Návrat oslávil minulý rok 30 rokov existencie. Ako sa má tridsaťročná neziskovka na Slovensku? Darí sa vám napĺňať to, s čím ste ju pred 30 rokmi zakladali?

Darí sa nám dobre, ďakujem. Nedá mi pri tejto príležitosti nespomenúť profesora Matějčeka (Zdeněk Matějček 1922 – 2004, svetovo uznávaný detský psychológ, ktorý sa venoval štúdiu podmienok vývoja detí v ústavoch, v prostredí psychického strádania.), jeho slová sme si pripomínali aj počas výročia. Povedal, že nie je dôležité „něco velkého udělat, ale něco ustát a na dobré obrátit“. Myslím, že je to pravda. Za tie roky sme ustáli všelijaké fázy, najmä vďaka ľuďom, ktorí nás podržali, a to by som chcel zdôrazniť.

Marek Roháček. Zdroj: Návrat

Aké najväčšie výzvy rieši Návrat dnes? Myslím také, ktoré sú iné oproti minulosti.

V poslednom roku sa mi zdá, že naozaj čelíme veľkým zmenám. Pripomína mi to 90. roky, niekedy dokonca socializmus, ktorý som zažil ako mladý dospelý. Vyťahujem preto zručnosti a skúsenosti z tých čias. Pre mladších kolegov sú to ale nové veci, musia sa učiť vytvárať mechanizmy a zdroje, najmä tie vnútorné, ktoré slúžia na to, ako zmeny spracovať, ako im rozumieť a ako reagovať.

Idea slobody je pre mňa veľmi dôležitá a tá je veľmi prepojená s ideou občianskeho princípu. Keďže môj otec bol v 50. rokoch perzekvovaný za svoje názory, vyrastal som s vedomím, že za názor môžete stratiť slobodu, alebo dokonca život. Rok 1989 bol pre mňa kľúčovým, vnímal som to tak, že sme dovtedy žili v klietke, v akejsi zoologickej záhrade, kde sme dostávali stravu pravidelne, no cez mreže. A kŕmili nás teda všeličím. Všetci sme však vedeli, že niekde tam vonku existuje les. Po revolúcii sme dostali možnosť v tom lese žiť, ale na taký život sme potrebovali nové zručnosti. Mňa to veľmi tešilo, ale nie všetci z toho boli nadšení, sloboda je ťažká, ide ruka v ruke so zodpovednosťou. Treba ju vedieť používať a treba tiež vedieť, kedy nám ju berú.

Dnes napríklad spoločenská diskusia narába s pojmom tých „dobrých“, apolitických mimovládok, ktoré sa venujú napríklad sociálnym službám, a tých „zlých“, ktoré sú politicky aktívne. Nie je to správne delenie. Ani my, sociálne a „dobré“ mimovládky, by sme bez slobody a občianskeho princípu nemohli existovať.

Ak napríklad vláda uvažuje nad zrušením dvoch percent a jedným dychom dodá, že tie „dobré“ mimovládky sa nemusia báť, lebo dostanú od štátu dotáciu, je to podľa mňa veľký problém. Je totiž veľký kvalitatívny rozdiel v tom, či sa na aktivitu mimovládky skladajú tisícky občanov alebo o tom rozhoduje úradník na ministerstve.

Systém dvoch percent umožňuje každoročné oprášenie aktívneho občianskeho postoja, keď si človek sadne a rozhoduje sa, či tie peniaze dá do škôlky, kam chodí jeho dieťa, športovému klubu jeho priateľov alebo organizácii, ktorá rieši bezdomovectvo. Je to užitočné cvičenie a pestuje to v nás istý typ rozmýšľania.

Takže klíma sa mení a nie je to k lepšiemu, ale verím, že to ustojíme. Koniec-koncov, začínali sme v časoch, keď sa opusteným deťom v detských domovoch hovorilo štátne deti.

Foto: Martin Dubovský

Áno, na to si ešte spomínam aj ja.

