Smrť mesta

Nezomrel som. Tabletky boli zrejme príliš staré a slabé. Zo­budil som sa ráno. Bolo mi na vracanie. V hlave mi šumelo, v spánkoch som cítil bolestivý tlkot, oči mi vyliezali z jamiek, ruky a nohy som mal ako paralyzované. V skutočnosti ma zobudilo šteklenie na krku. Chodila po mne mucha, bola asi tiež polomŕtva a omámená zážitkami uplynulej noci. Musel som siahnuť na dno síl, aby som ju odohnal.

Mojím prvým pocitom nebolo sklamanie, že som ne­zomrel, ale radosť, že žijem. Cítil som nekontrolovanú zvie­raciu vôľu žiť za každú cenu. Len aby som sa teraz zachránil, keď sa mi už podarilo prežiť noc v horiacom dome.

Ešte nejaký čas som ležal, kým som sa pozviechal natoľko, aby som vládal zísť z gauča a doplazil sa k dverám. Izba bola stále plná dymu, keď som chytil kľučku, bola taká horúca, že som ju ihneď pustil. Až na druhý raz som premohol bolesť a kľučku stlačil. Na schodoch bolo menej dymu ako v izbe. Unikal cez vyhorené okenné otvory na schodisku. Schodisko bolo celé a ja som mohol zariskovať a zísť dolu. Pozbieral som všetky sily, vstal som, chytil som sa zábradlia a začal som schádzať. Poschodie nižšie zhorelo do tla, tu sa oheň zasta­vil. Zárubne dverí ešte tleli, zvnútra sálal žiarou rozhorúčený vzduch. Na zemi dohárali zvyšky nábytku a vecí, ktoré sa už takmer zmenili na biely popol.

Vo výške prvého poschodia ležala na schodoch obhorená mŕtvola muža v zuhoľnatenom oblečení, bola hnedá a desi­vo opuchnutá. Stála mi v ceste. Musel som nejako prekonať prekážku, aby som mohol pokračovať ďalej. Ledva som sa vliekol, ale nahováral som si, že sa mi nejako podarí zdvih­núť nohy a mŕtvolu prekročím. Pri prvom pokuse som však chodidlom zachytil jej brucho, stratil rovnováhu, spadol na ňu a skotúľal sa aj s ňou o pol poschodia nižšie. Ale, našťastie, telo zostalo ležať povyše mňa a ja som mohol bez prekážok zísť dolu na prízemie. Dostal som sa na dvor ohradený níz­kym múrikom, ktorý bol obrastený viničom. Doplazil som sa k múriku a schoval som sa do nárožného výklenku vzdia­leného od spáleného domu niekoľko metrov. Prikryl som sa listami viniča a vňaťou paradajok, ktorých kríky rástli v do­mácej záhradke. A čakal som.

Paľba neutíchala. Nado mnou lietali strely, počul som hlasy Nemcov, ktorí sa pohybovali po chodníku na druhej strane múra. Večer som si na stene horiaceho domu všimol prasklinu. Keď sa múr zrúti, určite ma zavalí. Rozhodol som sa však vytrvať v nehybnosti, kým sa nezotmie a kým sa mi nevrátia sily po včerajšej otrave tabletkami na spanie. Keď sa zotmelo, vrátil som sa na schodisko, ale neodvážil som sa vyjsť hore. Byty stále horeli a v každej chvíli sa mohlo vznietiť celé poschodie, na ktorom som býval. Rozhodol som sa uro­biť niečo iné. Na druhej strane Aleje nezávislosti stála obrov­ská budova nedokončenej nemocnice. Zaumienil som si, že sa do tej budovy dostanem.

