Kniha prvá: V melónovom cukre

V melónovom cukre

V melónovom cukre sa deje diali a udievali, tak, ako sa aj môj život deje v melónovom cukre. Poviem vám o tom, pretože ja som tu a vy kdesi tam.

Kdekoľvek však ste, musíme sa usilovať konať to najlepšie. Je to vzdialený cieľ a my ho môžeme dosiahnuť iba skrz melónový cukor. Dúfam, že sa to podarí.

Bývam v zrube blízko jaZMARU. Vidím jaZMAR rovno z obloka. Je nádherný. Aj so zatvorenými očami ho vidím a môžem sa ho dotknúť. V tejto chvíli je studený a prevracia sa ako nejaká vec v detskej dlani. Neviem, čo za vecičku by to malo byť.

V jaZMARE existuje krehká rovnováha. Taká nám vyhovuje.

Zrub je malý, ale príjemný a pohodlný ako môj život, z borovice, melónového cukru a kameňov ako skoro všetko, čo je okolo.

Životy sme si starostlivo vytvorili z melónového cukru a potom sa vydali do diaľav svojich snov cestami, ktoré lemujú borovice a kamene.

Mám posteľ, stoličku, stôl a veľkú debnu na svoje veci. Mám lampáš, v ktorom v noci zhára pstruhomelónový olej.

Ale o tom inokedy. O tom vám poviem nabudúce. Môj život je bez otrasov.

Podídem k obloku a opäť vyzriem von. Na pretiahnutý okraj oblaku žiari slnko. Je utorok a slnko je zlatisté.

Vidím borovicové lesy. Rieky sú studené a priezračné a plné pstruhov.

Niektoré rieky majú šírku iba niekoľko centimetrov.

Poznám rieku širokú iba centimeter. Viem to, pretože som ju odmeral a celý deň pri nej presedel. Uprostred popoludnia sa spustil dážď. Tu všetkému hovoríme rieky. Sme už takí.

Vidím melónové polia a rieky, ktoré cez ne pretekajú. V borovicových lesoch a melónových poliach je množstvo mostov. Pred týmto zrubom je tiež most.

Niektoré mosty sú z dreva, starého a pokropeného striebrom ako dážď, niektoré mosty sú z kameňa dovezeného z veľkej diaľky a usporiadaného podľa vzorky tej diaľky a ďalšie mosty sú z melónového cukru. Tieto mosty sa mi páčia najviac.

Nepredstaviteľné množstvo vecí tu vyrábame z melónového cukru – porozprávam vám o tom – vrátane tejto knižky, ktorá sa píše neďaleko jaZMARU.

Toto všetko bude preskúmané a preputované v melónovom cukre.

Margaret

Toto ráno sa ozvalo zaklopanie na dvere. Podľa charakteru klopania som uhádol, kto je to, ba počul som ich prichádzať po moste.

Stúpili na jedinú dosku, ktorá vŕzga. Vždy na ňu stúpia. Nedokázal som si predstaviť, ako to dokážu. Horúčkovito som rozmýšľal nad tým, prečo zakaždým stúpia na tú istú dosku, prečo ju neprekročia, no teraz stáli pred mojimi dverami a klopkali.

Ich klopaniu som nevenoval pozornosť, pretože ma ani trochu nezaujímajú. Nechcem sa s nimi zapliesť. Vedel som, o čo im ide, a nechávalo ma to ľahostajným.

Nakoniec prestali vyklopávať a odchádzali po moste, pravdaže, nezabudli stúpiť na tú dosku: neporiadne priklincovanú dlhú dosku, pribitú pred rokmi a teraz už beznádejne vykývanú, a zrazu boli preč a doska sa už neozvala.

Ja prejdem cez most stokrát a vždy dosku obídem, ale Margaret na ňu zakaždým stúpi.

Moje meno

Predpokladám, že ste zvedaví, kto som, ale ja som ten, ktorý nemá obvyklé meno. Moje meno závisí od vás. Volajte ma, ako si len zmyslíte.

Spomínate na niečo, čo sa stalo pred dávnym časom: niekto sa vás spýtal na niečo, na čo ste nemali odpoveď.

To je moje meno.

Možno lialo ako z krhly.

To je moje meno.

Alebo niekto od vás niečo chcel. Splnili ste mu to. Potom vám oznámili, že to bolo zlé – „Nehnevajte sa, máte tam chybu,“ – a vy ste to museli napraviť.

To je moje meno.

