Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Zlatá žila reportážnej literatúry na Stalinovej ceste kostí

Vydavateľstvo Absynt siahlo pri otvorení jarnej degustačnej sezóny toho najkvalitnejšieho špiritusu reportážnej literatúry za barmanský pult a ponúka nás k prípitku dielom čírym sťa vodka prefiltrovaná cez zlatý prach, ktorý z večne zamrznutej pôdy dobýjali lágroví väzni. Kolymské denníky poľského novinára Jaceka Huga-Badera sú trpkým destilátom spaľujúcim podnebie, deväťdesiatšesť percentným koncentrátom autentických zážitkov z putovania naprieč magistrálou severovýchodnej Sibíri, známej aj pod názvom Stalinova cesta kostí. Po ochutnaní zatrasie, no každý ďaľší dúšok rozprúdi krv a odhaľuje tajomstvo, ako možno žiť na periférii upadajúceho sovietskeho impéria. Ruský zvyk káže vyprázdniť pohár do dna, nuž teda, na zdravie!


Jacek Hugo-Bader: Túlavý pes v tele reportéra


Moje väzby k Rusku nie sú len pracovné, ale tiež osobné.“ hovorí Hugo-Bader v rozhovore s Andrewom Jackom a dodáva: „Po dvadsiatich piatich rokoch pravidelného cestovania z profesných dôvodov sa pre mňa Rusko stalo takmer také dôležité, ako moja vlastná krajina. Rozčuľuje ma to, hnevá, som zdesený, žasnem a úplne ma to vyvádza z miery, ale asi týždeň po príchode začínam myslieť v ruštine.“ Počiatky fascinácie východným susedom jeho otčiny sa tiahnu až k textom z rokov 1993-2001, zozbieraným do súboru V rajskej doline uprostred buriny (W rajskiej dolinie wśród zielska), kde popri autorových dojmoch z Krymu, Sibíri, Kirgizska či Čečenska obzvlášť vyniká intímny pohľad na život tvorcu nechválne známej útočnej pušky, verný portrét starnúceho Kalašnikova. Medzinárodný záujem následne vzbudil košatým opisom zimného roadtripu od Moskvy po Vladivostok pod strechou upraveného džípu z druhej ruky, cestopisnou reportážou Biela horúčka (Biała gorączka). K dobrodružnej výprave po vzore legendárneho filmu Vanishing point ho inšpirovala Reportáž z 21. storočia, ambiciózny pokus komsomolských vedcov načrtnúť perspektívy života v technologicky vyspelom Sovietskom zväze budúcnosti. Miesto optimistickej fantazmagórie je však konfrotovaný s príznakmi rozkladu svetovej veľmoci, s neduživou karikatúrou jej niekdajšieho potenciálu. Bielou horúčkou, alkoholickým šialenstvom sprevádzaným neopodstatneným strachom, halucináciami či agresivitou, netrpí iba podstatná časť populácie sibírskeho národa Evenkov, okradnutých komunizmom o identitu, náboženstvo i kultúrne zvyky. Je symptómom postsovietskeho Ruska vôbec. Hugo-Bader prechádza krajinou zmietanou delíriom tremens a pri rozhovore s miestnymi sa stáva bdelým svedkom vysokej nezamestnanosti, chudoby a korupcie moci, ktorá ostáva i naďalej v rukách bývalých posluhovačov režimu. A sú to práve pozlátkou gýču nepoškvrnené obrazy naturalistického reportéra, ktorý s obratnosťou mäsiara poľahky sťahuje kožu z predmetu svojho záujmu, čo ho stavajú na roveň Ryszardovi Kapuścińskému. Poľský novinár Mariusz Szczygieł dokonca postupuje o krok ďalej, keď píše:

Ryszard Kapuściński popísal impérium z vtáčej perspektívy; zachytil mechanizmy myslenia, správania a procesov, ktoré sa v ňom odohrávajú. Hugo-Bader popisuje impérium z perspektívy túlavého psa; zachytáva mechanizmy myslenia, správania i procesov, a občas pri tom uchmatne za chvost potkana.“



