Uvedenie novely na pulty kníhkupectiev pred deviatimi rokmi sprevádzali rozporuplné reakcie literárnej kritiky a bolo jej adresované nemalé množstvo výčitiek ohľadom domnelej nadbytočnosti v kontexte autorovej tvorby. Vychádzali pritom z povrchnej komparácie s románom Kloktat dehet (Torst, 2005) a zbierkou Supermarket sovětských hrdinů (Torst, 2007), ktorých tematická i obsahová príbuznosť viedla pisateľov negatívne ladených recenzií k záveru, že Topol monetarizuje osvedčený námet totality v honbe za ďalším prírastkom k osobnej bibliografii, pričom sa neštíti vykrádať vlastný materiál. Obviniť však z podobného oportunizmu autora, známeho precíznym prístupom k budovaniu kompozične brilantných textov a tomu zodpovedajúcim časovým odstupom, s akým diela uverejňuje, je prinajmenšom úsmevné. Iste, Chladnou zemí kráča v šľapajách svojich predchodcov, no nastupuje ich so zámerom precízne obhliadnuť každú piaď terénu unikajúcu našej pozornosti. Nie je prvoplánovým dodatkom k plodnej vetve Topolovho širokého tematického záberu, ale konečným zavŕšením jej procesuálneho vývoja artikuláciou perspektív, ktorým dosiaľ nebol poskytnutý náležitý priestor. Komentárom hŕstky kritikov ostatne kontrovala všeobecne priaznivá odozva čitateľskej obce a nesporné kvality textu mu rok po vydaní vyniesli Cenu Jaroslava Seiferta.

Rozprávač, ktorý vlastne nikoho nezaujíma

Topol vo svojej poslednej próze kreatívne zúročil reportážnu cestu do Terezína a červené hradby prestupnej stanice, odkiaľ boli tisíce obyvateľov okupovanej krajiny deportované do vyhladzovacích táborov, kompozične uzatvárajú prvú dejovú líniu. Čitateľa medzi nimi sprevádza prostredníctvom Ich – formy bezmenný outsider, muž bez vlastností či výraznejších charakterových čŕt, ktorého nevšedná ľahostajnosť k prebiehajúcim udalostiam tvorí príhodnú kulisu pre ideologicky nezaujatú reflexiu. Obsadenie rozprávača indiferentným antihrdinom otvára mimo iného priestor kvázi dokumentárnym tendenciám novely a umocňuje funkčné prepojenie fikcie s bohatým faktografickým materiálom. Retrospektívne pohľady do jeho tragicky poznamenaného života dávajú čitateľovi jedinečnú príležitosť vnímať dobové reálie bez toho, aby bol rozptyľovaný prílišnou účasťou, akej by sa zrejme neubránil u psychologicky prepracovanejšej postavy. O to väčší dopad potom majú otrasné výjavy, ktorými Topol s nezriadeným naturalizmom vybičovaným až po hranu únosnosti hojne ilustruje stránky novely.

Úpadok mesta smrti za symfonického cvakotu objektívov

Spomienkové sekvencie nám tak približujú neutešené pomery povojnového Terezína. Na jeho príklade autor názorne demonštruje zhubné dôsledky agresívneho zásahu do krehkej historickej kontinuity pulzujúceho organizmu mesta, ktoré už viac nedokáže zabezpečiť základné existenčné potreby svojich obyvateľov, a ktoré bolo tak náhle olúpené o stáročia budovanú identitu. Za schátranými múrmi bývalej pevnosti vlečú po uliciach svoje údy už takmer výhradne iba starci, mrzáci, blázni či lúza s demižónom lacného vína pri perách. Totálnemu rozkladu bránia snáď len turisti, čo si zvedavo vykračujú po náučných chodníkoch tohto stredoeurópskeho skanzenu hrôzy za všetečného cvakotu fotografických aparátov. Aj to sa však má čoskoro zmeniť rozhodnutím štátnej správy zrovnať Terezín so zemou a redukovať ho výhradne na pomník obetí fašistického besnenia.

Dilema pohrobkov nezabudnuteľných zločinov minulosti, ako sa náležite vyrovnať s bolestivou pripomienkou hlboko zakorenenej dispozície človeka k bezprecedentnému zlu, tvorí základný pilier tematického záujmu novely. Topol vôkol neho zhromaždil s precíznosťou filatelistu pestrú zbierku potenciálnych odpovedí a prostredníctvom hyperbolickej gradácie ich záverov ad absurdum dodatočne reflektuje etickú rovinu pohnútok, ktoré viedli jednotlivcov i národné celky až k pretaveniu myšlienok do konkrétnych foriem. Zatiaľčo „Strážcu Terezína“ Leba poháňa mimo osobne motivovanej potreby uchovať spomienku na etnické čistky aj vízia aktívnej revitalizácie spoločenského života mesta, masovými hrobmi nepoškvrnený Západ vidí v Terezíne nanajvýš mrazivú kuriozitu, lunapark vzrušujúcich predstáv o vychudnutých telách skrčených v rohu špinavej kobky. Pôsobivá expozícia ostrého kontrastu medzi želaním domorodých obyvateľov pokračovať v obyčajnom živote napriek utŕženým ranám a „hledači pričen, těch hipisáckejch pičusů s kreditkama od rodičů“, ktorí zvedavo strkajú prsty do nezhojených jaziev pamätníkov, posúva ladenie textu do čiernej grotesky. Čitateľ sa v nemom úžase ocitá pred bizarným panoptikom pokrútených zrkadiel, kde Spoločnosť na záchranu Terezína, Koménius, predáva domácu ,,ghetto pizzu“ s červeným popraškom z pietneho miesta niekdajších popráv a jeho členovia po večeroch rozochvene ohmatávajú úlomky vytrhaných nechtov.

