Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

Štruktúra argumentu a argumentácia

Martin Poliačik , Linda Lančová

4. Kto vám uverí hneď?

Vybehol guru František na vyvýšeninu za stredne veľkou stredoslovenskou obcou a takto zakričal: „Keď ťa včela štipne v riť, cibuľu treba priložiť!“ Keďže väčšina obyvateľov obce z dôvodu kosenia lúk a hrabania sena bola v okolí danej vyvýšeniny, ľudia Františka začuli a otočili hlavy. Kto Františkovi uverí? A prečo?

Mnohých v obci už niekedy včela poštípala. A veru matky a babky v takých prípadoch ťahali cibuľu z komory, prerezali napoly a polovičku na štípanec priložili, aby rana tak neopuchla. Boli však na lúke aj takí, čo také zorientované matky a babky nemali a aj včely ich doteraz obchádzali. Tí nastražili uši, aby v prípade uštipnutia vedeli, čo robiť. A okolo Františka sedela oddaná skupina jeho nasledovníčok a nasledovníkov. Tí, opojení múdrosťou svojho duchovného učiteľa, horlivo zapisovali jeho slová do pripravených zošitkov a uznanlivo kývali hlavami. Väčšinou však ľudia buď otočili hlavu späť a vrátili sa k senu, alebo začali medzi sebou debatovať, či propolis s cesnakom alebo skorocel nebudú lepšia voľba.

Takých, čo Františkovi uverili na prvý raz, môžeme teda rozdeliť do troch skupín. Prvú skupinu tvoria ľudia, ktorí o danej veci vedeli a mysleli si tú istú vec ako František – a to ešte predtým, ako vôbec otvoril ústa. Dokonca vedeli, že cibuľa aj na iných miestach zaberie, nielen na styčnej ploche so stoličkou. František im povedal, čo už vedeli, oni prikývli a mohli sa ďalej venovať svojej práci. Súčasťou tejto skupiny sú aj ľudia, ktorým Františkov výrok doplní nejaké predchádzajúce, neúplné vedomosti. Vedeli napríklad, že cibuľa zmierňuje opuch, a aj to, že pichnutie včelou opuch spôsobí. Františkov výrok to zmysluplne spojil.

Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorí majú v danej téme zatiaľ v mysli prázdno. Nikdy nad včelami extra nerozmýšľali a fakt, že by ich mohli pichnúť, je pre nich nová informácia. František na prázdny papier k téme napísal prvú vec. Ak nemajú extra dôvod mu neveriť, zoberú ju ako fakt a ako s faktom s ňou budú pracovať.

V tretej skupine sú ľudia, pre ktorých František predstavuje nespochybniteľnú autoritu. Nasledovníčky a nasledovníci uveria čomukoľvek, čo povie. Neskúmajú, neriešia rozpory, rýchlo zapíšu a idú to ďalej šíriť. Aj keby im povedal, že jeho kamoš dokáže chodiť po vode alebo meniť vodu na víno, nehnú brvou a po zápise pôjdu o tom podať zvesť iným.

Britský historik John Bury nazýva takéto prijímanie vedomostí „encyklopedickým“. Nekriticky uvažujúci človek podľa neho na otázku, ako niečo vie, odpovedá slovami „mám to od dobrej autority“, „čítal som to v knihe“, „tak nás to učili v škole“ alebo „je to všeobecne známe“. Tieto odpovede znamenajú, že prijímateľ sa nezamýšľal nad problémom, neoveril si informácie a plne dôveroval poskytovateľovi danej informácie.

Pri mnohých témach sa, samozrejme, na autority musíme spoľahnúť. Mali by sme však vedieť vysvetliť, prečo sme si vybrali konkrétneho odborníka či odborníčku, alebo vlastnými slovami obhájiť svoje tvrdenie. Problém nastáva v momente, keď sa niekto odvoláva na nekonkrétnu, nešpecifickú autoritu.

Koľko rokov ste verili tomu, že ak prehltnete čerešňovú kôstku, v bruchu vám vyrastie strom? Alebo tomu, že ucholak vám v noci vlezie do ucha a klieštikmi prestrihne ušný bubienok? Alebo že LSD je prudko návyková droga, ktorá už po prvom požití spôsobuje závislosť a zničí človeku život? V nejakom momente našich životov k nám takéto vety prídu, a ak patríme do niektorej z uvedených troch skupín, prijmeme ich za pravdivé a ako k pravdivým k nim potom môžeme pristupovať celý život. O kôstke nám v detstve mohla povedať babička, ktorá pre nás v tej chvíli bola nespochybniteľnou autoritou. O ucholakovi vedúci v letnom tábore, ktorý zjavne vedel veľa o prírode, a keďže o ucholakovi sme predtým nevedeli nič, zobrali sme jeho rozprávanie ako nový poznatok do života. O drogách nám mohol na strednej rozprávať spolužiak, a keďže nám už predtým učitelia aj rodičia hovorili, že sú nebezpečné a život ohrozujúce, tvrdenie o LSD nám do toho zapadlo a osvojili sme si ho ako pravdivé.