Vitajte v Kolyme: V srdci Súostrovia Gulag

Tomuto prístupu bezpodmienečnej jasnozrivosti, ochotnej preskúmať každú piaď smetiska blednúcich spomienok na revolučné heslá o prosperite, zostáva verný aj v Kolymských denníkoch. „Ale prečo práve Kolyma?“ pýta sa autor inde, pričom si sám odpovedá: „Pretože som čítal, že je známa čoby “najukrutnejšia extrémnosť na svete“ a pocítil som ľadové mrazenie zakaždým, keď som to slovo začul, podobne ako pri názve Auschwitz. Chcel som teda vedieť, či bolo skutočne možné na tom mieste žiť a ako tam žijú ľudia i dnes.“ Vydáva sa teda na cestu stopom po betónovej obdobe Transsibírskej magistrály, ktorá je rovnako ako jej železničná družka lemovaná kosťami otrokov Súostrovia Gulag, čo ju do večne zamrznutej zeme ďalekého severu vysekali bez ťažkej techniky, iba za pomoci krompáča a opotrebovaných fúrikov. Spoločnosť mu pri putovaní najdlhším cintorínom sveta, vyše dvetisíc kilometrovým priesečníkom tajgou od Magadanu po Jakutsk, robia Kolymské poviedky Varlama Šalamova. Memoárová tvorba bývalého zeka (sovietsky názov pre väzňa) mu sprostredkúva svet koncentračných táborov stalinovej administratívy, čierne útroby jeho srdca pumpujúceho hektolitre ľudskej krvi, kam boli od roku 1930 kvôli geologickému bohatstvu vypravené na jednosmerný pochod státisíce odsúdencov. Hugo-Bader konštatuje, že i keď prácu, ktorú vykonávali väzni, mohli slobodní občania urobiť lacnejšie, NKVD úspešne spojilo dva protikladné ciele; čo najvyššiu ťažbu zlata s čo najrýchlejšou likvidáciou ľudí. Niet preto divu, že tak u Šalamova, ako aj v epose Alexandra Solženicyna je dejiskom tých najväčších hrôz spomedzi všetkých končín Súostrovia práve Kolyma. Väčšina dobyvateľov vzácneho kovu neprežila na mraze klesajúcom desiatky stupňov pod nulu dlhšie než päť dní, umierajúcich, neschopných viac pohybu, obrali o oblečenie a iba tí najvernejší druhovia zakopali mŕtvolu popri ceste do zóny. Vytrvať bolo možné len pevným dodržaní zásady: „Never, neboj sa, nikdy nič nepýtaj a nauč sa kradnúť.“ Autor stretáva pamätníkov lágrov, vypytuje sa, porovnáva prečítané so zakúseným. Sprítomňuje atmosféru strachu v krajine, kde udavačstvo bolo na dennom poriadku a na takmer istú smrť mohol byť človek odsúdený kvôli uhynutej krave, zberu premletých strukov pšenice, alebo za neprezieravo vyrieknuté slovo. Autentické výpovede však pritakávajú presvedčeniu Solženicyna, že Gulag bol hlavne skúškou charakteru, citlivou váhou morálnych kvalít jednotlivca. ,,Vládol tam strašný hlad po láske.“ hovorí babuška Marija, bývalá zečka, ktorá sa zoznámila s manželom v pracovnom tábore, kde aj porodila dcéru. Podobné vzplanutia citu neboli zriedkavé, rovnako ako vybičovaná krutosť horšia zvieraťa, ktorá v tamojších pomeroch priam prekvitala. „Sľúbila som si, že nikdy nikomu nepoviem, čo som tam videla a prežila.“ pokračuje v rozprávaní, „Dozorcovia, to bolo ešte nič, ale tie blatné, väzenkyne, vorky, vodkyne. Každý deň zabíjali sekerami, znásilňovali, bili, kradli jedlo... Boli strašné. Diali sa tam horšie veci ako na vojne.“ Znásilnené bolo ostatne celé Rusko, ako poznamenáva redaktorka miestnych novín Tichonovová. Hugo-Bader tak cestuje cintorínom bez náhrobkov, pietnym miestom bez pamätníkov obetiam šialenej mašinérie, čo ich zomlela. Nezastavuje však na krajnici temnej minulosti, ani nebuduje ďalší fetiš kontinentu mŕtvol, akých je už viac než dosť. Cieľom jeho putovania je život sám, nehynúci údiv nad schopnosťou domácich zapustiť korene v extrémnych podmienkach nehostinnej tajgy bičovanej ľadovými búrkami a úžasná rozmanitosť príbehov, ktoré vyklíčili z jej neúrodnej pôdy.

