V: Vieš, premýšľal som nad týmto druhým vydaním knihy o Cvernovke a mám pocit, že je to dobrý príbeh.

B: Áno, dokonca dva dobré príbehy.

V: Je to dobrý príbeh z pohľadu mesta, mestskej časti a všetkých strán, ktoré sa do toho zapojili.

B: Zo všetkých možných alternatívnych realít, ktoré sa mohli udiať, je to jedna z tých lepších. A nebavíme sa o tom, že to mohlo byť iba zlé alebo iba dobré. Ale myslím si, že Pradiareň je príklad rekonštrukcie industriálnej architektúry, ktorá na rozdiel od ostatných dopadla dobre.

V: Jediná taká. Možno okrem Jurkovičovej teplárne. Je to rezíduum oproti tomu všetkému, čo v Bratislave zbúrali. Pamätám si okolie Nív. Roky som chodil okolo a neskôr som sa na tú lokalitu pozeral aj z okien starej Cvernovky, na vtedy už zbúranú Káblovku, autobusovú stanicu. Jediné, čo v tej zóne ostalo, je Cvernovka, respektíve Pradiareň. A urobili to perfektne. Ale keď stojíš na streche, polovicu horizontu smerom na Dunaj a na hrad vypĺňa tá nová architektúra, taký ten turbo kapitalizmus.

B: Nový svet.

V: Týči sa to nad Pradiarňou do dvojnásobnej či trojnásobnej výšky. Pradiareň je ako ostrov v mase okolitých výškových budov. Myslím, že bude omnoho krajším a prirodzenejším centrom medzi biznis architektúrou oproti Jurkovičovej teplárni pri Sky Parku.

B: Jurkovičova tepláreň je taký skanzen. Síce krásny, ale uprostred tých budov trochu stratený objekt, zatiaľ čo Pradiareň dodáva štvrti charakter. Otázka je, do akej miery sa o to zaslúžila komunita Cvernovky. To bolo prítomné aj pri našich debatách o novom názve, keď sme sa presťahovali na Račiansku. Že nechceme byť Cvernovka a tobôž nie „nová“, lebo nechceme prepisovať identitu miest.

V: Ja som mal vnútorný problém s názvom Nová Cvernovka, lebo slovo „nové“ je podľa mňa najkomplikovanejšie slovo v dnešnom svete. Nič nie je staršie ako to, čo bolo včera nové. Nové Lido, Nová Vydrica, Nová Dúbravka, Nová Rača, hocičo...

B: Nové Zámky, New York… Ale mali sme vyjasnené a vnútorne zracionalizované, že my sme vytvorili identitu značke Cvernovka. Osobne si myslím, že ak by okolo toho celého nevzniklo také mediálne haló, tak by sa možno ani nevyhlásila architektonická súťaž a nevyvolalo by to taký záujem o výsledok. V každom prípade, ten je dobrý a budova Pradiarne dostala presne to, čo potrebovala.

V: Ale ak si pamätáš, my sme neriešili len sólo budovu. Napriek tomu, že vždy bola jej centrom. Vždy sme to brali ako zónu či štvrť. Tvrdíš, že Pradiareň by nemala podobu a kvalitu, ak by sme im, takpovediac, nerobili na začiatku problémy. Netrúfam si povedať, či to tak bolo alebo nie. Ale pri všetkých takýchto projektoch, či už menších, alebo väčších, vždy záleží na konkrétnych ľuďoch. A ak sa bavíme o YIT, tak jedným z takých aktérov bola Stanka Paulíková, ktorá to mala ako svoj srdcový projekt.

B: Spomínali sme však, že tie dobré príbehy sú až dva. Jedným je rekonštrukcia samotnej Pradiarne a druhým príbeh komunity, ktorý má pokračovanie v Novej Cvernovke. Celý proces od toho, ako predchádzajúci majitelia areálu na Páričkovej k tomu pristupovali, až po to, ako sme sa dostali na župu.

V: Župan Pavol Frešo a vedúca kultúrneho oddelenia Zuzana Šajgalíková (pozn. dnes Zuzana Hekel) boli anomália v systéme. Bohužiaľ, dnes je ten systém iný a kultúra nepatrí medzi jeho priority.

