Zdanlivo jednoduchý príbeh dvoch bratov, ktorých matka v záujme ich prežitia počas vojny zanecháva v pohraničí u krutej starej matky, postupne vyvoláva viac a viac otázok. Kým Veľký zošit prekvapí strohým no pôsobivým jazykom, Dôkaz spochybní to, čo sa udialo v prvej časti. Čitateľ stratí akékoľvek oporné body a po prečítaní Veľkého klamstva sa všetko zjaví z celkom inej perspektívy. Mimoriadne silné dielo bolo preložené do viac ako tridsiatich jazykov, Veľký zošit bol sfilmovaný a získal Krištáľový glóbus na MMF Karlove Vary, Divadlo Andreja Bagara v marci 2016 uvádza jeho dramatizáciu.

Dôkaz (úryvok)

Ako sa Lucas vracia do domu starej mamy, ľahne si do tieňa kríkov neďaleko záhradnej bránky. Čaká. Pri budove pohraničnej stráže zastane vojenské vozidlo. Vojaci z neho vyložia telo zabalené vo vojenskej celte. Z budovy vyjde dôstojník, ukáže rukou na telo a vojaci plachtu rozvinú. Seržant zasipí:

„Identifikovať ho nebude med lízať! Človek musí byť fakt sprostý, aby sa pokúsil prejsť tú zasranú hranicu a ešte k tomu za bieleho dňa!“

Jeden vojak povie:

„Ľudia by už mali vedieť, že sa to nedá.“

Druhý vojak povie:

„Ľudia odtiaľto to vedia, skúšajú to len cezpoľní.“

Seržant povie:

„Dobre, poďme za tým sprostým odnaproti. Možno niečo vie.“

Lucas vojde do domu. Sadne si na rohovú lavicu v kuchyni. Odkrojí si chlieb, na stôl položí fľašu vína a kozí syr. Niekto zaklope. Vstúpia seržant a jeden vojak.

Lucas povie:

„Čakal som vás. Sadnite si. Ponúknite sa vínom a syrom.“

Vojak povie:

„Radi.“

Zoberie si chlieb a kúsok syra, Lucas naleje víno.

Seržant sa spýta:

„Čakali ste nás? Prečo?“

„Počul som výbuch. Keď niečo vybuchne, vždy sa ma prídu spýtať, či som niekoho nevidel.“

„A videli ste niekoho?“

„Nie.“

„Ako vždy.“

„Áno, ako vždy. Nikto sa mi sem nechodí pochváliť, že chce prejsť cez hranice.“

Seržant sa zasmeje. Aj on si dá víno a syr.

„Možno ste niekoho videli ponevierať sa tu po okolí alebo v lese.“

„Nikoho som nevidel.“

„Keby ste boli niekoho videli, povedali by ste nám to?

„Keby som vám povedal, že by som vám to povedal, neverili by ste mi.“

Seržant sa znova zasmeje:

„Občas si kladiem otázku, prečo vám nadávajú do sprostých.“

„Aj ja si tú otázku kladiem. Mám len nervovú chorobu, následok psychickej traumy v detstve, cez vojnu.“

Vojak sa spýta:

„Čo to znamená? O čom hovorí?“

Lucas vysvetľuje:

„Bombardovanie mi trochu pomútilo rozum. Stalo sa mi to, keď som bol dieťa.

Seržant povie:

„Robíte výborný syr. Ďakujeme. Poďte s nami.“

Lucas ide za nimi. Seržant ukáže na telo a spýta sa:

„Poznáte toho muža? Už ste ho videli?“

Lucas uprene pozerá na roztrhané telo svojho otca:

„Tvár má celkom znetvorenú.“

Seržant povie:

„Človeka možno spoznať aj podľa šiat, topánok, dokonca podľa rúk alebo vlasov.“

Lucas povie:

„Môžem vám povedať len toľko, že nie je z nášho mesta. Také šaty tu nekúpite. V našom meste sa nikto tak elegantne neoblieka.“

Seržant povie:

„Ďakujem vám. To všetko sme vedeli. Ani my nie sme celkom sprostí. Len sa vás pýtam, či ste ho niekde nevideli alebo niekoho takého nezahliadli.“

„Nie. Nikde. Vidím, že mu vytrhali nechty. Bol vo väzení.“

Seržant povie:

„V našich väzeniach sa nemučí. Ale má celkom prázdne vrecká, to je čudné. Ani jedna fotka, ani kľúč, ani peňaženka. Musel predsa mať občiansky preukaz a priepustku do pohraničnej oblasti.“

Lucas povie:

„Určite to všetko odhodil v lese.“

„Aj ja si to myslím. Nechcel, aby ho bolo možné identifikovať. Rozmýšľam, koho asi takto chcel ochrániť. Keby ste v lese náhodou našli niečo iné ako huby, donesiete nám to, však, Lucas?“

„Môžete sa na mňa spoľahnúť, seržant.“

Lucas si sadne v záhrade na lavičku, hlavu si oprie o biely múr domu. Oslepí ho slnko. Zatvorí oči:

Ako to teraz bude?

