Rozsahom tradične silne nadpriemerne vybavená kniha ponúka v podstate klasickú „irvingovčinu“, ktorá je ale opäť trocha iná.

Základ je postavený okolo bizarnej súrodeneckej dvojice. Juan Diego a jeho mladšia sestra Lupe žijú na skládke v mexickej Oaxake. Vyrastajú bez matky, ktorá sa, okrem iného, venuje prostitúcii, takže otec či otcovia detí sú zastretí rúškom neznáma. Náhradným otcom im je Rivera, prezývaný „el jefe“ – muž zo skládky, ktorý v ich živote nahrádza všetko, čo im chýba. Deti samotné spája zvláštne puto – Lupe má rečovú vadu, takže jediný, kto jej rozumie je práve starší brat. Zároveň je obdarená jasnovidnosťou. Vie prečítať cudzie myšlienky a čiastočne predpovedať budúcnosť. Ako zrelý a úspešný románopisec Juan Diego cestuje na Filipíny s istým poslaním, ktoré v mladosti sľúbil splniť. Spolu s ním cestuje aj neuveriteľná kopa minulosti, spomienok a životných skúseností.

V typickom irvingovsky čudesnom zlepenci sa postupne prelína minulé s prítomným. Realita sa zlieva so snami, pričom zaujímavá je práve tá ťažko definovateľná hranica medzi nimi, kde akoby sa sen stával živším než skutočnosť. Irving znovu s ľahkosťou sebe vlastnou maže bariéry v zaužívaných pohľadoch na normalitu i bežné morálne normy. V pestrom panoptiku zloženom z rôznych vychýlených postavičiek a pokrivených neradostných osudov, má každý svoje miesto, svoj malý svet, za ktorý je ťažké dotyčného (od)súdiť. Aj v takto polámaných vzťahoch však pochopiteľne funguje pocit a potreba vzájomnosti, pomoci, súcitu, ľudskosti i viery. Práve problematika viery tu výrazne vystupuje do popredia. Čistá osobná viera je postavená do kontrastu s vierou organizovanou. Rozpor medzi rôznymi prejavmi slobodnej voľby veriť a rozmanitými formami (seba)manipulácie, kontroly či ovládania vedomia je logicky vystavený silnej kritike, irónii a sarkazmu. Samozrejme, že aj v takýchto svetoch kvitne láska a to v skutočne rôznych podobách, miestami (opäť) riadne nabúravajúca jej „obyčajné“ formy.

Očakávať od Irvinga nejaké revolučné prevraty je zrejme trocha naivné. Jeho štýl je rokmi presne zadefinovaný a pevne ukotvený v stanovených medziach. Zlé jazyky dokonca môžu tvrdiť, že sa starý pán len dokola opakuje a motá sa v bludnom kruhu stagnácie, čomu nahráva aj väčšia než malá dávka klasického klišé, umocnená odkazmi na hádam všetky jeho predchádzajúce práce. Fajn, ale čo, keď je to stále tak veľmi pohlcujúce a príťažlivé? Stále je to vynikajúco premyslené, emocionálne náročné, provokatívne, plné najrôznejších jemností, detailov, (stále ešte) nečakaných zvratov a nevšedných nápadov, ktoré jednoducho nenudia. Všetky postavy a postavičky sú zasa výborne do hĺbky prekreslené. Je v tom kopec vášne a oduševnenosti, takže aj tomu najposlednejšiemu tragédovi v jeho životnej púti jednoducho držíte palce.

Ulice Záhadných tajemství tak v konečnom dôsledku pôsobí ako uhrančivá charizmatická koláž plná čudesných príbehov odohrávajúcich sa podľa iného, svojrázneho nazerania na svet, ktoré podlieha špecifickej vnútornej logike.

John Irving aj v zrelom veku bez problémov rozleptáva skostnatené mýty a predsudky, nezrádza svoje humanistické presvedčenie, oslavuje a ochraňuje pestrosť bytia a falošným mravokárcom s pokrikom -"Život je legálny!" - elegantne ukazuje vztýčený prostredník.

Ozzy

foto: youtube

Zobraziť diskusiu (0)