B: Máš pravdu. Ale keď sa rozprávaš s ostatnými kultúrnymi centrami v Európe, ako je napríklad ufaFabrik v Berlíne, aj tam ti všetci povedia, že je to o konkrétnom človeku a o konkrétnej politickej reprezentácii. Napríklad im teraz predĺžili zmluvu o ďalších 25 rokov, a to len vďaka tomu, že tam nie sú ľudia z Kresťanskodemokratickej únie, ale zo Sociálnodemokratickej strany. Je to vždy o určitých ľuďoch. Môžeme si o tom myslieť, čo chceme, ale bez nich by Nová Cvernovka dnes v takejto podobe určite neexistovala. Bola to súhra viacerých náhod.

V: Tie kľúčové parametre trvali približne jeden rok. Ako keď chytíš vlnu, naskočíš na ňu a zosurfuješ ju, ani nevieš ako. Vtedajšie vedenie BSK, naša naivita, náboj väčšiny komunity, ktorá tým intenzívne žila, a aj fakt, že sa to dialo v správnom čase, spôsobili, že sa to vôbec stalo. Dnes by to bolo, paradoxne, o dosť zložitejšie. Veľakrát som sa o týchto procesoch rozprával s Petrom Radkoffom z košickej Tabačky či s Marekom Adamovom zo Žiliny. Oni to takto nezažili, pretože Tabačka a Stanica vznikli navzdory všetkým podmienkam. Potlačili to všetkým možným, čo mali, a okolo boli nedobytné hradby, cez ktoré sa napokon prebili. Ale v prípade Cvernovky sa v rokoch 2015 a 2016 otvorila akási zvláštna sústava plavebných komôr, cez ktoré sme preplávali, a zrazu tu bola Nadácia Cvernovka s dvoma úvermi, dobrou nájomnou zmluvou a s ľudským potenciálom. Náš výtlak bol vtedy taký, že keď sme zverejnili nejakú fotku, tak v krátkom čase sme vyzbierali aj tisíce eur. Týmto by som rád pozdravil Zuzku Suchovú. Nerád vravím, že sa niečo nedá, ale vtedy to momentum bolo neopakovateľné. A, samozrejme, isté množstvo šťastia je taktiež nevyhnutné.

B: To, ako nám bolo šťastie naklonené, treba doplniť úsmevnou poznámkou, že my sme pôvodne chceli kúpiť Pradiareň. Fakt sme si naivne mysleli, že sme jeden z hráčov, až do momentu, keď prišiel pán Velčovský (YIT) a oznámil nám, že kúpili Cvernovku a rád by si kúpil aj knihu o nej. Toto si pamätám spätne od momentu, keď ste ma so Šymonom oslovili v Bavlne: „Máme tu takúto situáciu – chceme kúpiť Cvernovku, pomôžeš nám s tým?“

V: Celé to totiž začal Šymon Kliman, keď raz prišiel za mnou a vraví: „Vilo, musíme kúpiť Cvernovku. Do konca života si budeme vyčítať, ak to nekúpime.“ Pýtam sa ho, že za čo by sme ju mali kúpiť a kto by ju mal kúpiť. A on že nevie, ale musíme ju kúpiť. Šymon to celé začal, on je všetkému na vine!

B: Ale potom sme sa začali baviť s YIT a tri mesiace sme naozaj žili v tom, že sa nám podarí s nimi uhrať aspoň nejakú dohodu, nejakú forme správy alebo prenájmu.

V: To bolo také naivné. Oni to brali tak, ako keď máš majstrovstvá sveta v hokeji a si v prípravnej fáze, kde o nič nejde a je úplne jasné, kto postúpi. Len zmapovali terén, zistili, že sú tam väčšinou umelci a vedia to s nami celé krásne uhrať s menšími alebo ešte menšími stratami.

B: Čo sa nám podarilo, bolo predĺženie odchodu o mesiac. Pre mňa to bolo vytriezvenie. Ale z jedného naivného sna sme sa preklopili rovno do druhého, keď sme sa relatívne rýchlo stretli s vtedajším županom Frešom v starej Cvernovke na poslednom 1. MÁJ-i – Dni otvorených ateliérov.

V: Ja som za ten rok spoznal veľa rôznych ľudí. Bolo to všetko veľmi živelné. Zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, z telefonátu na telefonát, okamžitá reakcia na veci. Nieže o týždeň Vám pošleme prezentačné PDF.

B: Za pol roka sme mali založenú nadáciu a s krajom podpísanú zmluvu na prenájom budovy na Račianskej.