Ako doteraz. Ráno treba vstať, večer si ľahnúť a robiť tak, aby sa dalo prežiť.

Bude to trvať dlho.

Možno celý jeden život.

Ráno sa Lucas zobudí na ryk. Vstane, ide sa postarať o svoje zvieratá. Dá žrať prasatám, sliepkam, zajacom. Ide k potoku po kozy, dovedie ich domov, podojí ich. Mlieko prinesie do kuchyne. Sadne si na rohovú lavicu a ostane tam sedieť, kým nenadíde večer. Vtedy vstane, vyjde von, poleje záhradu. Je spln. Keď sa vráti do kuchyne, zaje si syra, napije sa vína. Vykloní sa cez okno a vyvracia sa. Pospratáva zo stola. Vojde do izby starej mamy, otvorí okno, aby vyvetral. Sadne si pred toaletný stolík, pozerá na seba do zrkadla. Neskôr otvorí dvere svojej izby. Pozerá na veľkú posteľ. Zatvorí dvere a ide do mesta.

Ulice sú prázdne. Lucas kráča rýchlo. Zastane pred otvoreným oknom, v ktorom sa svieti. Je to kuchynské okno. Nejaká rodina tam práve večeria. Okolo stola matka a tri deti. Dvaja chlapci a jedno dievčatko. Jedia zemiakovú polievku. Otec tam nie je. Možno je v práci, možno vo väzení, možno v tábore. Alebo sa možno nevrátil z vojny.

Lucas prechádza okolo hlučných podnikov, kde ešte nedávno občas hrával na harmonike. Nezastavuje sa, pokračuje v ceste. Prechádza malými neosvetlenými zámockými uličkami, potom malou tmavou cestičkou, vedúcou k cintorínu.

Zastane pred hrobom starého otca a starej mamy.

Stará mama zomrela vlani na druhú mozgovú mŕtvicu.

Starý otec zomrel už veľmi dávno. Ľudia z mesta vraveli, že ho stará mama otrávila.

Lucasov otec zomrel dnes, keď sa pokúšal prekročiť hranicu, a Lucas jeho hrob nikdy neuvidí.

Lucas sa vráti domov. Pomocou lana sa vyšplhá na pôjd. Tam hore je slamník, stará vojenská prikrývka, kufor. Lucas otvorí kufor, vyberie z neho veľký školský zošit, zapíše doň niekoľko viet. Zatvorí zošit, ľahne si na slamník.

Vo svite mesiaca, čo prechádza cez vikier, sa pohojdáva na brvne zavesená kostra matky s dieťaťom.

Lucasova matka a mladšia sestra sú mŕtve. Pred piatimi rokmi, niekoľko dní pred koncom vojny, ich tu, v záhrade starej mamy, zabil granát.

Lucas sedí v záhrade na lavičke. Má zatvorené oči. Pred domom zastane konský povoz. Hluk Lucasa zobudí. Joseph, obchodník so zeleninou, vojde do záhrady. Lucas naňho pozrie:

„Čo chcete, Joseph?“

„Čo chcem? Dnes bol trh. Čakal som na vás do siedmej.“

Lucas povie:

„Prepáčte, Joseph. Zabudol som, aký je dnes deň. Ak chcete, rýchlo voz naložíme.“

„Žartujete? Sú dve hodiny poobede. Neprišiel som sem nakladať, prišiel som sa spýtať, či ešte chcete, aby som predával váš tovar. Ak nie, treba mi to povedať. Mne je to jedno. Robím to, aby som vám pomohol.“

„Viem, Joseph. Len som zabudol, že trh je dnes.“

„Nezabudli ste iba dnes, ale aj minulý týždeň, aj predminulý týždeň.“

Lucas povie:

„Tri týždne? Neuvedomil som si to.“

Joseph pokrúti hlavou:

„Vám asi preskočilo. Čo ste tri týždne robili so všetkou zeleninou a ovocím?

