Hra, ktorá sa neodohrala

Krátke premýšľanie o memoároch Petra Karvaša s názvom V hniezde by som začal tým, že si k pomyselnému stolu prizvem aj nenápadných, zato však vplyvných svedkov. Jedným z nich bude Dominik Skutecký (maliar a dedo), ďalšou bude Karola Skutecká-Karvašová (maliarka a matka), tiež Ferdinand Skutecký (lekár a otec). Nazývam ich svedkami, hoci sú predovšetkým genetickým kódom, ktorý sa v Petra Karvaša vyformoval. V tejto úrovni aj ostávajú, nebudú do osudu nasilu vnikať, hoci je ním Karvaš presiaknutý. Sú jeho podstatnými, ale stále vedľajšími postavami.

Spomienková kniha V hniezde (orig. 1981) je ideálnym dokladom, že všetky kreatívne elementy sa spojili a vytvorili majstrovského rozprávača, predovšetkým však medzinárodne uznávaného dramatika (Polnočná omša, Meteor, Jazva a i. ) a teatrológa, tiež intelektuála – s čím bol v rozhovoroch často konfrontovaný a odvolával sa na vedecký záber časti svojej práce. Židovský pôvod najbližšej rodiny sa pričinil v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia o tragédiu. Jeho matka bola zavraždená krátko po potlačení SNP. Mala 51 rokov.

Chcel by som dať na tomto mieste do pozornosti nápaditý flanérsky projekt Divadelné prechádzky. Dramatička Iveta Škripková v ňom totiž pri zastaveniach Petra Karvaša píše, že po tragickej smrti rodičov už do rodného domu nevstúpil. Zavraždili ich nacisti v Nemeckom. Rodný dom je dnes vďaka rekonštrukciám opäť majestátnym objektom Banskej Bystrice. Je ním totiž Vila Dominika Skuteckého. Dodnes sa na tomto mieste koná prezentácia mladých slovenských ochotníckych divadiel – Karvašova Bystrica.

Neodohrala?

Chronológia memoárov z väčšej časti pokrýva študentské roky Petra Karvaša, teda detstvo, dospievanie, ale nielen to. Vnútorný svet je tu literárne komponovaný tak precízne, že sa permanentne ocitáme v citlivo dávkovaných retrospektívach. V nich je P. Karvaš nielen nostalgický, ale aj melancholický. Všetky postavy by sme aj mali na dlani, keby v jeho spomínaní práve jeho interný duch všetky nepohlcoval. Neskrýval v taktnej tajnosti. Vystúpia, aby sa zrazu ocitli na odvrátenej strane zrkadla, ako v diele Lilith (George MacDonald). Tu však nemajú miesto mrákoty a temno, ak aj, prelínajú sa s rozumom, ktorému vládne osvietená sila básne.

Spomenul som si na film, na ktorom sa režijne podieľal aj Jean Epstein – Pasteur (1922). Sám mu venuje v knihe Poetika obrazů (Herrmann & synové, 1999) špeciálne miesto. Chemik a biológ Louis Pasteur tu nevystupuje iba ako figúra, no jeho profil spoluvytvára aj nápaditá, impresionistická harmónia tieňa a experimentov, ktoré sa v súhre s novým filmovým remeslom a chémiou ocitajú na plátne. Film posunul na novú úroveň to, čo chcela povedať báseň, keby jej bol ktosi dal do vienka nové prostriedky. Peter Karvaš zase s maliarskou precíznosťou zachytáva všednosť detskej situácie takto:

„Prvopočiatky mali odjakživa podobu vôní: bielej, hebkej, ešte nepoužitej radírovacej gumy, na ktorej bol vytlačený rozťahovací slon, dreveného perálnika s vysúvacím vrchnákom pomaľovaným kvetmi, ceruziek – obyčajných, barnavých značky Hardmuth a žltých, drahých a vzácnych značky Koh-i-noor, mäkkých jednotiek i tvrdých trojok – a čipkovaných stružlín, padajúcich zo strúhadla podoby glóbusu a voňajúcich lakom a tuhou, ďalej vylúhovanej kože školskej tašky s remencami, kníh a knihárskeho gleja a čerstvé tlače, atramentu v kalamári a drobiacej sa kriedy, naolejovanej dlážky a napitej špongie behajúcej po tabuli, prievanu na chodbách dvojtriedky, dozrievajúcich gaštanov za oknami a prvého jesenného dažďa, rozváňajúceho zvíreným prachom.“ (str. 45)

Do tohto momentu preniká Skuteckých zmysel pre detail. Schopnosť privolať, otvoriť, analyzovať a verne zreprodukovať ranú spomienku Petra Karvaša s deskriptívnosťou naturalistickej maľby. Často sa stane, že sa počas tohto spomínania zastavíte a vrátite, vyžaduje si totiž plnú čitateľskú pozornosť, pretože je kontemplatívne, inteligentné.

Vo výsledku získate neuveriteľne ornamentálny, ale farbistý profil. Krehký. Vtipný. Miestami zatrpknutý, ale vzdušný. Pozor, dýchame však ostrý, kovový, jesenný vzduch (napriek tomu, že momenty sa dejú naprieč viacerými ročnými obdobiami). Z toho vzduchu dráždi na suchý kašeľ. Má však to, čo nezriedka knihám chýba. Plnú prítomnosť autora. Pochopiteľne teda vyžaduje aj plnú a sústredenú prítomnosť vašu. Prečítal som V hniezde naraz, nie po kúskoch. Petra Karvaša ako rozprávača nemožno prerušovať. Teda všetko možno, ale nič by z toho neostalo.

Peter Karvaš: V hniezde

Literárna bašta, 2022

Zobraziť diskusiu (0)