Už obálka, ktorú ilustrovala Barbora Šajgalíková, naznačuje, že ústrednou témou románu je materstvo. Prvú kapitolu možno považovať za prológ k celému príbehu, v ktorom sa dozvedáme, že v Yejidinom manželstve sa niečo pokazilo a navyše prišla o svoje deti. Už tieto úvodné stránky vyvolajú v čitateľoch zvedavosť; položia si niekoľko otázok, na ktoré potrebujú poznať odpovede, avšak nejaký čas si na ne budú musieť počkať, keďže dej nie je vyrozprávaný chronologicky, ale je prerušovaný skokmi do minulosti a aj budúcnosti. Autorka nás postupne vovádza do príbehu lásky Yejide a Akina od úplného začiatku cez rozchod až po opätovné stretnutie po rokoch.

Ako som už spomenula, ústrednou témou románu je otázka materstva a plodenia potomkov, keďže „v africkej prorodinne orientovanej kultúre (…) nemať potomstvo znamená nevážiť si svojich predkov, ktorých nebude mať kto uctievať“ (s. 257). Tlak priviesť na svet deti spočíva aj na pleciach Yejide a Akina, a keď sa im celé roky nedarí, vina, samozrejme, padá na ženu, hoci lekár potvrdil jej zdravotnú spôsobilosť otehotnieť, pretože pripustiť, že by neplodný mohol byť muž, je niečo nehorázne. A tak sa začína tortúra často až bizarných procedúr, aby Yejide otehotnela (trojdňový pôst, modlenie sa, výstup na zázračnú horu a pod.), avšak k požadovanému výsledku nedochádza.

Ayobami Adebayo vo svojom texte reflektuje viacero s tým súvisiacich problémov: aký môže mať tento tlak dopad na psychické zdravie žien a na ich sebavedomie; taktiež otvára otázku falošného tehotenstva; ešte vždy pretrvávajúcej polygamie; postavenia žien v rodine a spoločnosti, ako aj postavenia jednotlivých manželiek, ktoré musia neustále bojovať o pozornosť svojich manželov, dokazovať, že sú lepšie ako ostatné manželky ich muža, že ich deti sú tie najschopnejšie atď., a v neposlednom rade samotných detí, ktorých sa nesmierne dotýka, keď sa medzi nimi v rodine robia rozdiely na základe toho, ktorá otcova manželka ich porodila.

„Po dvoch rokoch manželstva s Yejide začala matka chodiť za mnou do kancelárie vždy prvý pondelok v mesiaci. Avšak nechodila sama. Zakaždým so sebou priviedla neznámu ženu, potenciálnu druhú manželku. Nevynechala ani jediný raz. Dokonca ani keď bola chorá. Mali sme dohodu. Kým jej dovolím vodiť mi do kancelárie ženy, nikdy neponíži moju manželku tým, že by sa ukázala s niektorou kandidátkou u nás doma. A navyše o svojich snahách pred Yejide pomlčí.“ (s. 24)

Príbeh sa odohráva prevažne v osemdesiatych a na začiatku deväťdesiatych rokov s presahmi do románovej súčasnosti v roku 2008. Yejide a Akin patria k mladým vzdelaným ľuďom, ktorí sú navyše pomerne zámožní a žijú v dobrej štvrti. Čitateľ by teda od nich očakával určitý triezvy pohľad na ich problém, avšak je to práve naopak. Pod vplyvom tradícií, očakávaní príbuzných, ba celej spoločnosti sa uchyľujú k činom, ktoré so zdravým rozumom nemajú veľa spoločného, čo vedie nielen k rozvratu rodiny, ale aj k tragédiám a nemalej bolesti všetkých zúčastnených.

Obe postavy konajú iracionálne, snažiac sa niečo si dokázať. Ich skutky sú neraz na hrane, a preto k nim čitateľ len ťažko môže pociťovať sympatie, hoci niektoré ich stránky sú sympatické viac než dosť. Autorka zobrazila dve ľudské bytosti, ktoré sa snažia tak zúfalo, až tým ubližujú nielen sebe, ale predovšetkým tomu druhému. Máme možnosť vidieť, ako sa z bojovnej Yejide s vyhranenými názormi a sebavedomím stane takmer až úbohá existencia a ako sa z jej manžela Akina, muža pevných zásad a presvedčení, stáva bábka v rukách svojej matky. V snahe zachovať svoje tajomstvo sa Akin uchýli k radikálnym riešeniam, ktoré zlomia predovšetkým jeho. Adebayo zobrazila ľudskosť svojich postáv, ktorá zahŕňa to dobré i to zlé.

