„Vari strávim život hltaním kníh druhých? Povolanie: čítať?“ (s. 15)

Autorka pred niekoľkými rokmi prišla o brata, čo ju viedlo k napísaniu jej prvotiny Zbohom, smútok, v ktorej sa písaním ako istou formou terapie vyrovnáva s jeho smrťou a snaží sa nájsť odpoveď na otázku, ako ďalej žiť, keď sa človek, ktorého nadovšetko milujete, dobrovoľne vzdá svojej existencie. Ako prekonať stratu? Ako sa vyrovnať s tým, že ste milovanej osobe nedokázali pomôcť? Ako sa prestať obviňovať?

„Opustili sme sa, ja v koženej bunde a ty v schránke mieriacej do ohňa. Lomoz železa mi ešte vždy hučí v ušiach. Kde si, môj strašný brat? Nie ďaleko, ale ani tu. Nie tu, ale ani ďaleko.“ (s. 10)

Olivia de Lamberterie si kladie mnohé otázky. Strohým štýlom, no miestami dramaticky a neraz aj ostro čitateľom priblíži tragédiu, ktorou si prešla. Postupne zrekonštruuje celý príbeh svojej rodiny, nevynímajúc detstvo, dospievanie, ako aj dospelosť, vedúci až k onej osudnej udalosti. Hoci autorka v texte vypovedala mnohé, nie je dlhý. Umne volí len kľúčové informácie, upriamuje recipientovu pozornosť na to podstatné, avšak zároveň text pretkáva zážitkami, ktoré sú ako balzam na dušu nielen pre ňu samu, ale aj pre čitateľa. Dramatické a smutné situácie sa prelínajú s tými peknými, ktoré aj napriek tragickému nádychu neraz vyčaria úsmev na perách.

Autorka vo svojej prvotine vzdáva hold svojmu milovanému bratovi, avšak hoci ide o osobnú spoveď, zároveň premýšľa nad zmyslom našej existencie, reflektuje psychické problémy ľudí a problematiku ich (ne)liečenia. Oliviin brat Alex bol úspešný a talentovaný dizajnér so skvelou kariérou, mal milujúcu rodinu, manželku, deti, priateľov, povedali by sme, že mu nič nechýbalo, čo si aj uvedomoval, no napriek tomu bol nešťastný. Depresiou v súčasnosti trpí čoraz viac ľudí, a preto oceňujem, že sa táto problematika reflektuje aj literárnym spôsobom, napríklad vo forme memoárov, ako je to aj v tomto prípade.

„Chýba mi. Netušila som, že bolesť môže človeka takto pritlačiť. Na ako dlho? Ako skonštatoval Maurice Pialat v jednom zo svojich filmov, a tú vetu si požičal od Van Gogha, smútok bude trvať večne.“ (s. 119)

Olivia de Lamberterie recipientom umožňuje nahliadnuť do jej života, súkromia, myslenia, pocitov a zároveň sa zamyslieť nad vlastným bytím, nad ľudskosťou. Jej štýl písania je pomerne strohý, ide o akési fragmenty zo života, krátke záblesky tvoriace mozaiku jednej tragédie. Nenechajte sa však odradiť náročnou témou, pretože autorka si aj napriek istej nevyhnutnej ťažobe dokáže zachovať aj ľahkosť a tiež istú formu humoru. Navyše je celý text popretkávaný literatúrou a literárnym životom (ale aj filmami, hudbou), v autorke sa jednoducho nezaprie literárna kritička, ktorá, ako píše, si udalosti vždy pamätá prostredníctvom kníh, takže vám okrem iného ponúka aj mnoho tipov na skvelé čítanie. V každom prípade ide o knihu, ktorá má nesmiernu silu dotknúť sa živých, hoci čerpá zo smrti.

„Táto kniha nemala nikdy existovať, lebo ty si nemal nikdy zomrieť.“ (s. 18)

Olivia de Lamberterie: Zbohom, smútok

Inaque, 2021

Preklad: Ivana Dobrakovová

Zobraziť diskusiu (0)