Forma však rozhodne nezaostáva za obsahom knihy, práve naopak. Aj keď sme u Rozenbergovej zvyknutí na rozsiahlejšie diela, útla próza určite neznamená zníženie kvality. Povedala by som, že najnovšie autorkino dielo je veľmi osobné a intímne – realistické a nesie prvky subjektívnosti. Práve tieto atribúty zvyšujú jeho dôveryhodnosť a pri čítaní môže splývať fikcia s realitou natoľko, že výsledok dokáže vzbudiť pozornosť a miestami aj šokovať.

Hlavný protagonista – Bubi, narodený v roku 1994, je blízky vekom dnešným tridsiatnikom. Jeho život nenesie žiadne známky materiálneho či iného nedostatku. Má však pomerne netradičný vzťah s matkou, ktorej nepovie inak ako Lasička. Závislosť od nej sa odráža v Bubiho myslení a správaní a zo psychologického hľadiska by išlo o tzv. oidipovský komplex.

„Neúnavne ma vystavovala pochybnostiam o sebe samom: som len zbierka informácií. Ale vďaka komu? Neviem sa od nej odtrhnúť a moja myseľ má jediné zamestnanie na svete, moja myseľ vníma Lasičkinu prítomnosť, vôňu, tón hlasu, modrosť pulóvra, vyrážku na čele, vníma jej chvenie, jej odvahu, jej pevné ramená a kruhy pod očami.“ (s. 74 – 75)

Bubiho dospievanie formuje nielen jeho matka, ale aj hudba a filmy, preto v knihe nájdeme mnoho odkazov na diela vtedajšej populárnej či masovej kultúry. Tie mu pomáhajú ľahšie preklenúť náročné obdobia, čiže sú mu skvelými pomocníkmi na jeho ceste.

„Pustil som si Life on Mars a vedel som, že toto som ja a som dokonale ohraničený. Svoje teritórium si rozširujem sám ako chcem a kedy chcem. Som kopa odkazov, obrazov, melódií, textov a informácií, lebo keby som to nemal, nebol by som šťastný.“ (s. 82)

V práci aj mimo nej ho fascinuje pomoc druhým – citlivo vníma spoločenské rozdiely a nespravodlivosť, a preto sa aktívne pasuje do roly záchrancu. Na svoju matku sa začína ponášať čím ďalej, tým viac, a nebyť ich dôverného vzťahu, tak ho nikdy nezasvätí do spoločnej tajnej organizovanej činnosti s jediným cieľom – zabezpečiť nájdeným deťom lepšiu budúcnosť. Kvôli tomu sa pohybujú na hranici zákona a páchajú zločin – z ich pohľadu však ide o pomoc tým najbezbrannejším v tomto štáte. Dá sa však použiť zjavné konanie ,,dobra“ na ospravedlnenie ich skutkov? Dá sa ukradnúť dieťa bez toho, aby to bola krádež? A kto je René, ich zahraničná spojka, ktorá sa ponáša na Patti Smithovú?

Kniha kladie niekoľko výziev – šokuje, odráža realitu, pohybuje sa na hranici etiky a morálky, nepoučuje a všetko verne opisuje. Napriek náročnosti témy plynie ,,plavba“ po próze pokojne, obracaním strany za stranou a ,,hltaním“ príbehu. Intertextuálne odkazy aj ilustrácie vnútri pridávajú dielu na zaujímavosti. Téma únosov detí je invenčná a pútavá – tiahne sa až do konca. Keďže však ide o fiktívnu autobiografiu, pohľad na situáciu z opačnej strany absentuje (alebo nie?). Útla knižka ponúka plnohodnotnú zmes tém (najrozvinutejšou je vzťah matka – syn), subjektívnych prvkov, udalostí na hranici fikcie a reality, etiky a morálky, a tiež množstvo emócií. Príjemným prekvapením v knihe je záver, ktorý je katarzný, krásny a ,,zázračný“. Zjedol som Lautreca je skutočný čitateľský zážitok.

Vanda Rozenbergová: Zjedol som Lautreca

Slovart, 2021

112 strán

Zobraziť diskusiu (0)