Študovali ste na londýnskej Royal College of Arts, no ilustrácii ste sa začali venovať oveľa neskôr. Prečo?

Spočiatku som sa nezameriaval na detské knihy. Keď som študoval na Royal College of Art, detskú ilustráciu tam veľmi nepodporovali, bola niečím avantgardným. Vtedy neboli knihy také pekné, ako sú teraz a nekládol sa na ne zvláštny dôraz. Jedným z profesorov však bol Quentin Blake, mal len niekoľko študentov. Ja som bol v inej skupine a celý čas som premýšľal, čo to je za chlapa, už vtedy bol veľmi starý. Veľmi som túžil chodiť na jeho prednášky, ale nepodarilo sa mi to, no pamätám si jeho návštevy. Na Royal College of Art predpokladajú, že budete robiť výtvarné umenie, konceptuálne umenie, ale nie knihy.

Aké to bolo obdobie?

Bol to začiatok 90. rokov, všetci chceli robiť nejakú hudbu alebo divadlo. Bol som veľmi mladý a o detskej literatúre som nič nevedel, napriek tomu, že ako dieťa som knihy miloval. Po škole som sa začal živiť reklamou, vypracoval som sa na kreatívneho riaditeľa, robil som komerciu a mal som veľkých klientov. Bolo to zábavné, ale mne to nestačilo, lebo to bolo len o produktoch a obmedzeniach – cielite na zákazníkov, a to nie je nič osobné. Áno, vytvárate niečo, ale nie ste to vy. Zvykol som pracovať s copywritermi a pýtal som sa ich, či by nechceli niečo napísať. Poďme spolu urobiť knihu a ja by som ju ilustroval.

To znie veľmi jednoducho.

Mal som výborných copywriterov a chcel som, aby sme vymysleli nejaké charaktery a príbeh. Je to však veľmi ťažké, keď ľudia pracujú na plný úväzok. Po čase som už mal dosť čakania a tak som si napísal príbeh sám. Nemohol som na nikoho čakať. Nie som spisovateľ, ale viem vymyslieť príbeh a detské knihy sú úspornejšie, čo sa týka slov. Mal som množstvo nápadov a tak som začal robiť to, čo som roky robiť chcel.

Ilustráciu ste brali ako koníček?

Nie, z reklamy som odišiel a to je skvelé, pretože odvtedy robím len to, čo chcem. Pravdaže, spolupracujem s editorom a vydavateľom, ale môžem robiť to, čo mi je blízke. Rád pozorujem, ako deti v rôznych krajinách reagujú, a to je skutočná radosť. Tú nikdy nepocítite pri práci v reklame, lebo to je svet súťaže. Mnohí ľudia v reklame sú výborní umelci, no tam nemajú šancu vyjadriť sa. Vždy som chcel robiť príbehy založené na obrázkoch. Keď vyrobíte knihu, má oveľa dlhší život ako akýkoľvek iný produkt, ktorý uvidíte v televíznom spote. To sú produkty na jeden rok a to mi nestačilo.

Bolo ľahké nájsť vydavateľa?

Vôbec nie, mnohokrát ma odmietli. Začal som chodiť do večernej školy v Londýne, je to škola pre starších ľudí a dotuje ju mesto. Učí sa tam všetko možné – tanec, fotografia, divadlo, čokoľvek. Urobil som si desaťtýždňový kurz o detskej literatúre, aby som si bol istý, či sa mi to vôbec bude páčiť. A mne sa to páčilo veľmi, za tých pár týždňov som rozvinul jeden projekt. Potom som si urobil kurz písania pre deti, potom dizajnérsky a ešte ďalšie dva. Bavilo ma byť zasa študentom a robiť domáce úlohy, mať tútora a pracovať spolu s ostatnými. Poslal som môj návrh vydavateľovi bez toho, aby som niekoho poznal a neuveriteľné bolo, že o dva dni sa mi ozvali dvaja vydavatelia. Nepovedali hneď, že to chcú vydať, ale pozvali ma na stretnutie.

To nie je obvyklé, vydavatelia často vôbec neodpovedajú.

Predtým som už skúšal poslať niekoľko návrhov vydavateľom, ale nikto sa mi neozval. Teraz odo mňa vydavateľka Amanda Wood z vydavateľstva Templar chcela, aby som prišiel o dva týždne a priniesol tri nápady. Tak som si povedal, ak chce odo mňa viac nápadov, bude ich mať. Ona si jeden vybrala a z neho vznikla moja prvá kniha.

A čo druhý vydavateľ?