Perverzný lunapark vyhasnutých životov

Vyhrotenou reflexiou perverzného sklonu fetišizovať dejiská masakrov zabodol Topol pero do živého tela existujúcich pomníkov smrti a presunutím deja do Bieloruska vyvíja čoraz silnejší tlak na verejný konsenzus taktného prehliadania obchodu s násilne ukončenými životmi. Rozprávač je povolaný do krajiny zmietanej sociálnou i ekonomickou nestabilitou, aby uplatnil svoje skúsenosti z Terezína pri propagácii „Diablovej dielne“. Od tejto turisticky atraktívnejšej obdoby Osvienčimu si predstavitelia súperiacich politických blokov svorne sľubujú nielen prominentné postavenie Bieloruska v katalógoch cestovných kancelárií, ale aj priblíženie členstva v Európskej únii či prístup k jej fondom. Autorovým úmyslom však rozhodne nie je vymedziť ostrú demarkačnú čiaru medzi etickým a cynickým. Práve na nezreteľných kontúrach ambivalentných motivácií protagonistov názorne prezentuje faktickú nemožnosť jednoznačne odsúdiť snahu národa vyťažiť zo svojej bolestivej minulosti prostriedky pre budúce generácie. Zúfalá snaha zlepšiť existenčné podmienky bývalých satelitov sovietskeho bloku v globalizovanom svete konzumu zaznieva aj v nevyberavých slovách Bielorusa Artura:

„Máme my snad moře, hory, památky? Ne, všechny památky byly spálený. Vybudujeme teda v Bělorusku jurský park hrůzy, skanzen totalit. Dostaneme se na mapu světa díky pytlům našich kostí, rancům krve a hnisu. Dobrý, ne? To potáhne, ne? (…) A víte, že uklízečky v Drancy, ňáký černý huby, mají vyšší plat, než naše učitelky? Nebo Osvětim, Poláci, kurvy, ty si to uměj zařídit. Pohodlnej hotýlek, autobus, Osvětim s hotelem za 52 euro. Tak se to dělá!“

Na okamih som skutočne zaváhal, či Topol nezachádza prirovnaním pomníkov genocíd k zábavným parkom priďaleko, no potom ma po nose udrel príspevok z blogerskej sekcie istého slovenského periodika: V očiach ľudí v dnešnom Oswienčime sa zračí... NUDA. Potrebu čoraz dômyselnejších expozícií si teda zrejme oprávnene uvedomujú aj tvorcovia „jurského parku hrôzy“ a Topol pri ich konštruovaní spúšťa svoju predstavivosť do priepasti nočných desov, ktorých hrôzostrašná grotesknosť pripomína apokalyptické vízie divadelnej hry Cesta do Bugulmy (2007).

Chladnou zemí jedine cvalom

Frontálnemu útoku na všetky zmysly recipienta tohto nepodareného acidného tripu sekunduje aj formálna výstavba textu. Už úvodný odsek dáva čitateľovi jasne na vedomie dravý temperament príbehovej narácie, ktorý mu po vzore kultovej Sestry (Atlantis, 1994) nedovolí vydýchnuť do poslednej bodky za schematicky očíslovanými kapitolami. Rýchly strih pripomína akčný film a dynamika úsečných, no predsa hutných viet graduje čoraz väčšmi. Zatiaľčo sa retrospektívne ladenie prvej polovice knihy vo vírení alkoholického závratu ešte z času na čas potkne o idylické výjavy, kulminujúca absurdita bieloruskej dejovej linky poháňa prúd slov do zbesilého úprku. Vďaka vyspelému autorskému rukopisu je však text aj napriek náročnému tempu neobyčajne prehľadný. Topol s pozoruhodnou obratnosťou pretkáva minimalistický popis prvkami avantgardnej poetiky a výsledná kompozícia ponúka čitateľa k opakovanému listovaniu stránkami novely.

Odpoveď je stále v nedohľadne

Jáchym Topol sústredil do svojej poslednej knihy príliš mnoho naliehavých otázok, ku ktorým nedokáže zaujať pevné stanovisko a znepokojene naznačuje, že jednoznačnú odpoveď snáď ani principiálne neumožňujú. Obmedzuje sa teda na prosté pozorovanie spôsobov, akými sa jednotlivci i spoločenské celky pokúšajú pristúpiť k ich riešeniu, no s trpkým úškrnom konštatuje všeobecné zlyhanie. Prílišný dôraz na tých pár rokov okupantského besnenia pochoval bohatú históriu Terezína a redukoval ho na hermeticky uzavretý sarkofág. Cestovné agentúry ponúkajú výročné zľavy na možnosť vyfotografovať sa pred bránou Osvienčimu. No a Bielorusko, to v novele jednoducho iba prezieravo reaguje na túžbu turistov poťažkať v pravici vybité zuby či preparované hlavy.

Takže nie, novela Chladnou zemí neprináša žiadne odpovede. Jej prínos spočíva v svojráznom uchopení stále aktuálneho problému, ako nenechať upadnúť do zabudnutia zverstvá spáchané na ľudskosti a neprísť pritom o zvyšok historickej identity. A je to práve nástojčivé kladenie nepríjemných otázok, čo nás nabáda i po toľkom čase oprášiť pestré literárne univerzum Jáchyma Topola a nechať sa ním bezo zvyšku pohltiť.

Zobraziť diskusiu (0)