DANIEL DEFOE ET AL.; PLAZIVÁ HROZBA STÁDOVOSTI

(úryvok)

1.

Vlani si kultúrny svet pripomenul 300. výročie vydania slávneho románu Robinson Crusoe od anglického spisovateľa Daniela Defoea. Literárni historici, ktorí sa tomuto výročiu venovali, zväčša zdôrazňovali „kapitalistické“ a „imperialistické“ konotácie románu, ktorý podľa nich ilustruje filozofiu, že „každý je kováčom svojho šťastia“ a že európska – v tomto prípade predovšetkým anglosaská – civilizácia je nadradená všetkým ostatným, preto má právo dobývať a ovládať svet. Isteže, počínanie stroskotanca Robinsona na pustom ostrove symbolizuje aj tieto tendencie, podľa nášho názoru však nie ony spôsobujú, že Defoeov román sa stal nesmrteľným a že si ho ľudia aj po 300 rokoch môžu s pôžitkom čítať. Robinsonov príbeh je totiž aj nadčasovou metaforou ľudskosti, dalo by sa povedať, že až protoexistencialistickou ilustráciou toho, ako je osamelý jedinec proti svojej vôli vrhnutý do určitej zložitej situácie a ako si v nej radom uvedomelých rozhodnutí volí svoje bytie a zachováva si pocit individuálnej identity. Zároveň môžeme v tomto príbehu vidieť skrytú polemiku s kolektivistickým poňatím človeka, podľa ktorého má naša osobná existencia zmysel iba vďaka spoločenskému rámcu a medziľudským väzbám, v ktorých je každému jedincovi súdené (ko)existovať. Daniel Defoe v tomto románe zobrazuje cestu triumfu indivídua nad masou, a to nie dokazovaním, že by ľudská masa alebo dav boli niečím opovrhnutiahodným, ale implicitným poukázaním na fakt, že ľudský dav je z existenciálneho hľadiska vlastne fikcia, ako beztvaré stádo s veľmi obmedzenou schopnosťou rozhodovania, ktoré dokáže ako-tak fungovať, iba ak je súčinnosť jeho mnohých príslušníkov striktne a racionálne organizovaná. Pokiaľ ide o vzťah Robinsona a Piatka, dnešný čitateľ nemôže nemať prinajmenšom ambivalentný postoj k jeho mocenskej hierarchizácii, na druhej strane však treba mať na zreteli, že Robinson ako predstaviteľ kresťanských a humanistických ideálov skutočne zachránil Piatka pred potupnou smrťou, a tým vlastne zvíťazil aj nad „divochom“ vo vlastnom psychickom ustrojení.

Dá sa povedať, že už európska renesancia takpovediac znovuobjavila individuálne ego (v zmysle anglického self), ktoré bolo pre antického človeka samozrejmosťou a ktoré (prirodzene) neprestalo existovať ani počas stredoveku, aj keď sa neustále muselo podriaďovať vládnucim dogmám, poverám a predsudkom. Návrat ega na spoločenskú scénu znamenal víťazstvo rozumu a slobody, zároveň však nevyhnutne vnášal do ľudského myslenia a cítenia aj mučivú skepsu a úzkosť, ako to poznáme už z diel autorov ako Shakespeare, Cervantes či Calderón alebo mysliteľov ako Descartes, Pascal, Hobbes či Berkeley. Ani Defoeov Robinson sa nevyhne skepse a úzkosti, aj keď ich dlho so sizyfovským heroizmom prekonáva. Nakoniec sa však, podobne ako pred ním Shakespearov Prospero, znova zaradí do ľudského spoločenstva a prijme jeho pravidlá. Záleží na uhle pohľadu, či v tejto jeho voľbe vidíme akt osobnej rezignácie, alebo víťazstvo už azda osvietenskej umiernenosti a realizmu.

