Román, za ktorý bola Afonsovi Cruzovi v roku 2012 udelená Cena Európskej únie za literatúru, je dráždivou spleťou dobre premyslených zápletiek, náznakov, postáv, mien, dokonca aj čísel, poetických metafor. Očakávanie, či bude vrah odhalený a zápletka rozuzlená, vyvoláva príjemné napätie, to je známy princíp každej detektívky. Keby jednou z tém nebolo autorstvo, snáď by sa, pre pokoj duše zvedavého, dalo s privretými očami povedať, že autor čitateľovi túto spleť rozmotá a čo sa týka deja, privedie ho k zmysluplnému koncu. Jedným zo sprievodcov bludiskom je sám Philip Marlow. V Kokoschkových loutkach sú však témy ešte dráždivejšie a spletenejšie než dejová línia.

Najskôr k téme autorstva; neúspešný spisovateľ Matyáš Popa vydá pod svojim menom odcudzený rukopis Thomasa Manna v nádeji, že teraz sa spolu s neodškriepiteľne kvalitným textom do povedomia širokého okruhu čitateľov dostanú aj jeho vlastné staršie diela. No nestane sa tak. Nestane sa nič, dokonca ani po tom, ako sa k tomuto skutku odcudzenia vo svojej ďalšej knihe prizná. Dedo Izáka Dresnera, – Izák je jedna z hlavných postáv týchto románov – Dovev, zapisuje sny svojej ženy v domnení, že sú v nich útržky diel gréckych filozofov, ktoré zhoreli v Alexandrijskej knižnici. (Aj Borgesov Pierre Menard, hoc s iným zámerom, napísal v dvadsiatom storočí opäť niektoré časti Cervantesovho Quijota bez toho, aby z neho čo i len slovko odpísal.) Kniha Kokoschkova loutka Matyáša Popa je súčasťou knihy, pod ktorou je podpísaný Afonso Cruz. Namieste je teda otázka, kým je tu autor?

Jeden z Matyášov Popov nepriamo vraví, že autor je stvoriteľ – je predsa tvorcom fikčného sveta. O príbehu jednej zo svojich starších kníh hovorí: „V tomhle vyprávění znal celou tu melodii jen Bůh, ale ve skutečném živote jsem to slyšel já. To já jsem přiměl všechny ty lidi hrát...“ V Popovej knihe stvorí Samuel Tóth – či skôr Izák Dresner – skrz rôzne knihy niekoľko nie postáv, ale životov. Postará sa o to, aby rôzne písomné pramene svedčili o existencii rôznych vymyslených alebo domyslených ľudí. Osoby sa stanú skutočnými preto, že v ich existenciu ostatní uveria.

Túto schému sa darí udržať preto, že fikcia Cruzovej knižky sa stáva realitou pre Popov román. Každá mystifikácia, každý zámer, tajný úmysel môže byť a častokrát aj je v skutočnosti vysvetlený. Povedať, ako to naozaj bolo, je v rukách autora a ten to aj rovnako využíva. A toto už je rámec, v ktorom je možné prezentovať gro Kokoschkovej loutky - tému viery.

Cruz kreslí (slovami) rôzne obrazy stvoriteľa. Od samozrejmého, všemohúceho Boha, cez domorodé božstvá afrických kmeňov, až k autorovi stvoriteľovi. Treba mať na pamäti priestor skutočnosti - pravdy a zároveň fikcie vo fikcii, ktorý si Cruz v knihe vytvoril. Na paralele medzi Popovou knihou a Bibliou vo svetoch, v ktorých sú reflektované, stavia pochybnosť vierouky, napísaného slova; stačí v neho uveriť, aby ožilo – až kým ho niekto nevyvráti, ako sa to v Cruzovej knihe deje. Je to jednoduché: „V literatuře, v próze, neexistuje lež“ a „v reálném životě neexistuje pravda.“

Kokoschkova bábka, podľa ktorej nesie názov Popova kniha, je bábka ľudských fyziologických kvalít, dokonalá kópia Almy Mahlerovej, ktorú si dal Kokoschka zhotoviť, aby nahradila svoj prototyp (sám Kokoschka je pre každú z týchto kníh len málo dôležitý). Z Alminho odchodu sa totiž zamilovaný Kokoschka nevie spamätať, preto si dá vyhotoviť jej náhradu a pokúsi sa v ňu uveriť. Keďže téza znie, že v čo veríme, to je a keďže pre dokázanie našej existencie je nutné zrkadlenie sa v druhom, o takéto prijatie svojej spoločníčky sa pokúsi aj Kokoschka. S novou Almou chodí do divadla, na prechádzky, okolie živý klebetami a Alma bábka sa tak stáva skutočnou. Neskôr, v izbe obrovského Eduwu sa táto bábka, uctievaná bohyňa, premení na ženu, ktorá o deväť mesiacov porodí, v Eduwových očiach nepoškvrnená, syna. Na iných miestach knihy je zas Boh celkom samozrejmý. Napríklad prežívanie Kristových stigiem je faktom, ktorý stačí prijať – a to sa i prirodzene deje –, aj pre malého Izáka Dresnera je Hospodin prirodzenou a samozrejmou súčasťou jeho sveta. „To, co Hospodin nevidí, neexistuje, to je víc, než vědecky dokázáno.“

My všichni jsme loutky, s některýma z nás se dá manipulovat víc než s jinými, někteří z nás jsou víc zbožňováni něž jiní.“ „...my vidíme svět přes špinavá skla brýlí, i když máme na očích brýle dokonale čisté.

Azda odtiaľ pramení Cruzova snaha spochybniť vo vierouke dogmatické, nespochybňované. Nabúrať samozrejmosť. Priestor, ktorý si pre tento úkon vytvoril je precízny, ale i okúzľujúci. V zrkadlovom násobení sveta, hre poetických metafor a personifikácií, ktoré jemne pohládzajú a vždy na moment vytrhnú zo sústredenia sa na zamotaný príbeh, to podobne robia magicky skutočné dôsledky neskutočných javov a udalostí. Bludisko je dômyselne pripravené, pohládza i pobáda ku kladeniu si nejednej otázky.

Mária Miklušičáková

Kokoschkova loutka

Afonso Cruz

Argo 2015

Preložila Marie Havlíková

Zobraziť diskusiu (0)