„Nič. Ale myslím, že som každý deň polial záhradu.“

„Myslíte? Hneď to zistíme.“

Joseph ide do záhrady za domom, Lucas za ním. Obchodník so zeleninou sa nakloní nad záhony a nadáva:

„Kristušát! Všetko ste nechali pohniť. Pozrite, paradajky po zemi, fazuľa prerastená, uhorky zožltnuté a jahody čierne! Zbláznili ste sa či čo? Nechať vyjsť navnivoč taký dobrý tovar! Zaslúžili by ste si povraz alebo guľku do hlavy! Z hrášku toho roku už nič nebude a ani z marhúľ. Jablká a slivky sa ešte dajú zachrániť. Doneste mi vedro!“

Lucas donesie vedro a Joseph začne zo zeme zbierať jablká a slivky. Povie Lucasovi:

„Aj vy zoberte vedro a zbierajte, čo pohnilo. Možno to zjedia vaše prasce. Ježišikriste! Vaše zvieratá!“

Joseph uteká k chlievom, Lucas za ním. Utrie si čelo a povie:

„Chvalabohu, nezdochli. Doneste vidly, trochu to tu očistím. Akým zázrakom ste nezabudli nakŕmiť zvieratá?“

„Na ne sa zabudnúť nedá. Revú, keď sú hladné.“

Joseph pracuje celé hodiny, Lucas mu pomáha, vykonáva jeho príkazy.

Keď zájde slnko, vojdú do kuchyne.

Joseph povie:

„Nech sa na mieste do pekla predadnem, ak som niekedy zacítil takýto smrad. Čo to tu tak smrdí?“

Poobzerá sa, zbadá veľkú nádobu plnú kozieho mlieka.

„Mlieko skyslo. Vyneste to, vylejte ho do rieky.“

Lucas poslúchne. Keď sa vráti, Joseph už má vyvetrané, dlážku umytú. Lucas zíde do pivnice, donesie odtiaľ fľašu vína a slaninu.

Joseph povie:

„K tomu nám treba chlieb.“

„Chlieb nemám.“

Joseph bez slova vstane a zo svojho voza prinesie peceň chleba.

„Nech sa páči. Kúpil som ho, keď som sa vracal z trhu. Doma už chlieb nepečieme.

Joseph je a pije:

„Vy nepijete? A ani nejete. Čo sa to s vami deje, Lucas!“

„Som unavený. Nemôžem jesť.“

„Tvár máte síce spečenú od slnka, ale ste bledý. Ste kosť a koža.“

„To nič. To prejde.“

Joseph povie:

„Tušil som, že vám niečo straší v hlave. Musí v tom byť dievča.“

„Nie, nie je v tom dievča.“

Joseph na Lucasa významne žmurkne:

„Ale choďte, viem, ako to chodí, keď je chlap mladý. Ale trápilo by ma, keby sa taký pekný chlapec opustil kvôli nejakej dievke.“

Lucas povie:

„To nie kvôli dievčaťu.“

„A čo je teda vo veci?“

„Netuším.“

„Netušíte? V tom prípade by bolo treba zájsť za doktorom.“

„Nerobte si kvôli mne starosti, Joseph, to sa spraví.

„To sa spraví, to sa spraví. Nestará sa o záhradu, mlieko nechá skysnúť, neje, nepije a myslí si, že to takto môže ísť ďalej.“

Lucas nič nehovorí.

Pri odchode Joseph povie:

„Počujte, Lucas. Aby ste viac nezabudli, kedy je trh, vstanem o hodinu skôr, prídem vás zobudiť a spolu zeleninu, ovocie a zvieratá na predaj naložíme. Súhlasíte?“

„Áno, ďakujem vám, Joseph.“

Lucas dá Josephovi fľašu vína a odprevadí ho k vozu.

Joseph popoženie koňa a zakričí:

„Dávajte si pozor, Lucas. Láska býva niekedy smrteľná.“

Tretie klamstvo (úryvok)

Som vážne chorý. Dnes ubehol presne rok, čo som sa to dozvedel.

Začalo to v cudzej krajine, v mojej adoptívnej krajine, v jedno ráno začiatkom novembra. O piatej ráno.

Vonku je ešte tma. Ťažko sa mi dýcha. Silná bolesť mi nedovoľuje nadýchnuť sa. Bolesť mi vychádza z hrude, prechádza do rebier, chrbta, pliec, ramien, hrdla, šije, čeľustí. Akoby mi nejaká obrovská ruka chcela rozdrviť celú vrchnú časť tela.

Natiahnuť ruku, pomaly, zasvietiť lampu na nočnom stolíku.

Opatrne sa posadiť na posteli. Počkať. Vstať. Ísť do pracovne k telefónu. Sadnúť si na stoličku. Zavolať pohotovosť. Nie! Pohotovosť nie. Počkať.

Ísť do kuchyne, urobiť si kávu. Neponáhľať sa. Zhlboka sa nenadychovať. Dýchať pomaly, opatrne, pokojne.