Ako je známe, súboj individualizmu a stádovosti v našej civilizácii pokračoval aj v nasledujúcich obdobiach. Po Heglovej filozofii, ktorá sa pokúsila už akoby definitívne zosúladiť potreby kolektívu s potrebami jednotlivca, prišla doba radikálnych riešení. Na jednej strane to boli kolektivisticky zamerané hnutia komunistov, socialistov, anarchistov a nacionalistov, na strane druhej individualisticky cítiaci romantici a postromantici, ktorí sa začali obávať, že kolektivistické ideológie a postupné stieranie rozdielov medzi ľuďmi zmrzačia človeka, fatálne zredukujú mnohovrstevnosť jeho mentálneho vybavenia a nakoniec mocensky ohraničia možnosti jeho tvorivosti. My, čo si dobre pamätáme totalitné režimy 20. storočia a stále môžeme sledovať ich deštruktívne fungovanie v krajinách ako Čína, Severná Kórea, Irán alebo Saudská Arábia, musíme dospieť k záveru, že obavy týchto rebelov 19. storočia boli celkom oprávnené, hoci ich hlásatelia nedokázali vždy správne odhadnúť, kde leží jadro problému.

Pripomeňme si v tejto súvislosti niekoľko dôležitých faktov a osobností. Edgar Allan Poe (1809 – 1849), podľa mňa stále nie celkom docenený americký spisovateľ, básnik a mysliteľ, tvrdil, že všetky všeobecne prijaté pravdy sú falošné, lebo sa hodili väčšine. Poe bol priam prototypom moderného duchovného aristokrata. V spoločenských otázkach bol skôr konzervatívny, veril však nielen v duchovný potenciál človeka, ale aj v silu lásky, umenia a rozumu ako prostriedkov prekonania úzkosti, ktorú tak presvedčivo dokázal zobrazovať a analyzovať vo svojich poviedkach, básňach a esejach. Jeho typickí hrdinovia sú hriešnici, ktorí sa zvyčajne vlastnou vinou ocitli v neriešiteľných situáciách, pričom však táto vina nebýva výsledkom vedomého porušenia bežných etických noriem, ale výbuchom iracionálnych síl podvedomia, ktoré Poe vo viacerých prózach charakterizuje ako „démona perverznosti“, čiže ako sebadeštruktívny pud v našom chaotickom vnútri. Jedným z najvýraznejších stvárnení týchto masochistických tendencií je postava anonymného starca v poviedke Muž davu, v ktorom spoznávame večného davového „človeka bez vlastností“, aký sa zrejme vyskytuje vo všetkých civilizáciách a historických obdobiach a býva spoľahlivým (hoci zväčša iba nevedomým) spoluhráčom despotov, čo si vytvárajú svojich poddaných na svoj obraz, aby ich mohli čo najľahšie ovládať. Napriek pesimistickému vyzneniu väčšiny Poeových poviedok nemožno ich autora obviňovať z fatalizmu či nihilizmu, naopak, jeho nepodkupné, umelecky presvedčivé hľadanie pravdy o človeku môže byť dobrým východiskom pri tvorivom nachádzaní individuálnej cesty životom.

Dánsky mysliteľ Søren Kierkegaard (1813 – 1855) bol vo viacerých ohľadoch duch príbuzný Poeovi. Jeho azda ústrednou filozofickou tézou je, že pravda je vždy subjektívna a že „dav je nepravda“. Touto tézou celkom otvorene polemizoval s Heglom, ktorý podľa neho chcel podriadiť človeka istému nadradenému filozofickému, a v konečnom dôsledku aj spoločenskému systému. Kierkegaard bol, ako je známe, aj teológ a veriaci kresťan, jeho kresťanská viera však bola veľmi neortodoxná, keď zdôrazňoval jej individuálne prežitie, čo bolo v jeho poňatí pravým opakom návykového, cirkevného kresťanstva, v ktorom nevládol živý duch, ale mŕtve dogmy. Aj v Kierkegaardovom myslení hrá dôležitú úlohu úzkosť, ktorá je podľa neho neoddeliteľnou súčasťou vnútorného života bdelo voliaceho a kozmicky cítiaceho ľudského jednotlivca. Dá sa povedať, že Kierkegaard dával prednosť individuálnemu utrpeniu, ktoré človeku prináša slobodný, uvedomený život, pred zdanlivou bezpečnosťou pasívneho spočinutia v ľudskom dave. Z tohto hľadiska pochopíme aj Kierkegaardovo rozhodnutie nepripútať sa k rodinnému životu (ako je známe, zrušil svoje zasnúbenie s Regine Olsenovou a neoženil sa), lebo podľa neho aj rodinný život by mu prinášal iba zdanlivé, nepravé istoty. Zrejme sa obával, že vstupom do meštiackej rodiny by sa neodvolateľne včlenil do davu, ktorý podľa neho predstavoval faloš a neslobodu.

