Tvrdil, že to bola jeho najcitlivejšia kniha. Možno aj najlepšia. Pamätám si na ľahké sklamanie, aké mnou – a teraz mi mnohí odpustite – prebehlo, keď som dočítal knihu Na ceste. Mal som ideálne načasovanie, keď som sa ja sám ocitol takpovediac „na ceste“ a na istej existenciálnej križovatke malo prísť vykúpenie v podobe tohto diela. Aspoň to som naivne predpokladal, no napokon som si musel pomáhať inou literatúrou.

Na ceste je totiž záchvat. Myslel som si, že bude všetko okolo seba brať ako buldozér, ale našiel som len čriepky letných popoludní ústiacich do takých silných kontemplatívnych momentov, ako je aj míľnik – Vize Gerarda. Také triezve, čisté, duchovné dielo. Presný opak Kerouaca, ktorého som mal doteraz uloženého a stotožneného s fešáckymi fotografiami. Na ceste je dielo pre flanérov, no a tých vystopovateľne obhajujem, kde len môžem. Akurát aj to flanérstvo má vždy (alebo väčšinou) aspoň latentný cieľ. Aj filmové road movie má katarzný efekt. Aj Na ceste, ale iný, ako som hľadal, iný, ako som potreboval.

Nie tak dávno som sa k najznámejšiemu Kerouacovmu dielu vrátil, vypočul som si ho v nádeji, že som tam na niečo zabudol, niečo prehliadol, prepočul a že to, čo zostalo na mojom čitateľskom sitku, bol oproti tomu, čo objavím teraz, len bezvýznamný sediment. Ale dielo som dokončil s obdobným pocitom, ako to bolo kedysi. Možno s ešte prchavejším. Možno preto, lebo cestovanie sa nemá končiť, má byť večným cestovaním. Nie mernou literárnou jednotkou, ale kerouacovským súcnom.

Big Sur a potom samé veľké veci

A teraz sa ospravedlňujem, že budem ešte stále trochu osobný. V závere minulého leta som vystúpil z auta na západnom americkom pobreží v lokalite známej ako Big Sur. Ostré kamene obmývané divokou vodou Pacifiku (že vodou, vodiskom!) tvorili akúsi defenzívnu hrádzu pred prírodou, ktorá nateraz rezignovala, nechce nás pokoriť. Big Sur bol v Kerouacovom živote veľkou rekapituláciou. Upokojením. Meditáciou? Jeho náboženstvo osciluje medzi budhizmom, prítomnosťou Krista a hľadaním Boha, ktorého Gerard opisuje ako bieleho, zlatého, červeného aj čierneho.

V noci je toto miesto čiastočne skryté pred divokosťou, ktorej sa možno báť, keď sa ocitnete na úpätí skál. V noci sa Big Sur skryje, ale stále je tu prítomná, akurát nie je úplne dobre viditeľná. Aj Gerard zatvára oči v domnienke, že čo nevidí, možno v skutočnosti ani skutočnosťou nie je. Tak ako Kerouac nebol opilcom ani tulákom. Chcel byť skôr nezaradeným apoštolom.

Gerard, svätec, mučeník vlastnej čistoty

O Gerardovi, vystupujúcom ako starší brat, sa vedelo príliš veľa. Bol priskoro postavený pred svoju konečnosť, no nemal čas dozrieť ani k tomu, aby pochopil, čo znamená jeho vlastná hodnota. Preto ju popieral, neegoisticky žil prítomnosťou a dokázal produkovať skutočne zázračné a uzemňujúce vety. Svojím konaním sa zaslúžil o to, aby sa v Kerouacovi aj po rokoch objavilo osvietenie a aby báseň dostala satisfakciu v najväčšej možnej miere. Preniká do tohto románu v plnej, blaženej sile.

Kerouac tajuplným a nádherným spôsobom znovu objavuje detskú čistotu ako prebádaný, no dávno stratený kontinent. Gerard doň nevstupuje, je v ňom obsiahnutý, pretože stále existuje v Kerouacovej súkromnej kartografii. Musel ho objavovať opäť a postupne, no ukázal sa mu v tej najdokonalejšej podobe. No a tú najdokonalejšiu podobu čo najvernejšie necháva aj Kerouac nám.

Jack Kerouac: Vize Gerarda

Argo, 2023

Preklad: Vít Penkala

Zobraziť diskusiu (0)