Vyšiel som druhým východom na Aleju nezávislosti. Bol večer, ale napriek tomu nebola tma. Široká vozovka bola po­siata mŕtvolami, medzi ktorými stále ležala aj mŕtvola ženy zastrelenej v druhý deň povstania. Všetko osvetľovala čer­vená ohnivá žiara. Ľahol som si na brucho a začal som sa plaziť smerom k nemocnici. Vedľa mňa každú chvíľu chodili Nemci, jednotlivo alebo po skupinkách. Vtedy som na chvíľu znehybnel a predstieral, že som jednou z mŕtvol. Od mŕtvych tiel sa šíril hnilobný pach, ktorý sa miešal so všadeprítom­nou zhoreninou. Snažil som sa pohybovať čo najrýchlejšie, ale zdalo sa mi, že vozovka je nekonečne široká a môj presun nemá konca-kraja. Konečne sa mi podarilo dostať sa do tma­vej budovy nemocnice, vrútil som sa do najbližšieho vchodu a okamžite som upadol do hlbokého spánku.

Na ďalší deň ráno som sa rozhodol, že sa poobzerám po budove. So zdesením som zistil, že v nej bolo veľa gaučov, matracov, kovových a porcelánových príborov a iných pred­metov dennej potreby, po ktoré si Nemci budú často chodiť. Nenašiel som však nič, čo by sa dalo zjesť. Vo vzdialenej­šom kúte som objavil skladisko harabúrd: staré železo, rúry a pece. Tam som si ľahol a preležal ďalšie dva dni.

Pätnásteho augusta, ako som si vyrátal podľa vreckového kalendárika, ktorý som mal vždy pri sebe a v ktorom som si starostlivo prečiarkoval deň za dňom, som pocítil taký ukrutný hlad, že som sa rozhodol za každú cenu nájsť nejaké jedlo. Bezvýsledne. Vyškriabal som sa na parapetnú dosku jedného zadebneného okna a cez škáru som pozoroval ulicu. Nad mŕtvolami ležiacimi na vozovke sa vznášali roje múch. V blízkosti, na rohu Filtrovej ulice bola vila, ktorej obyvate­lia viedli nezvyčajne normálny život. Sedeli na terase a pili čaj. Od Ulice 6. augusta sa blížila ukrajinská jednotka voja­kov SS. Zbierali mŕtvoly, ukladali ich na hromadu, oblievali benzínom a zapaľovali. V jednej chvíli som z chodby začul zvuk blížiacich sa krokov. Zoskočil som z parapetnej dosky a schoval som sa za nejakú skriňu. Do izolačky, v ktorej som sa nachádzal, vošiel esesák. Rozhliadol sa a odišiel. Vybehol som na chodbu, vyrútil som sa na schody, vybehol po nich hore a schoval medzi svoje haraburdy. Do budovy nemocnice onedlho vošiel veľký oddiel vojakov, ktorý začal kontrolovať všetky miestnosti. K mojej skrýši sa nedostali, ale celkom zblízka som počul ich smiech, pospevovanie, pískanie a ná­hlivé otázky: „Je už všetko prehľadané?“

O dva dni neskôr a päť dní po tom, čo som posledný raz jedol, znovu som sa vybral hľadať vodu a jedlo. V budove ne­bol vodovod, ale stáli tam protipožiarne sudy plné vody, kto­rá bola pokrytá farbistou vrstvou mŕtvych múch, komárov a pavúkov. Napriek tomu som začal dychtivo piť. Ale musel som prestať, lebo voda páchla a bolo ťažké vyhnúť sa pre­hltnutiu mŕtveho hmyzu. V stolárskej dielni sa mi podarilo nájsť chlebové kôrky. Boli plesnivé, zaprášené a pokryté my­ším trusom, ale pre mňa mali cenu zlata. Nejaký bezzubý sto­lár ani netušil, že mi zachráni život, keď ich tam nechá.

Devätnásteho augusta Nemci s krikom a streľbou vyhna­li obyvateľov z vily na Filtrovej ulici. Zostal som sám v celej štvrti. Do budovy, v ktorej som sa skrýval, stále častejšie cho­dili esesáci. Ako dlho som tak ešte mohol žiť? Týždeň, možno dva? Potom mi zostávala už len samovražda. Tento raz som si mohol iba podrezať žily starou žiletkou. Žiaden iný spôsob samovraždy mi nezostal. V jednej izolačke som našiel trochu jačmeňa. Uvaril som ho v noci na piecke v stolárskej dielni. Takto som získal jedlo na niekoľko ďalších dní.