Treťou výraznou osobnosťou z tejto generácie je nemecký filozof Max Stirner (1806 – 1856), ktorý sa hlásil za „mladohegeliána“ a ako taký sa stýkal aj s Marxom a Engelsom, ktorí boli od neho o pár rokov mladší. Údajne z Engelsovho pera pochádza aj Stirnerov jediný zachovaný portrét, z ktorého na nás hľadí sebavedomá kostnatá tvár skeptika s vysokým čelom a pichľavým pohľadom. Kým Marx a Engels pretvorili Heglovu dialektiku vývoja dejín na princíp kolektivistickej utópie komunistickej spoločnosti, Stirner prevrátil Heglovho svetového ducha do vnútra jednotlivca a vyhlásil ľudské ego za jedinú platnú realitu. Všetky zvonku nanútené kolektívne hodnoty ako Boh, cirkev, morálka, národ, štát vyhlásil za „strašidlá“, t. j. za celkom fiktívne veličiny. Podľa Stirnerovho názoru má každý človek sám právo rozhodovať o svojich životných hodnotách a svojej životnej ceste. Jeho nevôľa voči štátu ho do určitej miery zbližuje s anarchistami, ktorí v ňom vidia jedného zo svojich ideológov, hoci on sám sa k nim až tak veľmi nehlásil. Občas sa jeho meno spomína aj v súvislosti s neskoršími fašistickými hnutiami, čo je však takisto dosť veľké nedorozumenie, lebo jeho nekompromisný individualizmus sa nijako nemôže znášať s kolektivistickými ideológiami, aké predstavujú fašizmus a nacizmus.

Medzi osobnosti, ktoré znepokojoval možný nástup kolektivistických hnutí, by sme mohli zaradiť aj autorov ako Baudelaire, Flaubert, Ibsen, Strindberg alebo nórsky symbolistický básnik Sigbjørn Obstfelder (1866 – 1900), ktorý si v jednej svojej básni pri pohľade na valiaci sa mestský dav ľudí vzdychne: „Ja som sa akiste dostal na zlú planétu, / tu je tak podivne.“ Rozhodne do tejto kategórie básnikov patrí aj náš Janko Kráľ, ktorý o. i. napísal: „Prečo som ja, jeden živý, medzi mŕtvych na svet prišiel?“ Za jediné autenticky ľudské prejavy považoval totálnu spoločenskú revoltu a zvnútornené spočinutie v čistom duchu, ktorý bol v jeho videní základným vybavením každého človeka. A podobne sa nástupu depersonifikovaného davového človeka bála aj Božena Slančíková-Timrava, ktorá sa celkom vedome stránila akýchkoľvek kolektívnych zaradení, čo sa prejavilo aj v jej tvorbe, kde sa jej typické hrdinky takisto definujú ako outsiderky a často naschvál konajú trucovito a svojvoľne, len aby nedajbože bezducho a chameleónsky nesplynuli so svojím stádovitým okolím... Samozrejme, že na nebezpečenstvo „zostádovenia“ ľudstva upozorňoval aj rad moderných mysliteľov a spisovateľov 20. storočia, ich výpočet by však prerástol rámec tejto úvahy. [...]

Ivan Čičmanec: V zajatí zvedavosti

Fraktál, edícia Sophia, 2023

Kniha vyšla s podporou z verejných prostriedkov Fondu na podporu umenia.