Okrem iných zaujímavých noviniek vydal .týždeň krátko pred Vianocami knihu – rozhovor publicistu a novinára Michala Oláha s Danielom Pastičákom, slovenským básnikom a spisovateľom, umelcom, výtvarníkom a v neposlednom rade i kazateľom Cirkvi bratskej.

Po grafickej stránke je to úchvatná umelecká práca, fotografie holiaceho sa Pastirčáka nafotil dvorný fotograf .týždňa Boris Németh. Harmonicky a plynule dopĺňajú text, respektíve otázky a odpovede, v ktorých Pastirčák siaha čoraz hlbšie na dno svojej duše, a odhaľovanie jeho vnútorného sveta, myšlienok, pohnútok a pocitov korešponduje s fotografiami: na poslednej z nich je Pastirčák už bez vlasov i bez brady, odhalený až na dreň ako práve narodené dieťa.

Tu treba podotknúť, že vynikajúcu prácu urobil Michal Oláh, jeho otázky sú presné a trefné, vidno, že sa dôkladne pripravil a rozhovor má plne pod kontrolou, zároveň ponúka veľkorysý priestor Pastirčákovi, ktorý hádam ako nikdy odhaľuje svetlé i temné zákutia srdca.

Kniha je vystavaná z 12 kapitol (toľko, koľko je mesiacov v roku alebo apoštolov, či kmeňov Izraela... neviem, stačí si vybrať). Každá z nich sa venuje jednej téme, od jeho mladosti a postupného hľadania a nachádzania sa až po ťažké Jóbove otázky či otázky viery, cirkvi a Boha vo svete. Pastirčák opäť raz udivuje rozsahom svojich myšlienok a znalostí a presahom do zdanlivo nesúvisiacich tém a odborov, s množstvom podnetných myšlienok. Kniha sa nedá prelúskať za jeden večer, treba si na ňu nájsť čas i priestor, Pastirčák s Oláhom kladú na čitateľa nemalé nároky.

Z mladíckeho rebela a umelca sa postupne vynára obraz múdreho, zrelého muža, ktorého veľkou devízou sa stáva miernosť jeho bytia, umiernenosť myšlienok a jeho celistvý a mierne optimistický pohľad na človeka, svet i Boha. Celkovú perspektívu dotvára predhovor Tomáša Halíka, ktorý je ako vždy priamy a vecný.

Je veľká škoda, že Pastirčákov hlas sa v tomto svete stráca a je prekričaný rôznymi aktivistami, influencermi, radikálnymi kazateľmi či pravovernými kresťanmi. Sám seba vníma ako most medzi rôznymi prúdmi a skupinami, medzi liberálmi a konzervatívcami. Vo vojnách, aj tých kultúrnych, sa ako prvé ničia mosty. Možno preto je jeho hlas taký tichý. Kto ho túži zachytiť, musí si najprv sám nájsť tiché miesto a stíšiť sa. Kto však hľadá múdrosť a hĺbku, neoľutuje. Práve naopak. Našiel na slovenskej pustatine oázu života.

Daniel Pastirčák: Zaskočený večnosťou

W PRESS, 2020

Zobraziť diskusiu (0)