Tridsiateho augusta som sa rozhodol, že sa znovu pre­miestnim do ruín môjho zdanlivo úplne vyhoreného domu. Z nemocnice som zobral džbány vody a okolo jednej v noci som prešiel cez ulicu. Na začiatku som sa chcel ukryť v pivni­ci, ale tam tlelo uhlie, ktoré úmyselne podpálili Nemci. Ob­sadil som teda trosky bytu na treťom poschodí. Vo vani bolo dosť vody, a hoci bola úplne špinavá, pre mňa bola vzácna. V nevyhorenej špajze som našiel vrecko suchárov.

Po týždni som vedený zlou predtuchou ešte raz zmenil skrýšu. Premiestnil som sa na povalu pod spálenou strechou. V rovnaký deň do domu trikrát prišli Ukrajinci, ktorí v nevy­horených bytoch hľadali hodnotnejšie predmety. Keď odišli, zišiel som do bytu, v ktorom som sa ukrýval posledný týž­deň. Poslednými vecami, ktoré ešte neboli zničené, boli pece. Ukrajinci ich systematicky rozbili kachličku za kachličkou, určite hľadali zlato.

Na ďalší deň ráno vojenské kordóny obstavili obe strany Aleje nezávislosti. Stredom kordónu hnali ľudí s batôžkami na chrbtoch a deťmi v náručí. Každú chvíľu vyťahovali ese­sáci a Ukrajinci z kordónu mužov a bezdôvodne ich zabíjali pred očami ostatných, tak ako to predtým robievali v gete, keď ešte existovalo. Povstanie sa teda skončilo porážkou?

Nie! Každý deň vzduch pretínali ťažké strely, ktoré vydáva­li zvuk pripomínajúci čmeliaka. Potom bolo v blízkosti počuť niečo ako naťahovanie starých hodín a už o chvíľu sa z centra mesta ozývali rýchlo za sebou nasledujúce výbuchy.

Osemnásteho septembra prileteli lietadlá, ktoré nad mestom zhadzovali pomoc povstalcom. Videl som padáky, ale nevedel som, či sú to ľudia, alebo zbrane.

Niekoľko ďalších dní lietadlá bombardovali štvrte Varša­vy, ktoré kontrolovali Nemci, a v noci zhadzovali pomoc nad centrom mesta. Zosilnela delostrelecká paľba z východu.

Piateho októbra medzi kordónom utvoreným z nemec­kých vojakov začali mesto opúšťať povstalecké jednotky ob­lečené v rovnošatách alebo len s bielo-červenými páskami na rukávoch. Čudne kontrastovali s dokonale uniformovanými, dobre živenými a sebaistými oddielmi Nemcov, ktorí na všet­ko dohliadali. Vysmievali sa z povstalcov, filmovali ich a fo­tografovali. Povstalci kráčali vychudnutí, špinaví a roztrhaní, len s námahou sa držali na nohách. Nemcov si nevšímali, akoby vôbec neexistovali, akoby si povstalci sami určova­li trasu pochodu po Aleji nezávislosti. Venovali sa len sami sebe, dávali pozor, aby šli usporiadane a aby podopierali tých, ktorí nevládali kráčať vlastnými silami. Hoci v porovnaní so svojimi premožiteľmi vyzerali veľmi biedne, dalo sa vycítiť, že nie oni sú tými porazenými.

Vyprázdňovanie mesta od civilného obyvateľstva trvalo ešte osem dní. Ostatní obyvatelia ho opustili 14. októbra. Už sa zotmelo, keď oneskorená skupinka poháňaná esesák­mi prechádzala okolo domu, kde som sa ukrýval. Vyklonil som sa z vyhoreného okna a pozeral som sa na ňu, až kým sa postavy pochodujúcich ľudí zhrbené pod ťarchou batohov nerozplynuli v tme.

Bol som teraz sám, mal som za hrsť suchárov na dne vrec­ka a špinavú vodu vo vani. To boli všetky moje zásoby. Zostá­vala len otázka, ako dlho ešte môžem v týchto podmienkach prežiť, keďže jesenné dni sa krátili a zima bola čoraz bližšie.

Zobraziť diskusiu (0)