Žena z Porto Pim
„Táto knižočka má okrem môjho sklonu ku klamstvám pôvod v období strávenom na Azorských ostrovoch. Jej témou sú predovšetkým veľryby, ktoré sa ani nejavia ako živočíchy, skôr ako metafory; a spolu s nimi aj stroskotania, tie vo význame neúspechu či nezdaru pôsobia takisto metaforicky.“ (str. 7)
Kto čítal od Antonia Tabucchiho napríklad Requiem (Portugalský inštitút, 2019) alebo Sny o snech (Erm, 1994), môže o ostatných knihách iba snívať, pretože sa objavujú ako prízrak v antikvariátoch a v policiach vyberavých priateľov ako poklady na dosah ruky. Ak domov nezvlákajú knihy ako okruhliaky z potoka do predzáhradky, vyskúšajte si ich inštinkt tým, že knihu strčíte pri odchode pod kabát. Darmo budete kvíliť – iba požičať! Iba požičať! Nedajú. Nejdem si po ten primitívny vtip o ženách a autách, ale pri Tabucchim je to bez všetkej srandy – ten sa nepožičiava.
No dobre, dobre. Povie si niekto. Ale prečo? Čo je na ňom také fascinujúce, že sa nad ním v starožitníctvach zbiehajú suché ruky so stareckými škvrnami? Ak sem zablúdil literárny vedec, už je určite na nohách a nadýchol sa, že tomu dá kus teórie, ale ja ho opäť usadím, skúsim to z praxe. Z praktických zážitkov s Tabucchim. Raz som jednou jeho nemenovanou knižkou zachloštil komára a ten nechal na stene toľko mojej krvi, že je tam dodnes. Je teda na ňom kus mojej DNA, a preto mám o výhovorku viac, prečo nepožičiam ani ja. Ale teraz naozaj.
Zážitok
Vždy ide o variáciu podobného zážitku. Veci nahromadené počas dňa sú podmienené hĺbkou náhody. Znie to ako fyzikálny zákon, ale pri podrobnejšom čitateľskom skúmaní ide o vec abstraktnú až-až. Nepomôžem tomu, ak poviem, že práve táto náhoda je v kontakte s realitou najviac a zároveň najmenej. Na scénu nastupuje nevedomie a vedome vytláča ďalšie veci, na ktoré by sa mohli lepiť autentické situácie zo života, dialógy, a teda veci s potenciálom vytvoriť z Tabucchiho noviel a poviedok rozvetvenejšie romány. Boli by na polceste k Melvillovi, Márquezovi, tohto prirovnania sa aj bojím, lebo som si predstavil, ako prísne by sa na mňa zadíval, ale aj ku Conradovi. Vznikla by určite magická zmes, ale čo by bolo, to by bolo. Nie je to tak. Tabucchiho knihy sa končia presne na miestach, kde by ste chceli nadviazať na svoj sen, no nedá sa.
Je to, ako keď vás niekto postaví na rázcestie vo filme Bélu Tarra a chce, aby ste si vybrali. Vy viete, že pôjdete asi dlho a budete sa dívať do kamery, ale počas toho tak vy, ako aj divák či čitateľ zažije extatický zážitok. Tieto cestičky sú však krátke. Krátke, ale, kurník šopa, silné. Viem si predstaviť, že niekto už nahnevane prepol na inú stránku, no s tými, čo vydržali, si to poďme ešte trochu rozmeniť na drobné.
Veľryby
Už roky bojujem s tým, že sa prekonám a pri najbližšej návšteve prímorského mesta sa švacnem do vody potme a zaplávam o kúsok ďalej (aspoň kamsi), ako sa odvážim. K strachu prispieva rozmanitosť podvodného sveta, ktorý nemám pod kontrolou, nevidím naň, a keď niečo nevidím a chce ma to skúmať, tak sa toho bojím. V mori nemám nočnú lampu. Keď som si teraz čítal poslednú poviedkovú knihu Žena z Porto Pim (Portugalský inštitút, 2023) v preklade Lenky Cinkovej, tak som do takejto tmavej vody liezol a vyliezal z nej permanentne. Ak tam niekto žiadny strach neidentifikoval, odporúčam ešte jedno prečítanie, veď kniha to nie je dlhá.
Ak to pomôže, treba si k tomu pustiť zvuky veľrýb. Nie však tie, ktoré vyhodí platforma v sekcii sústredenia na štúdium, takzvané – krmivo pre mozog. Skutočné veľryby. Ich ťahavé zvuky v extrémnych hĺbkach, vinúce sa do neuveriteľných diaľok. Z vtáčej perspektívy alebo z dronov, ako ich poznáme, keď sa dívame na dokumentárne seriály, nevyzerajú nijako mimoriadne, ale ide o… a, nejdem robiť prednášky o ichtyológii. No majú čo-to do seba a tento svet je pomerne návykový. Ja si už púšťam zvuky veľrýb na úrovni bežnej muziky. V každom prípade, okrem toho, že je to „zaujímavé“, je za tým aj určitý pocit nedosiahnuteľnosti. Podýchať si môžete ísť bezpečne kamkoľvek na Zemi, ale pod vodu len s veľmi dobrou výbavou, a to tiež nie vždy iba na vlastnú päsť.
Na tomto mieste vidím tú pravú metaforu Tabucchiho tvorby. Je ako keď sa dívate celoročne na morskú hladinu. V každom počasí, dňom i nocou, vidíte, že občas sa niečo zjaví nad jej úrovňou, ale vy v tom záblesku ani nestihnete zareagovať na to, čo to bolo. Magnetizuje vás to, vždy sa to zjaví na inom mieste, až sa posadíte na rybársky čln a ste ochotní stratiť sa. Keď sa do Tabucchiho púšťate, nikdy totiž neviete, aké počasie vás čaká. Aké živočíchy žijú pod hladinou a kam narazí vrak vašej lode v prípade, ak sa rozhodnete skočiť cez palubu. Pozor! Nie je v tom otázka bytia a nebytia. Skôr otázka bytia a veľmi pozorného žitia s citlivosťou na všetky zmeny vo vašom okolí.
Antonio Tabucchi: Žena z Porto Pim
Portugalský inštitút, 2023
Preklad: Lenka Cinková