Po káve sa osprchovať, oholiť, umyť si zuby, vrátiť sa do izby, obliecť sa. Počkať do ôsmej a zatelefonovať nie na pohotovosť, ale zavolať taxík a lekárovi, ku ktorému obyčajne chodím.

Prijme ma okamžite. Popočúva ma, urobí mi röntgen pľúc, vyšetrí mi srdce, zmeria tlak.

„Oblečte sa.“

Sedíme oproti sebe v jeho kancelárii.

„Stále fajčíte? Koľko? Stále pijete? Koľko?“

Odpovedám pravdivo. Myslím, že jemu som nikdy neklamal. Viem, že je mu všetko úplne jedno, aj moje zdravie, aj moja choroba.

Zapisuje mi niečo do karty, pozerá na mňa:

„Robíte všetko pre to, aby ste sa zničili. Je to vaša vec. Týka sa len vás. Už pred desiatimi rokmi som vám prísne zakázal fajčiť a piť. Pokračujete. Ale ak si chcete ešte niekoľko rokov požiť, musíte okamžite prestať.“

Opýtam sa:

„Čo mi je?“

„Pravdepodobne máte anginu pectoris. To sa dalo čakať. Ale ja nie som odborník na srdce.“

Podá mi kus papiera:

„Odporučím vás k renomovanému kardiológovi. Choďte s týmto do nemocnice, kde pracuje, aby vás dôkladnejšie vyšetril. Čím skôr, tým lepšie. Kým sa tam dostanete, pri bolestiach berte tieto lieky.“

Podá mi predpis. Spýtam sa:

„Budú ma operovať?“

Povie:

„Ak nie je neskoro.“

„A keď je?“

„Hocikedy môžete dostať infarkt.“

Idem do najbližšej lekárne, kde mi dajú dve škatuľky liekov. V jednej z nich sú bežné tabletky na upokojenie; na druhej čítam: Trinitrine, indikácia: angina pectoris, zloženie: nitroglycerinum.

Vrátim sa domov, z každého balenia si dám jednu pilulku, ľahnem si do postele. Bolesti sa rýchlo stratia, zaspávam.

Chodím po uliciach v meste svojho detstva. Je to mŕtve mesto, okná a dvere na domoch sú pozatvárané, ticho je absolútne.

Prichádzam na starú širokú ulicu, na jej okraji sú drevené domy, schátrané stodoly. Zem je prašná, je príjemné kráčať v tom prachu naboso.

Vládne tu však nejaké zvláštne napätie.

Otočím sa a na druhom konci ulice vidím pumu. Úžasné zviera, béžovo-zlatisté, jeho srsť sa leskne v žiariacom slnku.

Zrazu všetko zachváti oheň. Domy, stodoly vzplanú a ja musím ďalej kráčať po tej ulici, lebo aj puma sa pohla a z istej vzdialenosti ma pomaly a majestátne prenasleduje.

Kam sa ukryť? Niet úniku. Plamene alebo tesáky.

Možno na konci ulice?

Táto ulica sa musí niekde končiť, všetky ulice sa niekde končia, vedú na námestie, do inej ulice, do polí, do prírody, teda pokiaľ to nie je slepá ulica, ale táto asi slepá je, veru áno.

Cítim za sebou, tesne za sebou pumino dychčanie. Neodvažujem sa otočiť, už nemôžem ísť ďalej ani kúsok, nohy mi vrastú do zeme. S úzkosťou očakávam, že mi puma napokon vyskočí na chrbát, že ma roztrhá od pliec až po stehná, dodriape mi hlavu, tvár.

Ale puma ma obehne, ide bez povšimnutia ďalej svojou cestou a nakoniec si ľahne k nohám dieťaťa, ktoré je na konci ulice, dieťa tam predtým nebolo, teraz tam je a hladká pumu, čo mu leží pri nohách.

Dieťa mi povie:

„Nie je zlá, je moja. Netreba sa jej báť. Nežerie ľudí, nežerie mäso, žerie iba duše.“

Plamene zmizli, žiara zhasla, z ulice ostal len jemný, vychladnutý popol.

Pýtam sa dieťaťa:

„Si môj brat, však? Čakal si ma?“

Chlapec pokrúti hlavou:

„Nie, nemám brata, nečakám nikoho. Som strážcom večnej mladosti. Ten, čo čaká svojho brata, sedí na lavičke na Hlavnom námestí. Je veľmi starý. Možno čaká na teba.“

Svojho brata nájdem sedieť na lavičke na Hlavnom námestí. Keď ma zbadá, vstane:

„Meškáš, ponáhľajme sa.“

Ideme na cintorín, sadneme si do zožltnutej trávy. Všetko okolo je zhnité, kríže, stromy, kríky, kvety. Brat palicou prehrabe zem, objavia sa biele červy.

