Dojmy sa niekedy líšia, no stotožňujú sa v tvrdení o magickej podobe miestnych budov, aké sa miešajú s históriou, morom a radosťou z farieb. Do tejto harmónie zapadajú aj miestni ľudia, akým Antonio Tabucchi vo svojej knihe Requiem (1991 originál, 2019 sj. preklad in Portugalský inštitút) poodhaľuje dušu a spája ich s rozmýšľaním o všeobecnom cítení a poézii.

“Chromý predavač žrebov si natiahol nohy a oprel sa o lavičku. Teraz mi prepáčte, pane, povedal, budem si trochu čítať, každý deň venujem chvíľku času čítaniu. Vytiahol z vrecka akýsi zväzok a pustil sa do čítania. Bol to časopis Esprit a predavač povedal: čítam článok o duši od istého francúzskeho filozofa, je zaujímavé čítať znova o duši, dlho ju nikto nespomínal, prinajmenšom od štyridsiatych rokov, a teraz sa zdá, že sa opäť dostala do módy, znova sa objavujú, ja nie som katolík, ale verím v dušu v základnom, kolektívnom zmysle, možno v spinozovskom ponímaní, vy, pane, veríte v dušu?” (str. 10 - 11)

Vytvára literárnu ilúziu o bezstarostnej snovej exkurzii po zákutiach Lisabonu, osvojuje si umenie z jeho ulíc a prostredníctvom postáv si osviežuje kultúrne vzory s charakterom vhodným pre tieto kúty. Obracia sa aj za chameleónskou osobou, akú mal domáci spisovateľ a spiritualista Fernando Pessoa. S atmosférou jeho básní vťahuje do deja tohto mesta duchov, akí vo veršoch cítia svoju voľnosť a dokážu rozprávať z čírej prirodzenosti nehmatateľných vecí, no pre citlivé ucho autora sa stávajú aj vnútorným hlasom zbožňovanej krajiny.

“Hlas poézie umožňuje nadviazať dialóg s duchom. Keď ho médium vyvolá (a privolá), účastníci rozhovoru sa môžu úplne odpútať od zmyslových prvkov, vďaka ktorým sa stretnutie uskutočnilo: hlasu, hmatu, zraku, čuchu a chuti. Po tom, ako sa privolanie zrealizovalo, je dôležitá už len čistá prítomnosť ducha. Tá môže prebiehať v absolútnom tichu, v duchovnom bytí, ktoré si vystačí samo” (str. 94).

V pozadí milých a oduševnených príbehov autor ukryl aj smútok viazaný na minulosť spojenú s vlastnými, talianskymi koreňmi, otcom a láskou k jazyku, akému zasvätil svoj život, aby rozšíril priestor o chápaní domova.

Keď sa na knižný trh dostala novela Requiem, nemal ani päťdesiat rokov, no k okoliu sa správal s odstupom uvedomelého a starnúceho mudrca, ktorý napriek vrúcnemu vzťahu k dynamike mesta hľadá pokoj pre svoje myšlienky spojené s cvengom a ruchom kaviarní.

Spisovateľ stretáva malých aj veľkých, ozajstných aj neskutočných a zliepa ich do tvaru porcelánovej vázy, cez póry ktorej vyteká voda.

“Vystúpil som z taxíka, Chiado bolo opustené, pod sochou Antónia Ribeira Chiada sedela žena s plastovou taškou oblečená v čiernom, vošiel som do Brasileiry a čašník za pultom na mňa uprel posmešný pohľad, vykúpali ste sa v rieke?, opýtal sa. Horšie, odvetil som, ja mám rieku v sebe…”(str. 14)

Antonio Tabucchi vytvoril pocitovú navigáciu po Lisabone.

Antonio Tabuchi
Requiem

Preklad: Lenka Cinková

Portugalský inštitút, 2019

Zobraziť diskusiu (0)