Príbeh sa odohráva niekde v pohraničí nejakých dvoch štátov počas nejakej, bližšie nešpecifikovanej vojny. Agota Kristof neskôr napísala dve ďalšie pokračovania románu, no v slovenskom ani v českom preklade až doteraz kompletná trilógia nevyšla a tak boli čitatelia ochudobnení o skutočne silný literárny zážitok. Teraz vychádza kompletná trilógia vo vydavateľstve Artforum.

Veľký zošit

Ľudia nám hovoria: „Bosorkini synovia! Z kurvy synovia!“

Iní zasa hovoria: „Hlupáci! Lotri! Smradi! Somári! Chruňovia! Prasce! Ničomníci! Mrchy! Malí zasrani! Zlodusi! Čertovo plemeno!“

Keď počujeme tieto slová, tvár nám sčervenie, hučí nám v ušiach, pália nás oči, trasú sa nám nohy. Nechceme sa už ani červenať, ani sa triasť, chceme si zvyknúť na nadávky, na slová, ktoré zraňujú. Sadneme si oproti sebe za kuchynský stôl, hľadíme jeden druhému do očí a hovoríme si čoraz ohavnejšie slová.

Jeden: „Ty hajzeľ! Špinavec!“

Druhý: „Chrapúň! Hovädo!“

Pokračujeme, až kým tie slová prestanú prenikať do mozgu, ba nevnikajú nám už ani do uší. Takýmto spôsobom sa cvičíme približne polhodinu denne, potom sa prechádzame po uliciach. Nastrojíme to vždy tak, aby nám ľudia nadávali, a môžeme povedať, že nakoniec sa nám darí nevšímať si to.

No sú tu aj slová z minulosti.

Mama nám hovorievala: „Zlatíčka moje! Srdiečka moje! Šťastie moje! Moje malé zbožňované detičky!“

Keď si spomenieme na tieto slová, vyhŕknu nám slzy. Na tieto slová musíme zabudnúť, pretože teraz nám nikto podobné slová nehovorí a pretože spomienky na ne nám spôsobujú priveľkú bolesť. Takže sa vraciame k cvičeniu iným spôsobom.

.......

Pri obede stará mama povie: „Pochopili ste. Strechu nad hlavou a jedlo si treba zaslúžiť.“

My na to: „To nie je v tom. Pracovať je nepríjemné, ale pozerať sa na niekoho, kto pracuje, a nič nerobiť, je ešte nepríjemnejšie. Hlavne ak je ten niekto starý.“

Stará mama sa škodoradostne smeje: „Sukini synovia! Chcete tým povedať, že ste ma ľutovali?“

„Nie, stará mama. Len sme sa sami pred sebou hanbili.“

Poobede ideme do lesa na drevo. Odvtedy robíme všetky práce, ktoré sme schopní vykonávať.

.....

Tretie klamstvo

„Je mi ľúto. Vaše dieťa pred dvoma dňami zomrelo. Ešte ste nedostali list?“

Potom som rýchlo ušiel a skryl sa. Zavolala si ma riaditeľka. Spýtala sa ma:

„Prečo si taký zlý?“

„Zlý? Ja? Neviem, o čom hovoríte.“

„Ale áno, veľmi dobre to vieš. Jedným rodičom si povedal, že im umrelo dieťa.“

„No a? Nebolo mŕtve?“

„Nie. A ty to veľmi dobre vieš.“

„Musel som to popliesť. Ich mená sú také podobné."

„Až na tvoje, však? Lenže tento týždeň nezomrelo ani jedno dieťa.“

„Nie? Tak som si to pomýlil s minulým týždňom.“

„Áno, určite. Ale radím ti, aby si si už nemýlil mená ani týždne. A zakazujem ti hovoriť s rodičmi a návštevníkmi. Zakazujem ti aj čítať listy deťom, ktoré nevedia čítať.“

Povedal som:

„Len som chcel byť nápomocný.“

Povedala:

„Zakazujem ti pomáhať, aj keby ťa o to žiadali. Rozumel si?“

„Áno, pani riaditeľka, rozumel som. Ale nech sa potom nikto nesťažuje, ak mu nepomôžem vyjsť po schodoch, ak ho nezdvihnem, keď spadne, ak mu nevysvetlím počty a neopravím pravopis v liste. Ak mi zakážete pomáhať, zakážte aj to, aby odo mňa pomoc žiadali.“

Dlho na mňa hľadela a potom povedala:

„Dobre. Choď.“

Vyšiel som z jej kancelárie. Uvidel som plačúce dieťa, vypadlo mu jablko a nevedelo si ho zodvihnúť. Prešiel som okolo a povedal som:

„Plač si koľko chceš, jablko tým neprivoláš, ty nemehlo.“

Ďieťa na vozíku sa ma spýtalo:

„Nemohol by si mi ho podať, prosím ťa?“

Povedal som:

„Pomôž si sám, somár.“

.....

„Viem, že sa tvoj brat skrýva v lese. Zopárkrát som ho z diaľky videl. Žije ako divé zviera. Z vojenských prikrývok si urobil šaty a aj v zime chodí bosý. Živí sa bylinkami, korienkami, gaštanmi a malými zvieratami. Má dlhé šedivé vlasy, aj bradu má šedivú. Má nôž a zápalky, fajčí cigarety, ktoré si sám šúľa, to dokazuje, že občas v noci chodí do mesta. Možno ho poznajú dievčatá, čo bývajú nad cintorínom a predávajú svoje telá. Aspoň jedna z nich. Možno k nej potajomky chodí a ona mu dáva, čo potrebuje. Mohli by sme zorganizovať lov. Keby sme šli všetci, mohli by sme ho priškripnúť.“

Vstanem, udriem ho:

„Klamár! To nie je môj brat. A ak chceš niekoho priškripnúť, so mnou nerátaj.“

Znovu ho udriem, spadne zo stoličky. Prevrátim stôl, neprestávam kričať:

„To nie je môj brat!“

Čašníčka kričí do ulice:

„Polícia! Polícia!“

Agota Kristof:

Veľký zošit, Dôkaz, Tretie klamstvo

vydalo Artforum 2016

preklad: Andrea Černáková

Zobraziť diskusiu (0)