Možno to bola hra, ktorú ste hrávali ako deti alebo niečo, čo sa vám zľahka usadilo v mysli v starobe, keď ste sedeli raz v kresle pri obloku.

To je moje meno.

Alebo ste sa boli niekde na prechádzke. Všade navôkol samé kvety.

To je moje meno.

Možno ste sa dívali na rieku. Vedľa vás stál niekto, kto vás miloval. Už-už sa vás dotkol. Takmer ste cítili to, čo sa ešte nestalo. Stalo sa to až vzápätí

To je moje meno.

Alebo ste počuli niekoho volať z veľkej diaľky. Ten hlas bol takmer ozvenou.

To je moje meno.

Možno ste boli v posteli, ponárali sa do spánku a zrazu vás čosi rozosmialo, vtip na účet samého seba, skvelý koniec dňa.

To je moje meno.

Alebo ste jedli nejakú lahôdku a na zlomok času ste zabudli, čo jete, no neprestali ste jesť a uvedomovať si, aké je to chutné.

To je moje meno.

Mohla byť už polnoc a oheň v sporáku vyzváňal ako zvon.

To je moje meno.

Ale ste sa cítili mizerne, keď vám to oznámila. Mala to povedať niekomu inému: niekomu, kto túžil zdieľať jej problémy.

To je moje meno.

Možno, že v rybníku plávali pstruhy a rieka bola iba dvadsať centimetrov široká a mesiac osvetľoval jaZMAR a melónové polia sa nepredstaviteľne jagali, temnota a mesiac akoby vyrastali z každej rastliny.

To je moje meno.

A želal by som si, aby mi Margaret dala už pokoj.

Fred

Chvíľu po tom, čo Margaret odišla, prišiel Fred. Nebol žiaden sprisahanec mosta. Most mu slúžil iba ako prostriedok, aby sa dostal ku mne do zrubu. Nemal s mostom nič viac. Iba po ňom prechádzal na moju stranu.

Otvoril dvere a vošiel. „Ahoj,“ povedal. „Čo nové?“

„Nič,“ povedal som. „Pracujem.“

„Bol som v Melónových dielach,“ povedal Fred. „Rád by som ťa tam zajtra zobral so sebou. Chcem ti niečo ukázať, niečo s lisom.“

„Dobre,“ povedal som.

„Fajn,“ povedal. „Uvidíme sa večer v jaZMARE. Vraj dnes večer varí Pauline. To znamená, že to bude niečo dobré. Alove kuchárčenie sa mi už začína zajedať. Zelenina je vždy rozvarená a mrkvy som už prejedený. Ak budem musieť prehltnúť ešte jednu mrkvu tento týždeň, dostanem hysák.“

„Hej, Pauline je dobrá kuchárka,“ povedal som. Vtedy som sa o jedlo príliš nestaral. Chcel som vrátiť k robote, ale Fred je môj parťák. Zažili sme spoločne veľa pekného.

Fredovi trčala z vrecka montériek niečo čudné. Lákalo ma to. Také niečo som ešte nevidel.

„Čo ti to trčí z vrecka, Fred?“

„Našiel som to dnes v lesoch, keď som sa vracal z Melónových diel. Netuším, čo je to. Nikdy predtým som nič podobné nevidel. Čo povieš na to?“

Vytiahol to z vrecka a podal mi to. Zažiadalo sa mi chytiť to do rúk tak, akoby to bola kvetina aj kameň zároveň.

„Ako sa to drží?“ spýtal som sa.

„Neviem. Vôbec o tom nič neviem.“

„Vyzerá to ako tie veci, čo vykopával doJED a jeho banda v Zabudnutých dielach. „Nikdy som nič podobné nevidel,“ povedal som a vrátil to Fredovi.

„Ukážem to Charleymu,“ povedal. „Možno to bude vedieť. Charley vie všetko na svete.“

„Hej, Charley toho vie požehnane,“ povedal som.

„Mal by som sa pobrať,“ povedal Fred. Strčil si tú vec do montérok. „Tak teda na večeri.“

„Okej.“

Fred vyšiel von. Prešiel most a vôbec nestúpil na dosku, ktorý by Margaret neobišla, ani keby bol most desať kilometrov široký.

Richard Brautigan: V melónovom cukre

Z anglického originálu preložil Daniel Hevier

Ilustrovala Daniela Olejníková

Vydalo Artforum v roku 2011

Zobraziť diskusiu (0)