Frederick Clegg, radový pracovník mestského úradu a samotár už od raného detstva. Väčšinu svojho života prežil v blízkosti svojej tety, ktorá mala na neho priamy vplyv. Dokázala mu dať základnú starostlivosť, no nikdy plnohodnotne nenahradila jeho matku. Obdobne sa začína psychoanalytický chorobopis mnohých kriminálnych maniakov a pokračuje rôznorodými poruchami správania s koreňmi v školských časoch, keď sa osoba začne angažovať v náhodne generovanom kolektíve. John Fowles nás však necháva osamote s už hotovým človekom, pre ktorého nemáme významné zaľúbenie. Účelovo v nás nevzbudzuje sympatie, ale pravdepodobne v úvode získa naše pochopenie. Potrebuje sa osamostatniť, reprezentovať samého seba bez aktívnej asistencie druhých. Poloha samého seba je však v mysli Fredericka Clegga nebezpečná, pretože jeho introvertná povaha je betónovaná hrubou vrstvou stereotypnej práce, no a okrem kolegov a svojej tety nepozná takmer nikoho, kto by o neho prejavoval reálny záujem. Percepcia záujmu však zo strany Fredericka obsahuje intenzívne upnutie k objektom, ktoré sa mu páčia.

Frederick sa až patologicky upína ku kráse, na ktorú však intelektuálne nestačí. Jeho záľubou je amatérska entomológia a najväčšou pýchou je zbierka motýľov. Sám ich chytá, preparuje a vystavuje pre vlastné potešenie. Tieto momenty spestrovali fádny úradnícky život a bolo by to tak pravdepodobne až do času, keď by starý mládenec odišiel do dôchodku, kde by sa koníčku mohol venovať naplno. Vplyvom silnej náhody však získa takmer 80 000 libier, čo v časoch, do ktorých je Fowlesov román zasadený, predstavuje značné imanie. A to až také, že si môže dovoliť natrvalo opustiť zamestnanie a presťahovať sa na vidiek, kde si nechá zrekonštruovať dom. Motiváciou pritom nie je len všeobecná nespokojnosť so spoločenským statusom, ale ďalší, teraz oveľa kurióznejší objekt, ako by sme o mladej študentke umenia Mirande mohli hovoriť jazykom a vnímaním čudáckeho protagonistu.

Je to spoločensky ťažká situácia. Máte pocit, že toho chlapíka nevidíte prvý raz, hoci si zrekapitulujete všetky sny, stretnutia za posledný čas, aj širšie kolektívy za rôznymi stolmi. Nič. Bez stopy. Sedí sám kdesi pri bare a neobratne sa tvári, že čosi dôležité robí. Nejde mu to. Vždy zodvihne obočie, divne sa zamrví, alebo si nedá pozor, keď sa za vami díva, ako sa vraciate z toalety medzi známych. Aj sa o ňom pri stole zmienite, možno trochu znervóznie, ale toto ešte nie je tá chvíľa, keď sa patrí vyslať chrabrého rytiera, aby mu dal po hube. Ani sa vás nedotkol. Veď to je to. Napriek tomu máte nutkanie prísť za ním a bez pardonu mu vysvetliť, že to nenápadné počumovanie si môže strčiť za klobúk. Nabudúce by bol možno opatrnejší a ten klobúk by si skutočne priniesol. Ťažké. Tresty sa udeľujú iba za činy, ktoré sa stanú. No a teraz krátka ilustračná situácia na oddelení policajného zboru. Nechcem to zľahčovať, no myslím, že mám pomerne verný obraz o tom, ako by to prebehlo. Asi by pri opise takýchto situácií príslušníkovi priskočilo aj slovo – paranoja, alebo čosi na ten spôsob. Naozaj ťažké.

Frederick je v okolí, kde sa vyskytuje Miranda, tiež dokonale nenápadný. Podobne ako bol vo svojej úradníckej funkcii a jedinú, aj keď len krátkodobú mediálnu popularitu, mu priniesla práve výhra v lotérii. To mu však nebráni v dokonalej rekonštrukcii jej zvykov, návykov, módy, kontaktov. Kedykoľvek to všetko vysype, aj o polnoci. Je ňou posadnutý. Miranda pomaly napĺňa jeho realitu takou krásou, akú mu doteraz ponúkali len motýle. Mŕtve, uväznené za sklom. No a v jeho ušiach a imaginácii to znie ako bohovská romantika budiaca nepredvídateľné city. Vzdialené od tých, ktoré si kupoval na pár chvíľ od cudzích a anonymných žien, aby splnil svoje fyziologické potreby. Obával sa, že toto má hlbší význam, no a čím viac sa obával, tým väčšie riziko to predstavovalo pre Mirandu.

Názov kultového psychologického trileru – Zberateľ, ktorému literárna veda pripisuje postmodernistický charakter, strieda v štruktúre dva významné povahové póly, pričom pre zdravého čitateľa je, pochopiteľne, objektívne významný iba jeden, ten ženský. Miranda sa potrebuje dostať preč, no keď to nejde fyzicky, funkčne využíva inteligenciu, pretože z vynútenej dvojice Frederick – Miranda je ona tá, čo má osobnostnú prevahu. Preto Frederickovi imponuje. Preto ju tiež drží násilím, lebo si uvedomuje svoje limity a myslí si, že prirodzenou cestou by si nikdy k takej žene cestu nenašiel.

Hanblivosť však rýchlo prerástla do kriminálneho činu, nad ktorým jediná ľútosť je zvrátená sebaľútosť a sociálna frustrácia únoscu. Napriek šťastiu, ktoré mu poskytla finančná výhra, nedokáže rozširovať svoju osobnú slobodu. Bol naučený prijímať úlohy a poslúchať príkazy bez väčšej citovej angažovanosti a k plneniu denných štandardov slúžili zaužívané pracovné postupy. Tie si, bohužiaľ, osvojil aj pri svojich predstavách o dokonalej koexistencii s druhým človekom. Postavil ich totiž na mylnej fikcii o krásnych motýľoch, ktorými sa môže pýšiť. Pred samým sebou.

John Fowles: Zberateľ

Brak, 2022

Preklad: Ivana Hostová

Zobraziť diskusiu (0)