Medzi školou a domovom dôchodcov nie je veľký rozdiel. Deti chodia do školy, aby sa naučili adaptovať sa na život dospelých. Starí ľudia v domovoch si zase osvojujú schopnosť žiť čo najmenej a často myšlienkami zakotvia v detstve.

Vdova z románu Vše o mé dceři od juhokórejskej spisovateľky Kim Hjedžin vyskúšala oba póly. Bývalá učiteľka sa stará o seniorov a učí sa žiť so skutočnosťou, že jej vzdelaná dcéra je homosexuálne orientovaná. Má pocit, že sa jej výchova vymkla z rúk a prestáva byť matkou, po akej túži. Správnou, spravodlivou, vyrovnanou.

Doba, kdy za bernou minci platila pouhá skutečnost, že jsem dceru přivedla na svět, vypršela. (str. 51)

Uniká jej však zásadný fakt. Medzi dospievaním a zomieraním, v ktorom sa existenčne aj profesionálne pohybuje, neexistuje väzba, v ktorej je dcéra povinná kopírovať jej osobnosť. Namiesto tolerancie prichádza konflikt. Boj nemá korene iba vo vnútri matky a dcéry, ale sústreďuje sa na vzťah s okolím. Hlavná protagonistka sa trápi pre dcérinu snahu obhájiť svoje práva, zároveň však nie je schopná plne akceptovať prítomnosť jej priateľky a svoj hnev adresuje práve jej.

Dilema s homosexuálnou orientáciou potomka naráža na autentickú schopnosť matky porozumieť tým najkrehkejším. Denne prichádza do kontaktu so seniormi, pre ktorých je vrúcny záujem bytostne dôležitý. Pri pocite straty záujmu zo strany okolia ich korene slabnú a zomierajú rýchlejšie. Lenže, človek nemusí byť starý a unavený iba telom. Jedna z najťažších vojen je vojna o slobodu v slobodnom svete. Kde sa zdanlivo všetko môže, až nás to vovádza do nudy a letargie.

Dcéra nepotrebuje exhibicionisticky demonštrovať svoju inakosť a dráždiť okolie. Chce sa len rázne postaviť proti diskriminácii na univerzite, na ulici, doma. Kim Hjedžin ukazuje na Južnú Kóreu, kde byť seniorom, študentom alebo homosexuálom nie je to isté ako u nás. Má to však rovnaký predpoklad ideálov ‒ starostlivosť, učenie, tolerancia.

Kim Hjedžin: Vše o mé dceři

Argo, 2020

Preklad: Petra Ben-Ari

Zobraziť diskusiu (0)