Bol to ľudový termín, ale bol zaužívaný aj v odbornej sfére. Príčinou bolo vtedajšie nastavenie. Štát tvrdil, že sa o deti postará, dodnes má túto úlohu zadefinovanú v Ústave. Občania nech na Vianoce pošlú nejaké tie plyšové hračky a koláč a idú s dobrým pocitom domov, a starajú sa o svoje veci, len nech sa nestarajú o to, ako to štát rieši.

Hlavným cieľom nášho snaženia za celé tie roky je presný opak – pochopenie, že opustené deti nie sú štátne, ale naše. Deti našej komunity, či už je tou komunitou rodina, alebo širšia komunita, priatelia, susedia, kolegovia, mesto. Opustené dieťa môže byť spolužiakom môjho dieťaťa v škole, jeho rodina sa mohla ocitnúť v ťažkej situácii a ja môžem v rámci komunity bezprostredne reagovať, v malom alebo väčšom. Na vrchole je pestúnska starostlivosť, ktorá je cieľom našej organizácie.

Celé toto naše snaženie a všetky naše ciele sú postavené na občianskom princípe, na odklone od myšlienky „nech sa postará štát“ k myšlienke „postarajme sa my, spoločnosť“.

A ja to vnímam tak, že spomínané dve percentá sú základným kamienkom tohto veľkého rozhodnutia.

Foto: Martin Dubovský

Za tridsať rokov sa aj vďaka vašej organizácii naozaj na Slovensku zmenil pohľad na problematiku opustených detí a podarilo sa vám veľa dôležitých krokov a legislatívnych zmien. Považujete misiu za úspešnú?

Od začiatku našej existencie sme si definovali, že budeme podporovať len rodinné formy starostlivosti, čo v 90. rokoch nebolo vôbec samozrejmé. Kolektívny model starostlivosti o deti, najmä o tie do veku 3 rokov, ich psychologicky a emocionálne zabíja.

Myslím, že sa nám podarilo pohnúť s verejnou mienkou, dosiahnuť zmeny na úrovni právnych a finančných procesov a na úrovni štátneho rozhodovania.

Máme za sebou veľké množstvo terénnej práce s konkrétnymi deťmi a rodinami a veľa hodín strávených nad tvorbou čo najfunkčnejších modelov.

Niečo sa nám podarilo, viac ľudí tejto problematike rozumie a to nás napĺňa nádejou, že ideme dobrým smerom. Ale zďaleka by som nepovedal, že máme vyhraté.

Foto: Martin Dubovský

V čom vidíte, že máme ako spoločnosť rezervy?

Napríklad sme pár mesiacov dozadu pred Vianocami opäť riešili, že keď chcú korporácie robiť nejakú charitu, prvé, čo ich napadne, je robiť zbierky oblečenia a hračiek pre deti z detských domovov. A pritom už naozaj veľa rokov pracujeme na tom, aby to takto nefungovalo. Pred 15 rokmi sme mali veľkú kampaň s provokatívnym mottom „Nedávame opusteným deťom hračky“. Chceli sme trocha postaviť na hlavu zavedené uvažovanie, ale pretrváva to dodnes. Riaditeľka detského domova nám napríklad povie, že musela usporiadať 4 štedrovečerné večere, lebo každý sponzor tam chcel byť a vidieť, ako sa deti tešia z tých hračiek a čokolád.

Čo vás inšpirovalo k založeniu Návratu? A z akých modelov ste v tom čase vychádzali?

Na túto otázku neviem odpovedať úplne jednoducho. Prvým impulzom bolo, že moji rodičia si k nám trom súrodencom vzali do pestúnskej starostlivosti moju sestru. Mal som tento zážitok a nebolo to romantické, práve naopak, bolo to dosť komplikované.

Myslím, že dôležité veci o láske, vzťahoch alebo smrti sa nedajú naučiť v škole, človeku sa nejako pritrafia počas života. Vyrástol som v podnetnom prostredí a hľadal si vlastnú cestu, ako to uchopiť. Čítal som si literatúru, študoval tému.

