Afganistan, apríl 1978. Práve sa začala revolúcia proti diktátorskému režimu prezidenta Daúda. Táto vyústi do vojenského prevratu, počas ktorého je Daúd, vládnuci od roku 1973, zavraždený. Vlády sa ujíma prosovietska Ľudovodemokratická strana Afganistanu, na čele ktorej stojí Núr Muhammed Tarakí. V boji proti partizánskym jednotkám požiada spriatelených Sovietov o pomoc. Tá však nemala spočívať v priamom vojenskom zásahu. V októbri 1979 je zavraždený nástupcom Hafizulláhom Amínom a následne do Afganistanu priamo vtrhnú sovietske vojská. Vypukne dlhá brutálna vojna, ktorá sa skončí o desať rokov neskôr odsunom sovietskej armády. Bilancia je katastrofálna: krajina v totálnom chaose s miliónom mŕtvych prevažne z radov civilov a k tomu viac než pätnásťtisíc mŕtvych sovietskych vojakov.

Svetlana Alexijevič na viac než tristo stranách prináša otrasné svedectvo o tejto tragédii. Svedectvo vypovedané najlegitímnejším a najúprimnejším spôsobom – pravdou. Nejde však o žiadnu zbierku akademicky suchých historických faktov, chladne zanalyzovaných odťažitým vedeckým okom. Ona dejiny hľadá priamo v ich zdroji a nie je to veru veselá práca. Jadro textu tak opäť tvoria výpovede samotných zúčastnených. Stovky hlasov zachytených na magnetofónovej páske k nám naliehavo prehovárajú živým jazykom, vykresľujúc tak obraz úplnej katastrofy.

Veteráni, dôstojnícke šarže, radoví vojaci, kvíliace matky (aj otcovia), ktorým sa potomkovia vrátili domov ako Gruz 200 – náklad v zinkovej rakve. Hlasová polyfónia ako najlepší dôkaz úplnej mizérie, ako bezmocný následok jednej celkom absurdnej agresie. Pošliapané ideály, z ktorých zostala len rýdza faloš. Duševne, fyzicky a morálne zlomené existencie, ktorým sa všetci otočili chrbtom. Utrpenie a surový odtlačok vojny meniacej deti na rozbesnené bezškrupulózne beštie odtrhnuté z reťaze. Hrozné memento nezmyselného boja, ktorý nevyhral nikto a prehrali všetci, pričom praví zodpovední za celú situáciu sa takpovediac stratili v toku každodennosti.

Zas ostali len veľakrát oklamaní, zničení ľudia, postavení zoči-voči neúprosnej realite, ktorej často ani sami nevedeli uveriť. Krátke reporty rovno z „Afganu“ a hlavne (!) záznamy z autorkinho občianskeho súdu, pred ktorým stála ako obžalovaná z urážky osobnej cti, a vojnového hrdinstva, sú skutočne mimoriadne výpovedné a výsledný text výborne dotvárajú.

Zinkoví chlapci podávajú nekompromisnú a zdrvujúcu správu o tom, že pravda, nech už je akokoľvek strašná, vždy musí vyjsť (a vyjde) najavo i za cenu toho, že neuľahčí nikomu a priťaží všetkým.

Devastujúca reportáž od najlegendárnejšej Prekliatej reportérky.

Svetlana Alexijevič: Zinkoví chlapci

Absynt, 2020 (edícia Prekliati reportéri, druhé vydanie)

Preklad: Kristína Karabová

328 strán

Zobraziť diskusiu (0)