Vývinový psychológ Rudolph Schaffer opisuje štyri základné faktory, ktoré ovplyvňujú, ako prijmeme informáciu. Prvým z nich je zdroj informácie. Pod týmto pojmom rozumieme osobu alebo televíznu stanicu, noviny či internetovú stránku. Presvedčivosť daného zdroja sa odvíja od veku, autority alebo odbornosti. Ochotu ľudí podriadiť sa ilustrujú experimenty Stanleyho Milgrama, v ktorých až 65 percent účastníkov bolo ochotných poslúchnuť príkaz autority a pokračovať v pokuse, aj keď si boli vedomí toho, že niekomu ubližujú. Druhým faktorom je obsah informácie. Podľa sociálnej psychologičky Shelly Chaikenovej si ľudia viac osvojujú informácie s negatívnym obsahom. To môže byť dôvodom, prečo médiá ponúkajú skôr katastrofy a nehody ako pozitívne správy. Tretím faktorom je informačný kanál – ten môže byť hovorený, písomný alebo ilustrovaný. V časoch internetu sa využívajú aj viaceré naraz, čiže majú hybridnú formu. Americký profesor komunikačných vied James Dillard toto rozdelenie doplnil o účinnosť podania informácie. Najúčinnejší je pritom hovorený prejav, ďalej ilustrovaný a až potom písomný. Zdôrazňuje však, že efektívnosť významne narastie, ak ide o osobnú skúsenosť. Účinnosť sa pritom pri hybridnej forme kumuluje. Túto hypotézu overila aj Julia Vassilieva vo svojej práci so študentmi na Univerzite v Melbourne. Zistila, že poznatky, ktoré študenti získali osobnou skúsenosťou, si osvojili rýchlejšie. Posledným faktorom je prijímateľ informácie. Dôležité sú jeho psychologické črty, ako aj momentálny psychický stav.

Tomu, čo vypustil guru František na tom kopci, v teórii argumentácie hovoríme tvrdenie. Je to výrok, ktorý nám niečo vypovedá o svete. „Svet ovláda malá skupina bohatých a mocných ľudí“ je tvrdenie. „Igor Matovič je stabilný génius“ je tvrdenie. „Ľudia narodení v znamení Raka neveria na horoskopy“ je tvrdenie.

Ak vám ani pri jednom necuklo v tvári a veselo čítate ďalej, zrejme patríte do jednej z troch hore uvedených skupín. Výroky vám buď potvrdili, alebo spojili, čo si už myslíte, povedali vám o svete niečo úplne nové alebo je autor tohto textu pre vás nespochybniteľnou autoritou.

Ak ste sa však aspoň pri jednom výroku zastavili a museli ho prečítať ešte raz, prípadne máte dojem, že dané tvrdenie nie je pravdivé, presvedčiť vás bude vyžadovať niečo navyše. Z tvrdenia bude potrebné urobiť argument.


Knižnú ukážku poskytlo vydavateľstvo N Press.

Martin Poliačik

Študoval systematickú filozofiu na Trnavskej univerzite. Jeho cesta ku kritickému mysleniu je spätá so Slovenskou debatnou asociáciou, v ktorej od roku 1996 pôsobil postupne ako debatér, rozhodca, medzinárodný tréner a tri roky ju viedol z pozície výkonného riaditeľa. Desať rokov bol aktívnym slovenským a európskym politikom. Je doktorandom na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave a spolu s manželkou Hanou sa venuje podnikaniu, lektorskej a konzultantskej praxi. Vedie Akadémiu kritického myslenia a s individuálnymi klientmi a klientkami pracuje na zlepšovaní ich komunikačných, prezentačných a rozhodovacích schopností.

Linda Lančová

Študuje psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. V rámci štúdia skúma vzťah kritického myslenia a spracovania nových informácií, resp. odolnosti proti persuázii. Pracuje v Akadémii kritického myslenia a ďalším výskumom a štúdiom chce nachádzať, zmerať a potvrdiť konkrétne metódy rozvoja kritického myslenia. Dodnes drží rekord vo vedomostnej súťaži RTVS Čo ja viem.

Poriadok v hlave

Poriadok v hlave

Poliačik Martin, Lančová Linda

„Ak si chceš upratať v živote, musíš si najprv upratať v hlave,“ píše Martin Poliačik v úvode knihy Poriadok v hlave. So spoluautorkou Lindou Lančovou pripravili prehľadného a názorného sprievodcu kritickým myslením, ktorý vás naučí, ako postaviť argument, ako sa správne pýtať, ako kritizovať či ako prezentovať svoje myšlienky.

Kúpiť za 14,31 €