To boli Thames and Hudson, ktorí vydali neskôr Veľkú knihu o malých tvoroch (Big Book of Bugs), mali záujem, ale ozvali sa asi o desať dní neskôr a ja som si povedal, že podpíšem zmluvu s tým, kto sa ozve prvý. Potom som však u Thames and Hudson vydal ďalšie štyri knihy – Birds, Beasts a Blue a predalo sa asi pol milióna kópií, pretože ich preložili do mnohých jazykov vrátane menších krajín ako Estónsko alebo Lotyšsko. Vyšli aj v Rusku, Číne a v USA.

Prečo sú vaše knihy podľa vás také populárne?

Ja nie som správna osoba, ktorej sa treba pýtať. Každý má iný názor. Moja editorka si myslí, že je to vďaka detailom, ktorých je tam veľa a deti rady objavujú. Nemusíte knihu len čítať, ale môžete si ju znovu a znovu prezerať a vždy objavíte nové veci. Tiež si myslím, že prišli v správnom čase, príroda je čím ďalej, tým dôležitejšia, viac si uvedomujeme jej ohrozenie. Navyše vyšla vo veľkom formáte, ktorý deti obľubujú. Som rád, že vydavateľ mi dal možnosť pracovať na formáte, aký som chcel. Takže načasovanie a dobrý vydavateľ, ktorý rozumie vášmu konceptu.

Deti v iných krajinách na ne reagujú rovnako ako anglické deti?

Podľa mojej skúsenosti sú to univerzálne knihy. Podľa mňa deti v určitom veku majú viac spoločného ako odlišného. Deti v prvých ročníkoch základnej školy nie sú veľmi rozdielne, čo sa týka kultúry a geografie. Rozdiely sa ukážu až neskôr, keď majú jedenásť-dvanásť rokov. Vtedy je to viac o umelých veciach, móde a podobne. Ale predtým je to o objavovaní sveta a veciach, ktorým rozumejú. A deti prírode rozumejú, inštinktívne vedia, čo máme robiť, čo má byť chránené. Potom to stratíme, ale narodili sme sa s touto schopnosťou.

Páči sa mi, že nezjednodušujete, napriek tomu vaše knihy obsiahnu veľkú vekovú skupinu detí. Malé deti sa môžu zabaviť rátaním rýb v knihe Veľká kniha o morských tvoroch alebo hľadaním muchy, ktorá sa objavuje takmer na každej strane Veľkej knihy o malých tvoroch a staršie deti v nich nájdu aj odbornejšie názvy.

Áno, ľudia radi rátajú a ukazujú si veci na stránkach. Deti mi vravia, že sa im páčia tie dlhé komplikované slová ako napríklad inkubácia. Je tu veľa kníh, encyklopédií pre deti aj dospelých, ktoré sú prekrásne. Vyzerajú nádherne na konferenčnom stolíku a páčia sa grafickým dizajnérom, ale nedokážu udržať pozornosť dieťaťa, lebo ich vytvorili dizajnéri a chcú byť hipsterské.

Čo musí potom takáto kniha mať, aby deti zaujala?

Musíte rozmýšľať ako dieťa a nesnažiť sa urobiť knihu na konferenčný stolík. Texty by mali prechádzať ilustráciami. Niektorí ľudia urobia krásnu ilustráciu a potom ju priložia k bloku textu. Nie sú prepojené. My text vkladáme priamo do ilustrácie a text plynule preteká scénou, nie sú tam žiadne biele miesta. Pre dieťa nie je prirodzené pozrieť si obrázok a potom si prečítať blok textu. Radšej si prečítam len dve tri vety a posuniem sa ďalej. Zasa dve tri vety a idem ďalej.

Kreslíte rukou alebo používate počítač a potom obrázky skenujete?

Kreslím priamo na tablete Wacom, ale nemyslím si, že robím digitálnu ilustrácie. Maľujem a kreslím na tablete, ľudia si však myslia, že sú to akvarely. A ja to naozaj robím rovnako ako by som to robil na papieri.

Prečo nie papier?

Pri papieri som mal problém, že ho treba veľa, treba na to veľký ateliér a keď sa urobí chyba, tak... Pracujem s vrstvami a takto môžem veci presúvať, môžem pracovať s textami v rôznych jazykoch. Vety v rôznych jazykoch nemajú rovnakú dĺžku a ja potrebujem meniť kompozíciu. Zvykol som si skenovať rôzne textúry, ale teraz si robím svoje vlastné. Pre mňa bolo nočnou morou kupovať si všetky tie drahé papiere, farby a štetce, teraz mám len jeden veľký tablet, najväčší, aký som zohnal.

Je ten výsledok naozaj rovnaký, ako keby ste používali tradičné techniky?

