Keď sa Šklovskij vydal na útek cez Fínsko do Nemecka, bolo to pár rokov po tom, ako ho ranili na fronte. Neskôr mu našli uplatnenie vo funkcii pomocníka komisára v Perzii, no keďže neprijímal myšlienky boľševizmu, stíhali ho leninovskí čekisti, a to vo viacerých fázach podľa toho, ako veľmi sa odkláňal od ideológie, eventuálne ako radikálne proti nej vystupoval. Fáza úteku z počiatku dvadsiatych rokov priniesla knihy — Sentimentálna cesta (Dauphin, 2011) a Zoo alebo Listy vôbec nie o láske (Brak, 2022).

Po prvej svetovej vojne zažíva vtedajšia mapa množstvo geopolitických premien. Najvýraznejšie ovplyvnil európsku atmosféru rozpad monarchií a tvorba nových štátnych zriadení. V našom spoločenskom kontexte išlo v medzivojnovom období o Československo a trvácnosť tejto spoločnej histórie sa v prvej fáze datuje do roku 1939, keď nastúpilo krátke a kontroverzné obdobie našej samostatnosti v područí nacistov. Nemecko, odkiaľ prichádza impulz k ďalšiemu rozsiahlemu konfliktu, taktiež po Veľkej vojne prechádza k demokratickému zriadeniu Weimarskej republiky. Spolkový štát v tejto podobe vydržal až do politického nástupu ideológie národného socializmu. Práve v momentoch histórie Weimarskej republiky nachádza v Berlíne azyl významný ruský spisovateľ Viktor Šklovskij.

Viktor Borisovič Šklovskij sa narodil v roku 1893 v Petrohrade do rodiny so židovskými aj s nemeckými koreňmi. Inklinoval k jazyku a jeho podobám, čo ukotvil v spolku OPOJAZ. Ten sa zaoberal lingvistickou stránkou poézie a z týchto štruktúr neskôr vzišiel ruský formalizmus definovaný systematizáciou umeleckého textu. Toto vnútorné aj formálne delenie naratívnych štruktúr stimulovalo vývoj a metodológiu i neskorších literárnovedných oblastí — štrukturalizmus, postštrukturalizmus, literárna semiotika.

Šklovskij nevychádza z akademických štruktúr, sám študuje problematicky, ale rôznorodé záujmy mimo školského systému mu ponúkajú rozvetvené pole vedeckej pôsobnosti. Prevažne sa intelektuálne angažuje v literatúre a vo filme. Film je v mladých časoch Šklovského vnímania revolučnou kultúrnou invenciou, sleduje ju od prvopočiatkov a je aj svedkom početných premien média, keďže sa sám dožíva 91 rokov a je v ňom autorsky (ako scenárista) aj teoreticky aktívny. Vedecké uvažovanie ovplyvňuje aj koncept prozaickej tvorby Viktora Šklovského. Obsahuje množstvo referencií, kontaktov, a tak môžeme čítať román Zoo alebo Listy vôbec nie o láske dvojakým spôsobom. Ako reportážne exilové svedectvo s ľahkým milostným motívom, alebo intímny denník s ambíciami literárneho experimentu.

Futurizmus, ku ktorému sa Šklovskij hlásil, dokonale vystihuje jeho zmiešané postoje v nemeckom exile. Díva sa totiž na rýchlu, technickú realitu ako na mravenisko preživšie apokalypsu, čo sa ju snaží enormným tempom zahnať vlastnou pracovitosťou. Nové reálie politiky, ale aj zložitá situácia, v ktorej sa medzivojnový svet nachádza, Šklovskij interpretuje motorizmom, jeho dynamikou a vývinom:

„Dobré auto sa ti veľmi príjemne opiera do chrbta, akoby ťa postrkovalo dlaňou. Najkrajší na dobrom aute je charakter jeho ťahu, jeho akcelerácie. Je to pocit podobný hlasovému crescendu. Veľmi príjemne narastá hlas-ťah Fiata. Stláčaš plynový pedál a auto ťa nadšene nesie. Sú autá, ktoré zaberajú silno, ale tvrdo, osobitne si spomínam na jedno — Mitchell so šesťdesiatimi koňmi. V aute sú všetky pocity iné: cítiš ťah a pokoj alebo ťah a clivosť. A všetky závisia od pohybu, ktorý sa ti opiera do chrbta.“ (str. 78)

