Viet Thanh Nguyen: Sympatizant
Osudy dvojitého agenta rozviedky vietnamského socialistického štátu aj tajnej služby juhovietnamského režimu sleduje román nositeľa Pulitzerovej ceny Viet Thanh Nguyena. Agent nie je bezchybný hrdina ale obyčajný človek, ktorý sa ocitol v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste v mlynčeku dejín a napriek tomu, že sa snaží zachovať si na oboch stranách objektívny pohľad, nemôže byť nezúčastnený. Román z edície 100% vydal Absynt, má prvky špionážneho thrilleru ale aj reportáže a predstavuje menej známu časť histórie vietnamskej vojny.
Signálom na spustenie konečnej fázy evakuácie bola skladba White Christmas v americkom rozhlase, lenže ani to nešlo podľa plánu. Predovšetkým, keďže to mala byť prísne tajná informácia určená len Američanom a ich spojencom, každý jeden človek v meste vedel, na akú skladbu sa čaká. A čo myslíte, že sa stalo? Dídžej tú skladbu v podaní Binga Crosbyho nevedel nájsť. Prehádzal celé štúdio hore nohami, ale, samozrejme, bohviekde bola tá páska. Čo bolo potom? spýtal sa Generál. Dídžej našiel verziu Tennesseeho Ernieho Forda a zahral tú. Kto to je? spýtal som sa. A čo ja viem? Aspoňže to malo rovnakú melódiu a text. Takže ako obyčajne, prehodil som – situácia normálna. Claude prikývol. Všetko je nahovno. Aspoň dúfajme, že sa na tie maléry história nebude pýtať.
Túto modlitbu odriekal pred spaním nejeden generál a politik, ale niektoré maléry sa dajú ospravedlniť ľahšie ako iné. Vezmite si už len krycí názov operácie Frequent Wind, čiže Neúnavný vietor. Také niečo je priam predzvesťou maléru. Premýšľal som nad tým názvom hádam rok a zvažoval som, či by som mohol zažalovať vládu Spojených štátov za trestuhodný nedostatok predstavivosti. Ktorý vojenský génius vytlačil názov Neúnavný vietor zo svojho pevne zovretého zadku? To naozaj nikomu v spojitosti s Neúnavným vetrom nenapadlo, že podľa „božského vetra“ sa nazvali piloti kamikadze? Prípadne mladší nevzdelanci aspoň mohli vedieť, že keď uniknú vetry, často to vedie k reťazovej reakcii, nie? Alebo len nie som schopný uznanlivo sa skloniť pred bohovskou iróniou toho génia, ktorý možno zvolil aj signál začiatku operácie, skladbu Biele Vianoce? Mal to byť zlomyseľný frk namierený na mojich krajanov, ktorí zväčša neoslavovali Vianoce, a ak aj áno, v živote nevideli, aby boli biele? Naozaj ten neznámy majster irónie nedokázal predvídať, že zvírený vietor, čo zostal po amerických vrtuľníkoch, pripomínal mohutné vetry nasmerované do tvárí tých, čo tam zostali? Zvažoval som, či väčšiu rolu zohrala hlúposť alebo irónia, a vybral som si to druhé. Vďaka irónii si Američania mohli zachovať aspoň poslednú štipku hrdosti. To jediné nám mohlo byť útechou vzhľadom na tragédiu, ktorá na nás dopadla, prípadne, ktorú sme na seba privolali – záleží na uhle pohľadu. Ošemetné bolo, že táto tragédia sa na rozdiel od komédie neskončila všeobecným veselím.
Viet Thanh Nguyen – Sympatizant
Preklad: Peter Tkačenko
Vydavateľstvo Absynt, 2017, edícia 100%