Brat povie:

„Nezomrelo všetko. Tieto veci žijú.“

Červy sa hmýria. Z pohľadu na ne sa mi dvíha žalúdok. Poviem:

„Keď človek premýšľa, nemôže mať život rád.“

Brat mi svojou palicou nadvihne bradu:

„Tak nerozmýšľaj. Pozri! Videl si už také pekné nebo?“

Zodvihnem zrak. Nad mestom zapadá slnko.

Odpoviem:

„Nie, nikdy. Nikde inde.“

Kráčame vedľa seba k hradu, zastaneme na dvore pri hradbách. Brat sa vyškriabe po múre, a keď je hore, začne tancovať na hudbu, ktorá, ako sa zdá, vychádza zo suterénu. Tancuje, máva pri tom rukami nebu, hviezdam, mesiacu v splne, ktorý stúpa na oblohu. Jeho chudá silueta v dlhom čiernom kabáte sa tanečným krokom prechádza po hradbách. Ja som dole, bežím a kričím:

„Nie! Nerob to! Prestaň! Poď dole! Spadneš!“

Zastaví sa nado mnou:

„Nepamätáš sa? Zvykli sme sa prechádzať po strechách, nikdy sme sa nebáli, že spadneme.“

„Boli sme mladí, nemávali sme závraty. Poď odtiaľ dole!“

Smeje sa:

„Neboj sa, nespadnem, viem lietať. Vznášam sa nad mestom každú noc.“

Zdvihne ruky, skočí, jeho telo sa rozpľaští na dlažbe nádvoria, rovno mne pri nohách. Skloním sa nad ním, vezmem jeho plešatú hlavu, zvráskavenú tvár do dlaní, plačem.

Tvár sa rozkladá, oči sa strácajú, už držím v rukách len neznámu a krehkú lebku, ktorá sa mi presýpa pomedzi prsty ako jemný piesok.

Zobudím sa v slzách. V mojej izbe je pološero, prespal som väčšiu časť dňa. Prezlečiem si prepotenú košeľu, umyjem si tvár. Keď sa na seba pozerám v zrkadle, kladiem si otázku, kedy som naposledy plakal. Nespomínam si.

Zapálim si cigaretu, sadnem si pred okno, pozerám, ako na mesto padá noc. Pod oknom je prázdna záhrada s už holým stromom. Ďalej sú domy, okná, postupne sa rozsvecujú. Za oknami životy. Životy tiché, životy normálne, pokojné. Manželia, deti, rodiny. Z diaľky počujem aj hukot áut. Pýtam sa, prečo ľudia chodia autami aj v noci. Kam idú? Prečo?

Smrť čoskoro všetko zmaže.

Naháňa mi strach.

Bojím sa umrieť, ale do nemocnice nepôjdem.

Väčšiu časť svojho detstva som strávil v nemocnici. Spomínam si na to celkom presne. Vidím svoju posteľ medzi dvadsiatimi inými lôžkami, svoju skriňu na chodbe, svoj vozík, palice, mučiareň s bazénom, prístrojmi. Bežiace pásy s postrojmi, v ktorých sme museli donekonečna mordovať; kruhy, na ktoré sme sa museli vešať, stacionárne bicykle, na ktorých sme museli šliapať, aj keď sme kričali od bolesti.

Pamätám si na to utrpenie a tiež na pach, na pach liekov, čo sa miešal s pachom krvi, potu, moču, výkalov.

Ešte si spomínam na injekcie, biele blúzy sestier, na otázky bez odpovede, a hlavne na čakanie. Čakanie na čo? Na vyliečenie celkom iste, ale možno aj na niečo iné.

Neskôr mi povedali, že som do nemocnice prišiel v komatóznom stave s vážnou chorobou. Mal som štyri roky, začínala sa vojna.

Čo bolo pred nemocnicou, to už neviem.

Biely dom so zelenými okenicami na pokojnej ulici, kuchyňa, kde moja mama spievala, dvor, kde otec rúbal drevo, dokonalé šťastie v bielom dome bolo dávne šťastie alebo som si ho iba vysníval, vytvoril v predstavách počas dlhých nocí tých piatich rokov strávených v nemocnici?

A ten, čo ležal v druhej posteli v malej izbe a čo dýchal v rovnakom tempe ako ja, ten brat, ktorého meno si snáď ešte aj pamätám, zomrel alebo nikdy neexistoval?

