Najnovší autorkin materiál prináša menší odklon od zaužívaného smeru. Opäť rozoberá svojráznu, málo známu, až exotickú látku. Akurát kvôli nej tentoraz Európu opustíme a vydáme sa na americký kontinent, do indiánskej rezervácie Fond du Lac v štáte Minnesota.

Román Vlčí růže, ktorý nedávno vyšiel (v Argu) v preklade Jitky Hanušovej, rozvíja osudy fínskej prisťahovaleckej menšiny, ktorá (aj) v týchto končinách našla nové útočisko. Tu čiastočne splynuli s pôvodnými obyvateľmi, teda s Indiánmi prislúchajúcimi hlavne ku kmeňu Odžibvejov. Ich potomkovia boli viac-menej hanlivo nazývaní „Findiánmi“.

Príbeh sa odohráva z pohľadov dvoch ženských hrdiniek spojených pokrvným putom. Indiánka Rose, pred tým, než zmizne navždy, zanechá list pre dcéru Lempi, ktorú má s fínskym otcom Ettuom, kde poodhaľuje dôvody svojho záhadného a nikdy neobjasneného zmiznutia. K Lepmi sa toto svedectvo zhodou rôznych komplikovaných okolností dostane až po mnohých desaťročiach, keď už aj dcéra zdolá nejeden pohnutý boj so životom.

Lempi vedie akýsi vnútorný monológ so sebou a svojimi blízkymi a zároveň k nej z diaľky prehovára stratená matka. Temná minulosť postupne ožíva, jednotlivé kusé indície prechádzajú do usvedčujúcich faktov a tvrdá pravda napokon predsa len pomaly vylieza na povrch. Čitatelia tak budú mať dostatok priestoru na vyskladanie zrozumiteľného obrazu toho, čo sa to vtedy v rezervácii vlastne stalo.

Katja Kettu v typicky originálnom rukopise zaznamenáva historicky menej známu, ale tak či tak odvrátenú tvár amerického sna. Značnému množstvu ľudí sa z neho, žiaľ, neušli ani tie najbiednejšie omrvinky. Mnohým sa dostalo iba to, čo tu v drsných, veľmi vážnych obrazoch autorka zachytáva: diskriminácia, sociálne vylúčenie, segregácia. Problematika dvojitého etnického pôvodu spojená so silným rasizmom. Násilná integrácia úzko previazaná aj s organizovaným zločinom najhrubšieho zrna, ktorý je navyše zastrešený svetskými či duchovnými inštitúciami. V neposlednom rade príde i na nenápadný, ale napriek tomu citeľný ekologický apel.

Tvrdé, nehostinné nálady čiastočne zjemňuje zvláštne stvárnená intimita, citové hľadanie i jeho relatívne naplnenie. Autorka túto rovinu vymiesila zo zmesi hrubej, živočíšnosťou napáchnutej erotiky, prelínajúcej sa s mysticizmom či duchovnými prvkami vychádzajúcimi z oboch kultúrnych prameňov, čo textu dodáva svojský elektrizujúci náboj.

A skutočne ide o nekonformné čítanie. Napríklad v tom zmysle, že rozprávanie má riadne premenlivé tempo a komplikovaný nepravidelný rytmus. Niekomu sa môže stať (sám potvrdzujem), že harmonické zžitie sa s textovým tokom bude trvať o čosi dlhšie. To v žiadnom prípade nie je výčitka, len autorkina súčasná spisba vyznieva o kúsok neohybnejšie a nepoddajnejšie než doteraz.

Mnohé zostáva skryté pod povrchom. Kettu si veľakrát vystačí len s trefnými náznakmi, ktoré nás už dostatočne nasmerujú k nepríjemným odhaleniam. Treba oceniť aj uhrančivú atmosféru, kde niet núdze o magickoreálne či celkom surreálne ladené scény. Celok takýmto spôsobom absorbuje dotyk iných, neznámych, bežnými zmyslami nepochopiteľných svetov.

Vlčí růže hovorí o zvláštnom malom historickom prieniku dvoch „outsiderských“ kultúr, pričom tieto zároveň tvrdo pocítili nespravodlivý dosah oveľa väčšieho civilizačného tlaku, ktorému vzdorovať bolo nad ich možnosti a sily. Ich spoločný príbeh si však zaslúži pozornosť, k čomu svojou mierou prispieva i tento nanajvýš svojrázny román kombinujúci sociálne kritický realizmus a ponurú melodrámu. Hádam aj zásluhou Katji Kettu sa na „findiánskych“ samorastov nezabudne.

Katja Kettu: Vlčí růže

Argo, 2021

Preklad: Jitka Hanušová

264 strán

Zobraziť diskusiu (0)