„O Juwonovi prestala rozprávať, keď sa po strednej škole rozhodol vyučiť sa, pretože jeho matka si nemohla dovoliť platiť školné na univerzite. Mama asi mala pocit, že chlapec, ktorý sa učí za stolára, sa jej vysokoškolsky vzdelaným deťom nemôže rovnať.“ (s. 24)

Adebayo na pozadí príbehu otvára niekoľko pálčivých otázok, ktoré v mnohých krajinách sveta rezonujú ešte aj dnes. Rodová nerovnosť, ktorá je tu prítomná, je však v niektorých momentoch nepochopiteľná. Hoci sú v nigérijskej kultúre muži stále nadradení a môžu mať viacero manželiek, ich ženy musia (nie môžu) pracovať, aby mali dať čo do úst, musia živiť svoje deti, zabezpečiť im vzdelanie… Svoju úlohu tu tiež zohráva úcta k starším, rodinná hierarchia a dôležitosť rodokmeňa. Autorka však neopomína ani postavenie slobodnej a bezdetnej ženy, ktorá sa i v súčasnosti (a dokonca aj vo vyspelej spoločnosti) považuje za menejcennú, hoci môže viesť naplnený život aj bez manžela a potomkov. Poukazuje tiež na to, že v tradičnom ponímaní africkej kultúry je manželstvo ešte stále skôr prostriedkom na zabezpečenie pokračovania rodu ako zväzkom dvoch milujúcich sa ľudí.

„Miloval som ju od prvej chvíle. O tom niet pochýb. Ale sú veci, ktoré neprekoná ani láska. Predtým, ako som sa oženil, som veril, že láska zvládne všetko. Čoskoro som však zistil, že neunesie ťažobu štyroch rokov bezdetnosti. Ak je záťaž priveľká a tlačí pridlho, dokonca aj láska sa ohne, praskne, už-už sa rozbije a niekedy sa rozbije naozaj. Ale aj keď človeku leží pri nohách roztrieštená na márne kúsky, neznamená to, že to už nie je láska.“ (s. 23)

Dej sa odohráva v čase politických nepokojov v Nigérii v 80. a 90. rokoch. Táto kulisa nemá ambíciu byť podrobným vykreslením a analýzou dejinných udalostí, avšak na jej pozadí autorka zobrazuje, čo formovalo postavy vystupujúce v románe, ako na nich vplývalo či nevplývalo to, čo sa v krajine dialo, aký dopad to malo nielen na jednotlivcov, ale aj na spoločnosť, v ktorej chýba empatia a súdržnosť.

Výstavba textu je veľmi dobre premyslená, a hoci prelínanie minulosti a súčasnosti môže na čitateľa spočiatku pôsobiť mierne zmätočne, robí to text dynamickejším. Nepatrné náznaky, odkrytie len kúsku skladačky, ukončenie kapitoly v momente, ktorý recipienta núti obracať stránky a udržiava ho v napätí a neraz aj v nevedomosti – to všetko patrí k literárnej stratégii, ako si získať čitateľa. Hoci si budete myslieť, že je vám niečo úplne jasné, autorka vás môže šikovne prekvapiť, pretože nič nie je také, ako to na prvý pohľad vyzerá. Rozprávačkou je prevažne Yejide, avšak jej rozprávanie je doplnené aj zopár kratšími kapitolami z pohľadu Akina, ktorý do ich príbehu vnáša iné svetlo a dáva tak čitateľovi možnosť pochopiť (avšak nie ospravedlniť) pohnútky jeho konania. Za prínosný považujem taktiež doslov Dobroty Pucherovej, pracovníčky SAV, ktorá v ňom čitateľov v krátkosti oboznamuje s históriou nigérijskej literatúry.

Iste, môže sa stať, že v knihe objavíte aj nedostatky, avšak aj napriek menším zádrhom je román ako celok na prvotinu pôsobivý a má potenciál upútať nielen tých, ktorí sa zaujímajú o otázky rodovej rovnosti či inonárodné kultúry, ale aj tých, ktorí proste len hľadajú príbeh lásky a straty, čo ich chytí za srdce.

Inaque, 2019

Zostaň so mnou

Ayobami Adebayo,

preklad: Aňa Ostrihoňová

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Inaque.sk

Zobraziť diskusiu (0)