Raz nás previezli do inej nemocnice. Táto sa volala nápravný ústav, ale aj tak to bola nemocnica. Izby, postele, skrine, sestričky boli rovnaké a pokračovalo sa v bolestivých cvičeniach.

Okolo ústavu sa rozkladal obrovský park. Mohli sme vyjsť z budovy a čvachtať sa v nádrži s blatom. Čím viac blata sme si dali na seba, tým viac boli sestričky spokojné. Mohli sme jazdiť na poníkoch s dlhou srsťou, ktoré nás pomaly nosili na chrbtoch pri prechádzkach parkom.

Keď som mal šesť rokov, začal som v malej miestnosti nemocnice chodiť do školy. Na hodinách, ktoré viedla jedna učiteľka, nás bolo v závislosti od zdravotného stavu osem až dvanásť.

Učiteľka nenosila bielu blúzu, ale krátke obtiahnuté sukne, blúzky živých farieb a topánky na vysokých podpätkoch. Nenosila ani čepiec, vlasy jej voľne padali na plecia, mali farbu podobnú farbe gaštanov, ktoré v septembri padali v parku zo stromov.

Mal som plné vrecká týchto žiariacich plodov. Používal som ich pri bombardovaní sestričiek a vychovávateliek. V noci som ich hádzal do postele tým, ktorí fňukali alebo nariekali, aby som ich umlčal. Hádzal som ich aj do sklenených tabúľ na skleníku, kde starý záhradník pestoval šalát, ktorý sme museli jesť. Raz skoro ráno som položil asi dvadsať týchto gaštanov pred riaditeľkine dvere, aby sa zgúľala zo schodov, ale ona len žuchla na svoj veľký zadok a nič si nezlomila.

V tom čase som už nesedával vo vozíku, presúval som sa pomocou bariel, hovorili mi, že som urobil veľký pokrok.

Vyučovanie som mával od ôsmej do dvanástej. Po obede som oddychoval, ale namiesto spánku som čítal knihy, ktoré mi požičiavala učiteľka, alebo tie, ktoré som si požičiaval od riaditeľky, keď nebola vo svojej kancelárii. Popoludní som cvičil ako všetci a večer som si musel robiť úlohy.

Úlohy som si urobil rýchlo, potom som písal listy. Učiteľke. Nikdy som jej ich nedával. Svojim rodičom, bratovi. Nikdy som ich nepoznal. Nepoznal som ich adresu.

Takto prešli skoro tri roky. Už som nepotreboval barly, mohol som kráčať s palicou. Vedel som čítať, písať, počítať. Neznámkovali nás, ale často som dostával zlatú hviezdu, ktorá sa lepila vedľa mena, vyveseného na stene. Bol som dobrý najmä v počítaní spamäti.

Učiteľka mala v nemocnici svoju izbu, ale nie vždy tam spávala. Večer odchádzala do mesta a vracala sa až ráno. Spýtal som sa je, či by ma nezobrala so sebou, povedala mi, že to nie je možné, nemohol som odísť z ústavu, ale sľúbila, že mi donesie čokoládu. Čokoládu mi dávala tajne, lebo jej nebolo dosť pre všetkých.

Raz večer som jej povedal:

„Už nechcem spávať s chlapcami, mám toho dosť. Rád by som spal so ženou.“

Zasmiala sa:

„Chceš spať v dievčenskej izbe?“

„Nie. Nie s dievčatami. So ženou.“

„S akou ženou?“

„S vami, napríklad. Rád by som spal vo vašej izbe, vo vašej posteli.“

Pobozkala ma na viečka:

„Chlapci v tvojom veku musia spávať sami.“

„Aj vy spávate sama?“

„Áno, aj ja.“

Raz poobede za mnou prišla pod orech, v korune ktorého som mal skrýšu. Jeho konáre vytvárali pohodlnú sedačku, mohol som tam čítať a pozerať na mesto.“

Učiteľka mi povedala:

„Dnes večer, keď všetci zaspia, príď do mojej izby.“

Nečakal som, kým všetci zaspia. Mohol by som čakať do rána. Nikdy všetci nespali v rovnakom čase. Niektorí plakali, iní chodili desaťkrát za noc na záchod, iní sa natlačili do jednej postele a robili prasačiny, iní sa až do svitania rozprávali.

Najprv som ako obyčajne vyfackal ufňukancov, potom som sa šiel pozrieť na paralyzovaného svetlovlasého chlapčeka, ktorý sa nehýbal a nerozprával. Len sa usmieval a hľadel na strop alebo na nebo, keď ho vyložili von. Chytil som ho za ruku, pritlačil som si ju k tvári, potom som vzal jeho tvár do svojich dlaní. Hľadel na strop a usmial sa.