V: To bolo šialené. Teraz ideš riešiť nejaký parciálny problém a rieši sa to tri mesiace, stretávajú sa k tomu dvadsiati ľudia, ktorí sa dohodnú na tom, že sa znova stretnú, potom sa participatívne dohodnú, vydajú nejaké stanovisko, ktoré bude otvorené ďalšiemu pripomienkovaniu. Trochu to, samozrejme, karikujem, ale tie začiatky sú vlastne vždy najkrajšie.

B: Pamätáš si, ako nám Juraj Hipš vravel, že počkajte, čo príde potom, lebo na začiatku máš ešte drive a funguješ na entuziazme? Myslím si však, že ten entuziastický, budovateľský mód v Cvernovke už vyprchal, čo pandémia ešte totálne zvýraznila. Stále si pamätám, že na začiatku som mal pocit, že nič nie je neprekonateľné.

V: Aj ja.

B: Mne je doteraz doma trošku vyčítané, že som prvý rok svojho syna zanedbal. Priznám sa, že si ani nepamätám, kedy som chodieval domov. To zapálenie v určitom čase zásadne pohlo vecami, ale tak sa nedá fungovať dlhodobo. Bolo nutné dospieť do nejakého systému riadenia.

V: Asi áno.

B: Ale zároveň si nemyslím, že sa z nadácie stala nejaká autokratická entita, ktorá to celé organizuje bez ohľadu na názor ľudí z komunity. Existuje zhoda, že ak máš nápad, tak ho vieš v rámci Novej Cvernovky zrealizovať. Avšak musíš byť ochotný vyčleniť svoj čas a kapacitu na jeho realizáciu. Musíš si to lídovať, musíš si to presadiť napriek všetkým nedokonalostiam systému a tam, bohužiaľ, mnohí končia. Myslím si, že nadácia je značne otvorená schéma a vo svojej podstate komunitný projekt. Ale zároveň to nie je úplne hipisácka komúna, kde sa o všetkom všetci rozprávame a všetci sa musia na všetkom na sto percent dohodnúť. Neviem, či máš na to rovnaký pohľad. Ty si totiž vlastne nikdy nepovedal, prečo si odišiel a ani či sa ešte vrátiš.

V: Môj odchod z Novej Cvernovky bolo vlastne viac vecí pohromade. Stali sa mi v živote isté udalosti, stavidlá sa otvorili a urýchlili rôzne rozhodnutia, ktoré spali vnútri. Uvedomil som si, že už dlhší čas som mal pocit naplnenia svojej misie. Až príliš často som sa pýtal, čo ešte môžem priniesť tomuto projektu. Mne totiž nejdú tie rozvojovo-konceptuálne a participatívne veci. Neviem to robiť a ani ma to nebaví. Ja som sa dobre cítil, keď sa to celé len rozbiehalo. My štyria, ktorí sme zakladali nadáciu, sme to mali rozdelené v rámci istých kompetenčných rámcov, ja som mal najprv na starosti stavbu, potom kultúrny program a bar. To všetko už robia namiesto mňa ľudia ako Paula, Matwe, Mário a ďalší. A hlavne to robia omnoho lepšie ako ja, čo je vlastne ideálny stav.

B: Ja si myslím, že sa to vyvinulo úplne prirodzene a asi to tak má byť. Pre mňa je téma líderstva dôležitá, ale je to dvojsečná zbraň. Myslím si, že je rozdiel medzi Tabačkou a Stanicou a Cvernovkou. Tu je na dennej báze 450 ľudí, k tomu miliarda všelijakých funkcií a mať jedného lídra, okolo ktorého sa to točí, ktorý do veľkej miery o všetkom rozhoduje, to by nefungovalo.

V: Veru. Obrat tej budovy je dnes nad milión eur ročne a to sú veľké peniaze a k tomu veľa záujmov a to je aj dôvod, prečo Nová Cvernovka narástla do takýchto rozmerov a funguje to. Ale vieš, ako to je, že veci musia byť lepšie, než boli včera, a ja by som hrozne rád bol svedkom toho, že sa vygenerujú ďalšie nové osobnosti, ktoré Novú Cvernovku nakopnú zásadným spôsobom o level vyššie. Mám totiž pocit, že na začiatku to bolo všetko iné len nie pomalý participatívny proces. Bola to zbesilá jazda v reálnom čase.