S Vladom Matejom (spoluzakladateľ Návratu) sme chodili do Česka a na stážach sme pracovali s chalanmi, ktorým sa hovorilo delikventi. Mali 14 či 15 rokov, už minimálne raz konflikt so zákonom. Chceli sme im pomôcť, ale pochopili sme, že korene ich problémov sú v rodinách a my ich už len chytáme za chvost. Takže sme si veľmi rýchlo uvedomili, že ak chceme reálne pomôcť, musíme začať pri zdroji.

Foto: Martin Dubovský

Ovplyvnil vašu prácu prípad vrážd zo Spišskej Starej Vsi? Majú takéto prípady dlhodobý či krátkodobý dopad na deti, organizáciu, na vašu prácu?

V Návrate sa veľa zhovárame s budúcimi rodičmi, ktorí prijímajú dieťa do pestúnskej starostlivosti či do adopcie. Pracujeme s témami dospievania, konfliktov, interpretácie správania a s tým, ako na čo reagovať. Snažíme sa ponúkať podporu aj školám a učiteľom, okrem iného sme vydali brožúru Školák z náhradnej rodiny.

Riešime, samozrejme, tému identity, opustené dieťa sa narodilo niekomu inému, než s kým vyrastá. Riešime, ako vnímať volanie o pomoc, ako vnímať a riešiť obranné mechanizmy, ktoré sú veľmi rôznorodé. Niekto sa bráni hnevom a dostane nálepku „zlé dieťa“, iný sa utiahne do seba, ale v skutočnosti môže ísť o tú istú príčinu.

Z praxe sú tie „hlasné“ deti jednoduchšie prípady, lebo tam aspoň vieme, na čom sme. Snažíme sa v tejto téme opäť prinášať ten pohľad, že je to vecou komunity. Ak mi moje dieťa hovorí, že má spolužiaka, ktorý kradne desiaty alebo robí problémy, môžem reagovať tak, že idem za učiteľkou a požiadam ju, aby ho preložila do inej triedy. Alebo môžem do školy poslať dve desiaty. Ak vidím, že sa nejakému dieťaťu deje neprávosť, môžem sa ho zastať a stať sa preňho bezpečnými bodom. Ale niekedy sú to naozaj veľmi komplikované situácie. Čo mám robiť, ak počujem u susedov veľký hluk a mám podozrenie, že sa tam deje násilie deťom? Aj k tejto téme sme vydali publikáciu.

Typická otázka, ktorá často zaznieva a zaznela aj po tragédií v Spišskej Starej Vsi, je, že sa pýtame, kto zlyhal. A síce sa pýtame otvorenú otázku, no zväčša máme na mysli inštitúcie. Zlyhala škola, sociálka, polícia? Ale to nie je poctivá otázka a neexistuje na ňu ani správna odpoveď.

Zlyhali sme všetci. Všetci, ktorí sme boli naokolo, sme mohli spraviť o niečo viac. Je jedno, či som šofér autobusu alebo pokladníčka v obchode, alebo susedka, policajt či sudca. Možno sme mohli prekročiť svoj tieň a zachytiť, že sa niekto nemá dobre, a ponúknuť mu pomoc.

Foto: Martin Dubovský

Návrat pracuje v teréne. Ako si to máme predstaviť?

Návrat je sieťová organizácia rozložená po celom Slovensku. Pracuje tu 35 odborných pracovníkov a pracovníčok – psychologičiek, špeciálnych pedagógov a pedagogičiek, sociálnych pracovníkov a pracovníčok. Muži sme tu len dvaja.

Pohybujeme sa v rodinách, kde dochádza k ohrozeniu bezpečia a starostlivosti o dieťa. Ide o pôvodné rodiny a našou snahou je zachovať toto prostredie pre dieťa, nájsť to, čo tam funguje, a podporovať to. Chodíme do osád, odľahlých miest, ale často aj do centier väčších miest, do rodín zo strednej vrstvy a pomáhame napríklad pri deštruktívnom rozvode. Tam je to niekedy ešte ťažšie ako v osadách.