Vyšiel som zo spoločnej spálne, šiel som do učiteľkinej izby. Nebola tam. Ľahol som si do jej postele. Pekne voňala. Zaspal som. Keď som sa počas hlbokej noci zobudil, ležala vedľa mňa s rukami skríženými pred tvárou. Rozplietol som jej ruky a ovinul ich okolo seba, pritlačil som sa k nej, ostal som tam a bdel až do rána.

Niektorí z nás dostávali listy, sestričky im ich rozdávali alebo čítali, ak nevedeli čítať sami. Neskôr som tým, ktorí nevedeli čítať, čítal ich listy ja, keď ma o to požiadali. Zvyčajne som čítal pravý opak toho, čo v nich bolo napísané. Bolo z toho napríklad toto: „Naše drahé dieťa, hlavne sa nevylieč. Je nám bez teba veľmi dobre. Vôbec nám nechýbaš. Dúfame, že ostaneš, kde si, lebo sa nám vôbec nechce mať doma mrzáka. Aj tak ťa trochu objímame a poslúchaj, lebo tí, čo sa o teba starajú, si to veru zaslúžia. My by sme toho toľko neurobili. Máme šťastie, že pre teba robí niekto iný to, čo by sme mali my, lebo my už pre teba nemáme miesto v našej rodine, kde sú všetci zdraví. Tvoji rodičia a súrodenci.“

Ten, komu som list čítal, mi povedal:

„Sestrička mi ten list čítala inak.“

Odpovedal som:

„Čítala ho inak, lebo nechcela, aby si trpel. Ja som ti prečítal, čo je tam napísané. Myslím, že máš právo vedieť pravdu.“

Povedal:

„Áno, mám na to právo. Ale nemám rád pravdu. Predtým to bolo lepšie. Sestrička urobila dobre, keď mi list čítala inak.“

Plakal.

Mnohí z nás dostávali aj balíky. Koláče, keksy, šunku, salámu, kompóty, med. Riaditeľka povedala, že balíky sa musia rozdeliť medzi všetkých. Aj tak sa však našli deti, čo si skrývali jedlo v posteliach alebo skriniach.

Priblížil som sa k jednému z nich a povedal som:

„Nebojíš sa, že je to otrávené?“

„Otrávené? Prečo?“

„Rodičia majú radšej mŕtve dieťa ako mrzáka. Nikdy ti to nenapadlo?“

„Nie, nikdy. Si klamár. Choď preč.“

Neskôr som toho chlapca videl, ako hádže svoj balík do odpadkového koša.

Boli aj rodičia, ktorí svoje deti prichádzali navštíviť. Čakal som na nich pri bráne ústavu. Pýtal som sa na dôvod návštevy, meno ich dieťaťa. Keď odpovedali, povedal som im:

„Je mi ľúto. Vaše dieťa pred dvoma dňami zomrelo. Ešte ste nedostali list?“

Potom som rýchlo ušiel a skryl sa. Zavolala si ma riaditeľka. Spýtala sa ma:

„Prečo si taký zlý?“

„Zlý? Ja? Neviem, o čom hovoríte.“

„Ale áno, veľmi dobre to vieš. Jedným rodičom si povedal, že im umrelo dieťa.“

„No a? Nebolo mŕtve?“

„Nie. A ty to veľmi dobre vieš.“

„Musel som to popliesť. Ich mená sú také podobné."

„Až na tvoje, však? Lenže tento týždeň nezomrelo ani jedno dieťa.“

„Nie? Tak som si to pomýlil s minulým týždňom.“

„Áno, určite. Ale radím ti, aby si si už nemýlil mená ani týždne. A zakazujem ti hovoriť s rodičmi a návštevníkmi. Zakazujem ti aj čítať listy deťom, ktoré nevedia čítať.“

Povedal som:

„Len som chcel byť nápomocný.“

Povedala:

„Zakazujem ti pomáhať, aj keby ťa o to žiadali. Rozumel si?“

„Áno, pani riaditeľka, rozumel som. Ale nech sa potom nikto nesťažuje, ak mu nepomôžem vyjsť po schodoch, ak ho nezdvihnem, keď spadne, ak mu nevysvetlím počty a neopravím pravopis v liste. Ak mi zakážete pomáhať, zakážte aj to, aby odo mňa pomoc žiadali.“

Dlho na mňa hľadela a potom povedala:

„Dobre. Choď.“

Vyšiel som z jej kancelárie. Uvidel som plačúce dieťa, vypadlo mu jablko a nevedelo si ho zodvihnúť. Prešiel som okolo a povedal som:

„Plač si koľko chceš, jablko tým neprivoláš, ty nemehlo.“

Ďieťa na vozíku sa ma spýtalo:

„Nemohol by si mi ho podať, prosím ťa?“

Povedal som:

„Pomôž si sám, somár.“

Večer prišla riaditeľka do jedálne, rečnila a nakoniec povedala, že ma nikto nesmie žiadať o pomoc, že o pomoc nesmú deti žiadať nikoho iného okrem sestry, učiteľky, eventuálne, v najnevyhnutnejšom prípade, riaditeľky osobne.

