakyckal uniformu,“ vravela, podávajúc synovi misku ovsenej kaše s medom. „Dnes pôjdeme do školy skôr – musím na rannej šichte stihnúť dodávku tovaru.“

„Nerob si starosti,“ povedal Panenka. „Dnes začínam neskôr, môžem pred robotou hodiť malého do školy. Tuším sa ešte len prebúdza.“

Arthur sa chúlil v tulivaku a sledoval rozprávku, miska s jedlom mu balansovala na mäkkom bruchu. Ruku mal položenú na ovládači, hlasitosť vypeckoval, aby prehlušil klábosenie dospelých.

„Ako sa dnes máš?“ spýtala sa Marie-Thérèse, bozkávajúc otca na čelo. „V noci som ťa počula chodiť po dome. Je všetko v poriadku?“

„To len tie migrény. Pôjdem sa dať vyšetriť. Teraz sa už cítim fajn, akoby sa nič nestalo. Raňajkovala si?“

„Mám v taške banán. Už bežím – musím do práce doraziť, kým bude donáška vybavená, všetko skontrolovať.“

„A to nemôže spraviť niekto z chlapov?“

„Mohol by, ale ak by spravil chybu, šlo by to z môjho vrecka. Maj sa.“ Marie-Thérèse sa sklonila a dala pusu Arthurovi ponorenému do diania na obrazovke. „Poslúchaj starkého, zlato,“ povedala. Ako sa vystierala, Arthur jej položil dlaň zozadu na šiju a pritiahol si ju k sebe, aby ju sám pobozkal. Mal radšej suché pusy – vlhké si vždy zotieral rukávom.

Panenka sedel nad kávou a ovsenou kašou, spoly sledujúc Arthurove rozprávky. Líca aj čelo mal v poriadku, bez známok bolesti. Doktorovi, ktorého poznal už roky, odkedy sa skončila Panenkova futbalová kariéra, svoj stav opísal ako tvárové migrény. Boli približne v rovnakom veku a Panenka nebol jeho prvým pacientom, čo zľahčoval starosti o vlastné zdravie. Ako ich deti rástli, často počas preventívnych prehliadok nenútene konverzovali, vychutnávali si ten typ vtipov, čo si muži rozprávajú v súkromí. Doktora migrény znepokojili, ale nepovedal nič okrem toho, že bolesti hlavy by nemali byť pociťované ako železná maska a že Panenka bude potrebovať prístrojové vyšetrenie. Môže buď počkať deväť mesiacov, alebo sa dať vyšetriť v súkromnej ambulancii, ak si to vie dovoliť. Panenka vyhlásil, že on sa nikam neponáhľa a že mu nevadí vyčkať, hanbil sa pred starým známym rozprávať o finančných záležitostiach.

„Niečo ti poviem,“ navrhol lekár. „Istý doktor Wolf k nám do nemocnice príde na sériu krátkych rezidenčných pobytov. Je primárom neurochirurgického oddelenia v Portugalsku, odborník na mužov v strednom veku, čo fandia podpriemerným futbalovým tímom. Môžem sa pokúsiť ti u neho vybaviť sedenie. Ide o vzdelávací projekt, takže s ním bude aj lekár v špecializačnom štúdiu – nejaký chirurg, ktorý sa od neho bude učiť. To by nevadilo?“

„Bolo by to súkromné alebo verejné?“

„Ani jedno, ani druhé. Bude to úplne neoficiálne. Ide o študijnú konzultáciu, takže sa neplatí. Ale musíš byť uzrozumený, že sa staneš súčasťou vzdelávacieho procesu. Aby som bol úprimný, vravím ti o tom len preto, že sa poznáme už veľa rokov a myslím si, že by stálo za pokus nechať sa vyšetriť čo najskôr. Nechcem ťa strašiť, ale podľa mňa by sa na teba mal pozrieť niekto skúsený. Možno o nič nejde, no potvrdzujúci verdikt doktora Wolfa zaváži väčšmi, než čo si myslím ja. Dohodnutí?“ spýtal sa.

„Prečo nie.“