Ja nevyužívam takmer žiadne špeciálne efekty, využívam asi desať percent nástrojov, ktoré technika poskytuje. Je to ako s telefónom. Neviem ako vy, ale ja využívam tak dvadsať percent možností môjho telefónu. Podľa mňa ilustrácie vyzerajú digitálne vtedy, keď sa príliš používajú špeciálne efekty.

Je to lákavé, využívať ich.

Áno, je to marketing, snažia sa vám predávať programy, softvér, ktorý nepotrebujete. Je to novinka, je to zábavné, ale nepotrebné, odvádza to pozornosť od samotného kreslenia. Nie som proti používaniu papiera, proti akvarelu alebo maľbe, ale v tejto chvíli mi tablet vyhovuje.

Veľké knihy o chrobákoch, mori, zvieratách aj najnovšia o botanike sú encyklopédiami, sú založené na presných faktoch, ale vyrozprávané detským jazykom. Konzultujete fakty s odborníkmi?

Každú knihu som konzultoval s biologičkou Barbarou Taylor, ktorá pracovala pre Natural History Museum. Keď som robil knihu o chrobákoch, ona rátala nohy hmyzu a kontrolovala farby. Všetko je anatomicky v poriadku. No nebolo to veľmi romantické, stretli sme sa, až keď bola kniha hotová. Teraz pracujem na knihe pre botanickú záhradu Kew Gardens a tú kontrolujú botanici.

Koncept je však váš, čiže musíte mať o prírode značné vedomosti.

Pravdaže, chodím do prírodovedeckých múzeí, ale musím si byť istý, že fakty sú v poriadku, preto potrebujem experta.

Je to potrebné, aj keď píšete pre úplne malé deti? Je množstvo kníh, ktoré nie sú presné, dá sa to zistiť práve pri počte nôh hmyzu.

Určite. Moje knihy sú veľmi populárne v knižniciach a školách, učitelia ich využívajú ako učebnice, pri projektoch, alebo si ich berú von do prírody. Vychádza množstvo staromódnych encyklopédií, ktoré majú realistické obrázky, more textu. Ale rodičia sú už iná generácia, takisto učitelia a chcú iné knihy.

Deti niekedy odmietajú knihy, pri ktorých je zjavné, že sú určené na učenie. Tie vaše vyzerajú hravo, nemáte pri ich čítaní pocit, že sa učíte.

Nerobil som ich s úmyslom, aby boli edukatívne, ale teraz spolupracujem s múzeami a mám veľa reakcií od učiteľov. Dostal som Cenu školských knižníc a Veľká kniha o morských tvoroch získala Cenu učiteľov. A to ma veľmi teší. Prvá cena, ktorú som získal, je vlastne moja najobľúbenejšia a dostal som ju za moju debutovú knihu The Big Blue Thing on the Hill od škótskych detí. A ja som tam prišiel a vravím si, aha tu je nejaká kniha od škótskeho autora, ten má šancu. Dokonca tam bola kniha od Davida Walliamsa, aha, Walliams dostane ďalšiu cenu. Ale deťom to je jedno, ony nevedia, kto si, pre ne to nič neznamená, ony len vybrali knihu, ktorá sa im páčila a pre mňa to bolo ako Vianoce. To bola moja prvá cena a ja ju stále považujem za najlepšiu, pretože je od detí. A potom ocenenie od učiteľov, to si veľmi vážim.

Je ešte vôbec potrebné aby deti ovládali napríklad to, koľko nôh má pavúk? Všetko si vedia v minúte nájsť na internete. Nemali by sme dnes viac klásť dôraz na sociálne zručnosti, pochopenie kontextu, analýzu faktov a kritické myslenie?

Google však neponúka písanie, umenie, výskum ani lásku, ktorá je v knihách. Deti vám povedia, že milujú knihy, ale nepovedia vám, že milujú Google. Dôležité je podporovať čítanie bez ohľadu na to, o aké knihy ide. Čítanie inšpiruje deti k tomu vedieť viac, pýtať sa viac a starať sa o náš svet a jeho obyvateľov.

Máte dosť nabitý program a predsa ste prišli urobiť workshop v rámci malého nezávislého festivalu detskej knihy do Košíc. Prečo?

Páči sa mi myšlienka tvorivého festivalu a tiež výzva pracovať s prekladateľom. Je naozaj dôležité stretávať sa s kníhkupcami, knihovníkmi, učiteľmi a samozrejme s rodičmi a deťmi a je jedno odkiaľ pochádzajú. Je fajn kombinovať veľké festivaly s malými, každý má svoj vlastný charakter. Slovart je skvelé vydavateľstvo, ktoré sa venuje detskej literatúre, a tak bolo ľahké prijať pozvanie.

Text vyšiel pôvodne v novinách Čo čítať?

Zobraziť diskusiu (0)