Dá sa tu vôbec milovať, smiať a kričať od radosti? A ako sa tu plače, ako sa tu plodia a vychovávajú deti, ako sa tu zarába na život, pije vodka a umiera? O tom chcem písať. Aj o tom, čo sa tu jedáva, ako sa ryžuje zlato, pečie chlieb, modlí, lieči, sníva, bojuje, bije.“

Syndróm poputčika


Počas tridsiatich šiestich dní stopovania medzi desiatkami, ba až stovkami kilometrov vzdialenými osídleniami vychutnáva plnými dúškami zvlnenú pustinu, kde okrem generácií rybárov, zlatokopov či mystických liečiteľov vyrastajú iba zakrpatené borovicové kríky, ktoré s presnosťou meteorologických staníc predpovedajú príchod zimy, keď zložia konáre čo najbližšie k zemi v očakávaní snehovej kalamity. Rovnako tesne prilieha Hugo-Bader ku Kolyme a jej ducha nečerpá z impresionistických obrazov prírodnej scenérie, leč pozorným načúvaním spoločníkom svojho putovania. Jeden z nich, “kapitán“ Dima, mu objasňuje syndróm spolucestujúceho: „Poputčik veľmi otvorene rozpráva o svojom živote, o všetkom, čo ho trápi, čo jeho dušu bolí, o nešťastiach , skrývaných tajomstvách, trápeniach, hanblivých epizódach, svinstvách a podlostiach, ktorých sa kedy dopustil. Pred nikým blízkym, známym, sa nemožno takto otvoriť, ale pred neznámym, ktorého nikdy v živote nestretneš – prečo nie?“ Denníkové záznamy teda ilustruje pestrou paletou charakterov, ktoré v našej zemepisnej šírke pôsobia priam fantasticky a nebyť bohatej fotodokumentácie, len ťažko by sme sme uverili, že nie sú dômyselným výplodom autorovej imaginácie. Delia sa s ním o jedlo, vodku i životy. Uvažuje, ako vykladá pasiáns bezprstý editor Smoliakov, večeria s kráľom nelegálnych hľadačov zlata, ktorý ako keby vypadol z románov Jacka Londona, obozretne striehne na šatunov, mohutné medvede požierajúce ľudí, oboznamuje sa s príbehom geniálneho psa, ktorý nerozpráva iba preto, že nechce, no zato stretáva vlastníka posvätného hovoriaceho kameňa, ľudového liečiteľa Mišu. Hugo-Bader sa však neschováva za portréty miestnych obyvateľov; popisuje vlastnú frustráciu z predraženého internetu i šedej bezútešnosti Magadanu, znechutenie zo sociálneho zariadenia chatrčí vydávaných za hotely a tŕpne od hrôzy pri pomyslení, že nestihne posledný trajekt cez zamŕzajúcu Lenu. Osobitosťou živelného prežitku Kolymské denníky doslova pretekajú. Čitateľ sa pri listovaní ich stránkami sotva ubráni dojmu, že v kabínach nákladných kamazov cestuje on sám. Takmer cíti chuť čerstvého kaviáru praskajúceho na podnebí, zápach nafty i chlad severu. Kolymu a jej mentalitu mu nepribližujú len ľudia či fotografie, ale aj jazyk. Textom prestupujú početné rusizmy, miestny dialekt okorenený šťavnatými vulgarizmami nepodlieha cenzúre a odrazu si uvedomuje, že je infikovaný ruštinou, ktorej slová s pôžitkom premieľa na jazyku.