Literatúra ako Zoo alebo Listy vôbec nie o láske v podaní vydavateľstva Brak je, okrem literatúry, predovšetkým komplexným exkurzom do berlínskeho obdobia Viktora Šklovského. Poznámkový aparát je vo verzii vydavateľstva Brak k autorskému textu takmer v pomere 1 : 1, a tak si čitateľ môže autenticky priblížiť prežívanie mien, ako sú Julij Isajevič Ajchenvaľd, Viktor Vladimirovič Chlebnikov, Arkadij Georgijevič Gornfeľd, Piotr Vasilijevič Miturič, Nikolaj Ivanovič Kuľbin, Ivan Aľbertovič Puni, Ksenia Boguslavská, Alexej Michajlovič Remizov, Michail Alexejevič Kuzmin, Zinovij Izajevič Gržebin, Andrej Belyj a mnoho ďalších. Ku všetkým mal Viktor Šklovskij vo svojom korešpondenčnom románe poznámky a prepájal milostný príbeh referenciami na týchto a ďalších významných ľudí. Možno sú stránky románu zaľudnené tak veľmi preto, lebo chce, aby ten pravý motív zostal v čo najväčšej anonymite. Objekt túžby identifikovať môžeme. Situáciu okolo neho už komplikovanejšie, aj vďaka pomerne manipulatívnej štruktúre listov.

To, že román vôbec nie je o láske, dokumentuje už zmieňované obsedantné hľadanie kauzalít v ruskej umenovednej a literárnej či výtvarnej kultúre. Peripetie osobností a kontakty s domácou ruskou aj exilovou intelektuálnou scénou vytvárajú ilúziu kontinuálneho hľadania nových kreatívnych invencií a ožarujú nevyčerpateľný temperament samotného autora. Milostné motívy vychádzajú zo skľučujúcich a zmätočných pocitov, pretože Šklovskij bol Ruskom psychologicky vydieraný prostredníctvom zatknutej manželky. Bola ňou výtvarníčka Vasilisa Georgievna Šklovskaja-Kordi, matka dvoch detí. Ani ona však nie je jediným zdrojom spletitých emócií v priamej komunikácii s autorským egom.

Ako na to upozorňuje doslov Vladimíra Godára, milostný motív románu absorbuje tak emocionálnu skutočnosť uväznenej manželky, ako aj žiarlivosť na dobrého priateľa Romana Osipoviča Jakobsona, ktorý sa akademicky angažoval vo vtedajšom Československu, a taktiež jeho peripetie s neopätovanou láskou, hoci priame figurovanie Jakobsena v knihe je len zriedkavé. Veľmi komplikovanú vzťahovú schému sa pokúša osvetliť doslov:

„Za Šklovského berlínskou prózou Zoo sa teda (podľa mňa) skrýva vzťahový trojuholník: Viktor Šklovskij — hlavný autor ‚nemilostných listov‘ — pôsobil ako spisovateľ a literárny teoretik v berlínskom exile, pričom jeho manželka Vasilisa Georgievna Šklovskaja-Kordi bola po istý čas v čekistickom väzení v Rusku. Trochu prehnane povedané, Roman Jakobson sa poznal s Ellou ešte pred svojím narodením. Dve moskovské židovské matky sa pred pôrodom stretávali a navzájom si sľúbili, že ak sa budú pohlavia detí po pôrode dopĺňať, tak sa ich deti neskôr vezmú. Ella mala len niekoľko týždňov, keď sa Jakobsonovcom narodil syn Roman — existuje spoločná fotografia z roku 1903, keď mali obaja sedem rokov. V rokoch 1. svetovej vojny sa Jakobson rovnako beznádejnej zaľúbil do svojej ‚zasľúbenej‘, ako bola Ella beznádejne zaľúbená do Majakovského. Ella riešila svoju nešťastnú situáciu tým, že sa stala Elsou a Rusko vymenila za Francúzsko, Tahiti, Anglicko a Nemecko, Roman riešil svoju nešťastnú situáciu odchodom do Prahy, kde sa 13. 5. 1922 oženil so Soňou (Sofiou) Nikolajevnou Feľdmanovou.“ (Vladimír Godár, str. 179)

Zoo alebo Listy vôbec nie o láske sú po desaťročiach opäť na našom knižnom trhu a prichádzajú v rozpačitých chvíľach. Individuálne prežívanie vnútri polarizovaného osudu Šklovského úteku sa zrieka nároku na konkrétnu lásku, pretože takých môže byť niekoľko. V priamom alebo nepriamom ohrození je najpodstatnejšou práve tá, čo dokáže udržiavať emocionálny poriadok v premenlivom správaní okolia, hoci by dominovali iba platonické vyznania a boli by rýchlejšie ako autá Šklovského berlínskych čias.

Viktor Borisovič Šklovskij: Zoo alebo Listy vôbec nie o láske

Brak, 2022

Preklad: Kristína Karabová

Obraz: Ivan Albertovič Puni, 1914

Zobraziť diskusiu (0)