...museli prejsť ženy z kolymského Eľgenu? Nevšedný príbeh statočnej Ireny Kalaschovej a mnohých iných žien z okolitých krajín vytvára dobrú príležitosť na to, aby sa nezabúdalo...

Irena videla jej vystrašený pohľad a pomáhala jej s veľkou opatrnosťou. Plachtu najprv na ľavej strane uvoľnila, poskladala ju po dĺžke až tesne k chorej, potom ju opatrne prevalila nabok, čistú plachtu podsunula pod ňu z druhej strany a pacientku prevalila nazad. Aké jednoduché. Pár opatrných pohybov a už ležala na čistom. Zakrvavenú bielizeň uložila do vreca a zaniesla do kúta. Tamara škúlila na jej prepiatu starostlivosť a aj zaprotestovala:

– Zavádzaš tu nové móresy, a my sa tu potom zbláznime!

Mišurenka bola stále vystrašená. Kým ju opatrovala Tamara, zakaždým od strachu mimovoľne napínala brucho a po výmene bielizne sa jej vždy priťažilo.

– Predsa ju nezabijem, – povedala Irena väčšmi pre seba ako pre nahnevanú Tamaru a opatrne obracala zlodejku na páchnucej plachte. Mišurenke sa zaligotali sovie oči, utrela ich, kývla Irene. Chcela sa zhlboka nadýchnuť, vysloviť voľačo, ale – nedalo sa. Stislo jej hrdlo a musela to najprv rozdýchať. Skúmala Ireninu naivnú tvár, jej bezbranné modré oči a pochopila, že túto sestru nemôže ani okradnúť, ani podviesť, dokonca ani oklamať nevinným cigánstvom. A keby len to, premohol ju dávny, takmer zabudnutý pocit, že je povinná niečo povedať, alebo aspoň naznačiť niečo povzbudivé. Ale čo to má byť? Čo má povedať? Nie a nie si spomenúť na správne slová.

Poďakovať! To je ono. Ibaže máme problém. V zóne sa neďakuje. Slovíčko ďakujem sa postupom času vytratilo z jazyka aj zo zóny, až načisto vykapalo. Ak treba, nanajvýš sa kývne hlavou, alebo sa v príhodnej chvíli povie len – dobre. Slovíčko dobre je univerzálne a dá sa ním vyjadriť mimoriadne veľa. Mišurenka teda ostala na pochybách, lebo z hĺbky duše sa vynorila zabudnutá povinnosť, no táborový slovník s nezištnými službami ani s duševnými povinnosťami už dávno nepočítal. Preto si vynašla svoje riešenie.

– Sestra, podaj mi ruku...

Irena sa jej pozerala do očí, hľadala v nich stopy po nejakej zaviatej spomienke. Bože, aká je jej pamäť plytká! Kedy sa dopátra k svojej minulosti? Skúmala Mišurenkinu uplakanú tvár a premkla ju čudná obava – čo ak ju vlastná pamäť klame? Čo ak sa jej už neotvorí a jej minulosť pred ňou ostane zamknutá na sto zámkov?

Irenina ruka sa ocitla v Mišurenkiných dlaniach, vzápätí jej ju pohladila, priložila si ju na rozpálené líce a napokon Ireninu ruku pokorne pobozkala.

– Dob-bre, sestra. Dob-bre... – zajakávala sa zlodejka.

– Dobre, – usmiala sa Irena.

– Viem, čo si o mne myslíš, – pošepla.

Peter Juščák: ...a nezabudni na labute!

(Kalligram 2014)

Zobraziť diskusiu (0)