Šamanka Dora: „Smrť nie je.“


Hugo-Bader však Kolymu rozhodne neromantizuje. S naturalistickou prenikavosťou zachytáva neduhy postsoviestskeho zriadenia, kde slovo demokracia vyvoláva skôr trpké spomienky na Jeľcina, než prísľub slobody a ľudia príliš ľahko odpúštajú pohlavárom bývalého režimu, ktorých busty kraľujú námestiam. Na príkladoch sezónnych pracovníkov večne naložených v liehu, operátorov techniky premývajúcej zlato, čo neváhajú kvôli niekoľkým gramom kovu vložiť do stroja i obsah masových hrobov, alebo potetovaných zločincov, ktorí užívajú rovnakú vážnosť ako za čias Gulagu, podáva Hugo-Bader svedectvo o národe zmrzačenom minulosťou. „Narodil sa sovietsky človek. Homo sovieticus, bytosť bez sklonu k neposlušnosti, ale s obrovským talentom kradnúť. Nový sovietsky človek je nesamostatný, bojazlivý, lenivý, trpí syndrómom mlčania a syndrómom poputčika. Je to človek, ktorý nedokáže vykričať bôľ z duše, vie ho iba vyšepkať neznámemu na ceste. Alebo ho otupiť vodkou.“. A je to práve výnimočná schopnosť autora bezprostredne obnažiť náturu sovietskeho človeka, čo nám dáva možnosť spoznať všetky zákruty ruskej duše. Cesta to je skutočne zradná, plná výmoľov všadeprítomnej korupcie a ostrých zrázov alkoholizmu. Tu a tam však pozorný cestovateľ zahliadne aj niečo iné, než iba nevľúdnu pustinu zaviatu snehom. Objaví nesmiernu krajinu duchov, šamanov, pustovníkov, ľudových umelcov, zberateľov haraburdia, šialencov i dobrodruhov dolujúcich v hlbinách zeme poklad. Mnohé jej zákutia sú síce opustené a zdanlivo vymiera, ale ľudia i príbehy, o ktoré sa delia, pritakávajú posledným slovám šamanky Dory na margo strašnej Kolymy, že telo síce chátra, no duša ostáva živá. Pulzujúce útroby jedného z najnehostinnejších miest na svete sú toho presvedčivým dôkazom.

Redakcia Absyntu prirovnala Kolymské denníky k notoricky známemu dielu Jacka Kerouaca Na ceste. Iste, Kolymská magistrála je v dialekte miestnych označovaná jednoducho ako “Cesta“a putovanie ňou sa samo stáva cieľom, no tam podobnosť s umrnčanou bítnickou pózou tancujúcou pred zrkadlom jednoducho končí. Jacek Hugo-Bader vložil medzi riadky svojich zápiskov miesto lacnej náhražky krajiny jej živú časť a vťahuje čitateľa do extrémov, ktoré ňou lomcujú už odnepamäti. Toto neobyčajné spojenie surovosti kosťami presýtenej tajgy s pôvabmi rýdzo ľudských príbehov tvorí vynikajúci destilát hodný svojho vydavateľa a patrí do poličky každého milovníka cestopisnej reportáže. Jedinečná kniha, hotová zlatá žila objavená v útrobách zeme!

Zobraziť diskusiu (0)