Po tomto všetkom som musel dvakrát za týždeň chodiť do malej izby pri ošetrovni, kde vo veľkom kresle sedávala veľmi stará žena s hrubou prikrývkou na kolenách. Už som o nej počul. Ostatné deti, ktoré do tejto izby chodievali, vraveli, že tá stará žena je veľmi milá, ako nejaká stará mama, a že je s ňou dobre, mohli ležať na pohovke alebo sedieť za stolom a kresliť všetko, čo sa im páčilo. Dali sa tam aj pozerať obrázkové knižky a povedať si mohli hocičo.

Prvý raz, čo som tam bol, sme si nepovedali nič, len dobrý deň, potom som sa nudil, jej knižky ma nezaujímali, kresliť sa mi nechcelo, tak som sa prechádzal od dvier k oknu a od okna k dverám.

Po chvíli sa ma spýtala:

„Prečo tu tak bezradne chodíš hore-dole?“

Zastal som a odpovedal:

„Musím cvičiť chorú nohu. Chodím vždy, keď môžem a keď nemám nič iné na robote.“

Usmiala sa na mňa cez tie svoje vrásky.

„Zdá sa mi, že tvojej nohe sa darí veľmi dobre.“

„Nedarí.“

Hodil som palicu na posteľ, urobil som niekoľko krokov, pri okne som spadol:

„Vidíte, že nedarí?“

Doplazil som sa k posteli pre palicu:

„Keď sa zaobídem bez tohto, potom sa bude dariť.“

Nasledujúce razy, čo som tam mal ísť, nešiel som. Hľadali ma všade, nenašli ma. Sedel som v konároch orecha na konci záhrady. Len učiteľka poznala tú skrýšu.

Naposledy ma hneď po obede zaviedla do malej izby sama riaditeľka. Strčila ma dnu, padol som na posteľ. Nehýbal som sa. Stará žena mi kládla otázky:

„Pamätáš si svojich rodičov?“

Odpovedal som jej:

„Nie, vôbec. A vy?“

Pokračovala v kladení otázok:

„Na čo myslíš večer pred spaním?“

„Na spánok. Vy nie?“

Spýtala sa ma:

„Nejakým rodičom si povedal, že ich dieťa zomrelo. Prečo?“

„Aby som ich potešil.“

„Prečo?“

„Pretože poteší dozvedieť sa, že máte mŕtve, a nie postihnuté dieťa.“

„Ako to vieš?“

„Viem to, a basta.“

Stará žena sa ma ešte spýtala:

„Robíš to všetko, lebo tvoji vlastní rodičia ťa nikdy nenavštevujú?“

Povedal som jej:

„Nestarajte sa!“

Pokračovala:

„Nikdy ti nepíšu. Neposielajú balíky. Tak sa vŕšiš na iných deťoch.“

Vstal som z postele, povedal som:

„Áno, aj na vás.“

Udrel som ju palicou, spadol som.

Zvrieskla.

Neprestávala kričať a ja som ju neprestával udierať z miesta, kam som spadol. Údery dopadali len do výšky členkov a kolien.

Ošetrovateľky začuli krik, vošli dnu. Znehybnili ma a zaviedli do rovnako malej izby, ibaže v nej nebol písací stôl ani knižnica, len posteľ a nič iné. Boli tam aj mreže na okne a dvere sa zatvárali zvonka.

Chvíľu som spal.

Keď som sa zobudil, búchal som na dvere, kopal nohou do dverí, kričal som. Domáhal som svojich vecí, úloh, kníh.

Nikto mi neodpovedal.

Uprostred noci do mojej izby vošla učiteľka, ľahla si na úzku posteľ vedľa mňa. Skryl som si tvár do jej vlasov a zrazu som sa hrozne roztriasol. Chvelo sa mi celé telo, z hrdla sa mi drali vzlyky, oči sa mi naplnili vodou, tieklo mi z nosa. Vzlykal som a nemohol som prestať.

Agota Kristof:

Veľký zošit, Dôkaz, Tretie klamstvo

vydavateľstvo Artforum, 4.marec 2016

preklad: Andrea Černáková

Zobraziť diskusiu (0)