B: Ale bola do istej miery participatívna.

V: Jasné, bola, ale tie procesy trvali minúty. Zároveň dnes chápem, že sa to takto nedá robiť stále. Je možné, že väčšie projekty, ktoré trvajú dlho a prerastajú osudy a výkonnostné rámce jednotlivcov, majú cyklický ráz tvorený nie vždy úplne harmonickými fázami.

B: Nuž, a teraz človek rieši, obrazne povedané, priemer nožičiek na stoličkách v parku, či nie sú moc úzke a nezapichávajú sa do zeme. Stretáva sa tu veľa záujmov a moderovať ich je čoraz ťažšie. Ako hovoríš, Nová Cvernovka sa musí stále inovovať a to znamená, že musíš myslieť na veci, ktoré prídu o tri, päť či desať rokov, a zároveň aj na praktické problémy typu priemer nohy stoličiek v parku.

V: Ale praktické veci bez eskamotérskych ilúzií by vlastne nemali zmysel, lebo by si ich nemal s čím porovnávať a považovať ich za malicherné. Ako si povedal, dnes plánujete veci, ktoré treba, aby sa stali zajtra, o mesiac, o pol roka, o dva či desať rokov. A vo svetle zažitých skúseností uplynulých 5 rokov zrazu vidíš ten matrix omnoho zrozumiteľnejšie. A možno na rozdiel od niekoho iného vieš, že keď chceš mať 12 miliónov eur na rekonštrukciu budovy internátu, tak musíš urobiť strašne veľa krokov a ešte s istou dávkou šťastia. Ale ja neodsudzujem ani jeden, ani druhý princíp. Obidva majú svoje výhody aj nevýhody. A okrem iného si momentálne užívam najmä to, že sem chodím už viac-menej ako návštevník, a musím povedať, že z tohto uhla pohľadu je to jeden perfektný priestor. Čítal si vo Full Moon recenziu na festival Sharpe? Paráda. Veď kvôli tomu sme to celé robili, nie?

B: Nuž tá recenzia na Sharpe, to je taký ten externý pohľad, ale ty si 365 dní v roku zahrabaný v prevádzkových problémoch týkajúcich sa napríklad aj festivalu Sharpe. Strávil som tam asi 3 hodiny, ale nevedel som sa vôbec naladiť, keďže som pár dní pred festivalom počúval po chodbách rozčúlené reči, že kto a kedy presúval po budove piano a aké bezpečnostné riziko to predstavovalo.

V: Fíha! Niekto sa cítil ohrozovaný pianom? Tak to som ešte nepočul. Ale ty to predsa robíš preto, aby sa návštevník neznalý tisícov problémov cítil šťastný. Keď meníš hĺbku zorného poľa z celku na detaily, tak tie pocity sú väčšinou opačné. Ten veľký celok je taký, že ho milujem. No keď zaostríš na konkrétne detaily, tak ti normálne príde z toho zle a hovoríš si, preboha to snáď nie je možné, veď to predsa nemôže byť takéto hlúpo-malicherno-komplikované. A potom opäť odzoomuješ do veľkého celku a veci sú zrazu krásne a po tvojom horizonte cválajú jednorožce pri západe slnka.

B: Preto si aj myslím, že Nová Cvernovka stále stojí na pevných nohách. Je to stále taký ostrov.

V: Je to ostrov s vybudovaným chartrovým spojením – leteckým aj lodným. Je to dostupný, otvorený ostrov, kde je niekoľko prístavov, letisko, stánky s darčekovými predmetmi a nočnou párty. A to je rozdiel medzi starou a Novou Cvernovkou. Do starej Cvernovky sa nedalo úplne ľahko dostať, ak si tam niekoho nepoznal. A my sme si vtedy vlastne povedali, že to musíme urobiť inak, vybudovať komunikačné trasy do kultúrneho centra Nová Cvernovka. Sprístupnili sme to a zrazu je to verejný priestor a ty si konfrontovaný s tou verejnosťou a s tým, čo to znamená nesklamať verejnosť, urobiť verejnosti dobre alebo ju aj naštvať. Verejnosť nie je virtuálna entita, to sme my všetci v rôznych škálach, dokonca aj takí ľudia, ktorým by si sa možno najradšej na ulici vyhol.