Ak sa dieťa z akéhokoľvek dôvodu ocitne mimo svojej rodiny, našou snahou je, aby sa presunulo do náhradnej rodiny (to je to pestúnstvo, náhradné rodičovstvo, adopcia). Sprevádzame proces prípravy nových rodičov, adaptáciu dieťaťa v novom prostredí a snažíme sa rodinu sprevádzať aj počas ďalších životných období.

Zjednodušene zvykneme hovoriť, že produkt Návratu je vzťah. Snažíme sa podporovať prostredie pre rozvoj vzťahu medzi dieťaťom a ľuďmi, ktorí ho obklopujú.

Práca s deťmi v takýchto situáciách vyžaduje odbornosť, napriek tomu viem, že máte v organizácii dobrovoľníkov. Vyžaduje dobrovoľníčenie u vás nejaké špeciálne vzdelanie?

Uvítame aj študentov, no varujeme – študent, ktorý k nám chce ísť praxovať ako dobrovoľník a má na to z rozvrhu vyčlenené dva týždne, nepochodí, potrebujeme ho aspoň na rok.

Môžete ale prísť aj bez školy, poskytneme zaškolenie, filozofiu, definovanie zodpovednosti a sprevádzanie. Dozviete sa, čo máte na starosti vy ako dobrovoľník, čo nechať na rodičov a čo na odborníkov. Takýto dobrovoľník môže napríklad odľahčiť rodiny, ktoré majú detí viac – napríklad si vezme dve deti k sebe a spraví s nimi úlohy, alebo ich vezme von zahrať si futbal. Pre rodiny je to veľká pomoc.

Foto: Archív Návratu

Aké máte ciele pre najbližšie obdobie? Ako vám môžu pomôcť peniaze, ktoré vyzbierame pri zaokrúhľovaní?

Dávame si záležať na tom, aby sme mali diverzifikovaný a udržateľný rozpočet. Zhruba polovica rozpočtu organizácie je z verejných zdrojov, z rozpočtu vyšších územných celkov (VÚC), ministerstva a iných verejných inštitúcií. V istom zmysle vlastne robíme službu štátu.

Keďže však chceme meniť systém a verejnú mienku, potrebujeme aj nezávislé, a teda súkromné peniaze. To sú firemné partnerstvá a pravidelné či nepravidelné dary od ľudí.

Verejné zdroje nám napríklad zaplatia, že dve kolegyne idú niekam do rodiny a tam urobia podporu rodine. To, čo nám tie verejné zdroje nezaplatia, je, že potom treba ísť do školy, za riaditeľom, podporiť komunitu. To je to, čím dopĺňame tú prácu, aby bola zmysluplná, vzťahová, dlhodobá a celistvá.

Verejné zdroje sú časovo, regionálne a tematicky limitované. Ale keď chceme robiť kontinuálne alebo tam, kde príspevky nedostaneme, ale vidíme tam veľkú potrebu a zmysel, vedia nám to umožniť práve tie súkromné peniaze.

Často sa ukáže, že adoptované dieťa či dieťa v pestúnskej rodine si so sebou nesie z minulosti nejakú ťažkosť, nejaký problém, traumu, ktorá si vyžaduje odbornú pomoc či sprevádzanie. A to je naša aktuálna výzva – chceme vo väčšej miere sprevádzať deti, ktoré majú akékoľvek znevýhodnenie či hendikep.

Cesty Návratu a Artfora sú prepletené. Môžete si ako účastník spomenúť, ako to všetko začalo a čo nasledovalo?

Je to tak, naše cesty sú naozaj prepojené od úplného začiatku a aj túto zbierku zaokrúhľovania vnímam ako dielik dlhoročnej a krásnej spolupráce, fungujúcej na základe priateľstva a súznenia, Michalovci tému adopcie navyše žili svojou dcérou Maruškou.

Začínali sme spolu, tesne po revolúcii, s Michalovcami sa poznáme od študentských čias, chodil som do Artfora brigádovať a predávať knihy, ktoré vozili ešte s Jurajom Kušnierikom z Prahy. Zdieľali sme rovnaké hodnoty a radosť zo zmeny spoločnosti.

Zobraziť diskusiu (0)