Kolymské denníky

Kolymské denníky

Hugo-Bader Jacek

Drsné podnebie, večne zamrznutá zem, hektolitre vodky. Taká je Kolyma na ďalekej ruskej Sibíri. A k tomu minulosť zjazvená stovkami gulagov a zem nasýtená zlatom. Cez to všetko sa ťahá viac ako dvetisíc kilometrov dlhá cesta vydláždená mŕtvolami väzňov, ktorí ju kedysi dávno stavali. Akoby sme hovorili o nejakej neznámej a nepochopiteľnej planéte. Enfant terrible poľskej reportáže Jacek Hugo-Bader sa vybral na dlhú púť stopom naprieč celou Kolymou. Ako predobraz svojej cesty si vybral autobiografické Kolymské poviedky ruského spisovateľa Varlama Šalamova, jedného z najvýraznejších predstaviteľov tzv. „lágrovej literatúry“. Navštevuje zlatokopecké osady, stretáva ľudí poznačených gulagmi a celý čas sa snaží nájsť odpoveď na jedinú otázku: „Čo je to vlastne Kolyma?“ Dobrodružný reportážny cestopis Jacka Huga-Badera je pravým sibírskym „Na ceste“. Je to silný príbeh, kde hranice medzi skutočnosťou a magickým nadreálnom prakticky neexistujú. Kniha vychádza v preklade Patrika Orieška. Jacek Hugo-Bader (*1957), poľský novinár, reportér a dokumentarista. Od počiatku 90. rokov zviazaný najmä s denníkom Gazeta Wyborcza. Pracoval ako učiteľ dejepisu, pedagóg v špeciálnej škole i terapeut v manželskej poradni. Od roku 1982 sa angažoval v demokratickej opozícii, najmä v štruktúrach „Solidarności“. Kolymské denníky (Vydavateľstvo Absynt, 2016) sú prvou knihou výrazného predstaviteľa súčasnej poľskej reportážnej školy Jacka Huga-Badera. Spracoval v nej svoju púť po známej viac ako dvetisíc kilometrov dlhej Kolymskej ceste z Magadanu do Jakutska po stopách ruského spisovateľa Varlama Šalamova, ktorý dlhé roky prežil v sovietskych gulagoch. Magický príbeh Poliaka, ktorý sa stopom presúva po „kraji sveta“ na ďalekej ruskej Sibíri je dobrodružným cestopisom, ktorého trasa vedie pomedzi zlatokopecké osady a hrdzavejúce drôty bývalých gulagov.

Kúpiť za 11,69 €

Podobný obsah

Časy zo second handu. Koniec červeného človeka

Recenzie

Časy zo second handu. Koniec červeného človeka

Bieloruská spisovateľka a novinárka Svetlana Alexijevič, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru za rok 2015. Jedna z najrešpektovanejších svetových osobností na poli reportáže a dokumentaristiky je už veľmi dobre známa aj našim čitateľom. Veľkú zásluhu na tom nesie hlavne skvelé vydavateľstvo Absynt, kde v rámci známej edície Prekliati reportéri vyšli najzásadnejšie autorkine texty. Ide o dokumentárny cyklus pozostávajúci z piatich kníh združených pod názvom Pentalógia o ruskej duši. Posledný dielik z tejto série predstavuje opus Časy zo second handu. Koniec červeného človeka, ktorý do slovenčiny preložila Kristína Karabová.

Kníhkupec z Kábulu

Recenzie

Kníhkupec z Kábulu

Taliban je späť! Správa, ktorá počas tohto leta plnila titulné stránky všetkých svetových médií a opäť upriamila pozornosť verejnosti na najaktuálnejšiu situáciu v Afganistane. Po krátkej euforickej vlne sa tak táto preťažko skúšaná stredoázijská krajina znovu ponára do temnoty, v ktorej s malými pauzami spočíva už viac ako štyridsať rokov. Ako to tam však vyzeralo v dobe, keď hordy náboženských fanatikov dočasne stiahli chvost, a čo tomu predchádzalo? Aspoň čiastočné odpovede či aké-také osvetlenie týchto i niektorých ďalších problémov dlhodobo sužujúcich jeden z najnebezpečnejších kútov sveta môžeme nájsť napríklad v zaujímavej reportáži Kníhkupec z Kábulu od nórskej novinárky Åsne Seierstad.

Orgia

Recenzie

Orgia

Jeden z najdesivejších titulov nachádzajúcich sa v portfóliu vydavateľstva Absynt? Nuž, o tento nelichotivý primát môže suverénne zabojovať aj román Orgia od maďarského spisovateľa Gábora Zoltána, ktorý do slovenčiny výborne preložila Tímea Krekovič Beck. Špičkový historický text hovorí o posledných budapeštianskych mesiacoch počas druhej svetovej vojny. Mimoriadne verne približuje vyčíňanie maďarských nacistických bánd zo strany Šípových krížov.