B: Použijem príklad z poslednej konferencie Trans Europe Halles, ktorá sa konala v centre Maltfabrikken v Ebeltofte v Dánsku. Vieš, čo sa stalo prvú noc otvorenia ich kultúrneho centra a spustenia samotnej medzinárodnej konferencie kultúrnych centier? Okamžite sa prišli susedia sťažovať na hluk. Niektoré problémy sú asi univerzálne bez ohľadu na to, či si v Dánsku alebo na Slovensku. Ale áno, celkové nastavenia a kultúrnosť národa sú kľúčové faktory. A zároveň platí, že každý jeden projekt je do veľkej miery iný a neprenositeľný. A je super, keď čítaš o architektoch z Michaloviec, ktorí povedali, že my sme sa sem do Michaloviec vrátili napriek tomu, že tu neexistuje žiadna „Cvernovka“. Alebo niekde čítaš, že Michal Dobiaš založil „niečo ako Cvernovka“ v Prievidzi.

V: Mne sa to však zdá dosť nefér. Košická Tabačka a žilinská Stanica fungovali dávno predtým a teraz sa z Novej Cvernovky stal normálne terminus technicus. A pritom už dávno mi Marek Adamov zo Stanice povedal: „Vyhorel si? To je v pohode, to ťa prejde, vrátiš sa a potom sa ti to stane ešte veľakrát.“

B: Cvernovka bude asi vždy stáť na ľuďoch, ktorí v istom životnom okamihu tomu budú dávať viac, ako treba a aká je výška ich platu. Bez toho to proste nepôjde.

V: Presne tak. Tam sa to láme. Každá doba alebo dekáda má iné parametre, ktoré si žiadajú vždy iných ľudí, ktorí vycítia tú konkrétnu vlnu, dané momentum. Proste mladé ročníky aktivistov, dramaturgov, zvukárov, dídžejov, zapálených, ochotných nespať a podobne. To je jediná šanca, ako robiť tento typ vecí. Na všetky problémy s lavičkami a rekonštrukciami musíš mať ľudí, ktorí majú „benzín“.

B: Veď aj ja sa zamýšľam nad tým, kde sú moje osobné limity, kde sa končí moja misia a moje možnosti a kde už to musí posunúť niekto iný. Či tomu už skôr neubližujem. Pred časom sa ma Ľubica Segečová spýtala, prečo sa púšťame do takých dobrodružstiev ako verejné parky alebo nákladná rekonštrukcia internátu, a ja som jej povedal, že Cvernovka sa musí neustále vyvíjať a inovovať. Už len z podstaty zmluvných podmienok s Bratislavským samosprávnym krajom.

V: Nielen na základe nich. Z podstaty veci to musí byť vo vývoji. Inak je to mŕtve. Niečo urobíš, je to dobré, ale rozmýšľaš, ako to zlepšíš. Možno to rozbiješ a postavíš nanovo. V tomto je dobrý Boris Meluš. On neustále otvára veci, ktoré sa zdajú fixné, ukončené. Avšak, vie to byť strašne otravné a únavné.

B: To máš ako s manželkou. V istom zmysle je Boris Meluš manželka všetkých ľudí, ktorí pracujú v Nadácii Cvernovka. Môžeš sa na ňu neustále sťažovať, nadávať, ale v konečnom dôsledku ťa posúva a máš ju rád.

V: Vieš, čo by bolo super? Keby sa z Novej Cvernovky odtrhlo povedzme 10 ľudí a povedali si, že „ideme odtiaľto preč a ideme to urobiť úplne inak – presne tak, ako sa to má robiť“. A niekde, povedzme v Dúbravke pri Technickom skle, by zobrali do nájmu nejakú opustenú výrobňu dusíka a tam spravili technoklub a potom o tri roky by začali žiadať o grantovú podporu z Fondu na podporu umenia a tak ďalej. Nastalo by také to evolučné bunkové delenie a ty by si si o pár rokov mohol povedať, že to vyšlo z Cvernovky.

B: Ja stále vravím, že v Bratislave by mali vyrásť ďalšie Cvernovky.

V: Ostrovy pozitívnej deviácie.

—

Rozhovor, ktorý ste práve dočítali, je z druhého, rozšíreného vydania knihy Cvernovka. Na viac ako 120 nových stranách sa rozvíjajú 2 samostatné príbehy – osud areálu bývalej cvernovej továrne aj pokračovanie kreatívnej komunity v Novej Cvernovke.

Zobraziť diskusiu (0)