Bieloruská novinárka a spisovateľka, laureátka Nobelovej ceny za literatúru za rok 2015 je skutočné zjavenie. Preslávila sa najmä sériou reportážno-dokumentaristických kníh združených pod názvom Pentalógia o ruskej duši. Ide o päticu mimoriadnych prác, ktoré zaznamenávajú niektoré zlomové medzníky týkajúce sa histórie bývalého Sovietskeho zväzu. Hneď dve knižky z tohto cyklu sú venované práve Veľkej vlasteneckej, ako Rusi zvyknú nazývať druhú svetovú vojnu.

Kniha Vojna nemá ženskú tvár hovorí o osudoch sovietskych žien počas vojnového besnenia.

Historici vravia, že v sovietskej armáde počas Veľkej vlasteneckej bojovalo okolo milióna žien. Zastávali všetky vojenské posty, takpovediac v jednej línii s mužmi. Radové vojačky, delostrelkyne, tankistky, letecké esá, radistky, ostreľovačky či veliteľky domobrany, partizánky a v neposlednom rade sestričky a doktorky. Svetlana Alexijevič po nich pátra, celé roky ich hľadá a nachádza. Chodí za nimi po celom impériu. So sebou nosí magnetofón a kilometre magnetofónových pások. Sedí u nich doma za stolom, v tichosti stláča spúšť, nahráva a počúva.

Znejú desiatky, stovky hlasov. Konečne mohli prehovoriť o tej vojne, ktorú skutočne zažili. Bez nablýskanej propagandy, bez romantického hrdinstva a často i bez výzbroje. Nie je tu nič iné, len malí ľudia vrhnutí do vraždiacej mašinérie, urputne brániaci to, čo im je drahé. Iste, aj tu sú veľké hrdinské činy a nie je ich málo. Dokonca príde aj na lásku, aj na takú, čo vydrží do konca života. A je tu toho toľko. Také veci, že to žiaden civil nikdy celkom nepochopí. A je to celé také neuveriteľné, že to jednoducho musí byť pravda. Holá pravda o tom, čo je to vojnová katastrofa.

Alexijevičovej ženy rozprávajú a rozprávajú. A ona ich nechá hovoriť, lebo dovtedy ich takto nikto nenechal. Len ticho prikyvuje, snaží sa pochopiť, ale najčastejšie spolu s nimi usedavo plače (aspoň v tomto smere som im veľmi úspešne asistoval) nad zmarenými či navždy rozvrátenými životmi. Ten pocit a emocionálny dosah, alebo ako to vlastne nazvať, je hrozný a viac-menej neprenosný.

Alexijevičovej metóda je pritom úplne jednoduchá. V podstate ide len o surové záznamy hlasov prenesené na papier, cez ktoré sa ako nenápadná stužka vinú občasné autorkine postrehy a komentáre. To je celé, viac jej netreba. Výsledkom sú zničujúce výpovede, ktoré mi pripravili zopár celkom bezsenných nocí. Akékoľvek ďalšie mudrovanie či nebodaj vynášanie nejakých morálnych súdov je prosto zbytočné.

Svetlana Alexijevič hovorí unikátnym jazykom, ktorý je úplne iný než čokoľvek ostatné. Je to živý hlas-jazyk človeka-milióna, ktorý za teba vytrpel nepredstaviteľné. Tak si aspoň pozorne prečítaj jej zdrvujúce svedectvo a dobre si rozmysli, čo za duševné perly budeš vybľakovať do sveta.

Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár

Vydal: Absynt, 2017 (edícia Prekliati reportéri, 3. vydanie)

Preklad: Ondrej Marušiak, Marek Chovanec

328 strán

Zobraziť diskusiu (0)