George MacDonald sa narodil v škótskom meste Huntly roku 1824 do farmárskej rodiny so silným literárnym vplyvom zo strany viacerých rodinných príslušníkov. Z histórie je známe, že táto časť Spojeného kráľovstva zažíva vyhrotené peripetie s vlastnou integritou odnepamäti. Aj vďaka týmto konfliktom pociťoval spisovateľ od raného detstva množstvo inšpiratívnych vplyvov. Žil v kultúrnom prostredí, kde sa jazyk stretal aj s gaelskou komunitou, čo je starobylé etnikum Škótov a Írov z niekdajšieho kráľovstva Dalriada, ktoré na ostrovoch fungovalo takmer tristo rokov do deviateho storočia a v rôznych formách prežívalo až do autorových čias. Prevažne ide o horalov a ich náboženská a lingvistická tradícia je v ostrom kontraste so súčasnými predstavami o Anglicku. Práve pradávny pôvod gaelského obyvateľstva a jeho stret s dynamickým svetom sa stal podhubím pre fantastické rozprávanie Georgea MacDonalda, na ktorého sa odvolávajú tí najväčší velikáni tohto žánru ako J. R. R. Tolkien, Lewis Caroll, C. S. Lewis, no do istej miery aj Mark Twain. V kľúčových románoch Snílci (Volvox Globator, 2012) a Lilith (Carcosa, 2022) vidieť, ako veľkolepo tento mysticky pôsobiaci autor narába s legendou, mýtmi a Bibliou, a nie je ťažké identifikovať konkrétne momenty, čo tak silne ovplyvnili jeho neoficiálnych žiakov a nasledovateľov.

Lilith, problematická postava náboženských mýtov, figuruje v ľudskej pamäti už od čias starovekej Mezopotámie. Obraz temnej, erotickej bytosti sa však vyskytuje tak v Biblii, ako aj v Talmude a ťažko by sme hľadali archetyp problematickejšej bytosti, s akou si nevedia poradiť ani bohovia, pretože nikdy plnohodnotne nepatrila ani do prostredia, odkiaľ prichádza svetlo, ani do tmy zatratenia, hoci oba póly, dobro aj zlo, si na ňu robia nároky. Svojou podstatou je prekliatou, ale krásnou vyhnankyňou spájanou s najohavnejšími tvormi, ktorú kresťanská Biblia v knihe proroka Izaiáša cituje takto:

„Zíde sa púštna zver s hyenami, bes zavolá na svojho druha, utiahne sa tam lilít a odpočinie si.“ Iz. 34, 14

Z povahy týchto slov vyplýva, že Lilith sa cíti dobre tam, kde sa neodváži vkročiť žiadny smrteľník so zdravým úsudkom žijúci v nádeji o ideálnej forme neba. Nepohodlie je však pre Lilith prirodzené. Je na permanentnom úteku a z odvrátenia pokušiteľsky ohrozuje rôzne bytosti. Dokonca je spájaná aj s bájnym pádom anjela Lucifera, ktorý sa stal obávaným pánom biblického pekla, v úlohe zvodcu. Mnohí jej tiež pripisujú podobu rajského hada z príbehu o Adamovi a Eve z knihy Genesis. To ona ich údajne presvedčila o nahom hriechu z pomsty, že sa sama nemohla stať pravou ženou pre Adama. Ako vidíme, obraz Lilith sa skutočne vyskytuje na rôznych miestach v dejinách kultúry ako démonický fantóm plný pokušenia a dramatických podkladov.

George MacDonald začína svoj príbeh v momente, keď sa absolvent Oxfordu vo svojom zdedenom panstve prestane zaoberať študijnou literatúrou a pozornosť mu odvráti zvláštna súhra svetla, ktorá vyprovokuje jeho imagináciu k presvedčeniu, že sa stal svedkom nevysvetliteľného kontaktu z cudzieho sveta. Postupne odhaľuje rodinné tajomstvo a prostredníctvom magického zrkadla okúsi odvrátenú stranu svojej reality, kde zvodkyňa Lilith zanecháva svoje mätúce stopy. Ich rekonštrukcia ho privedie k prostrediu na hranici sna a skutočnosti a sám sa musí rozhodnúť, či podstúpi risk, alebo zanevrie na pôvod svojej tajomnej zvedavosti.

Je ťažké uveriť, že žena s toľkými polohami sily a zraniteľnosti nemôže byť narušená ničím živým, pretože jej telesná prítomnosť manipuluje tým najslabším a zároveň neprekonateľným – túžbou, čo je vlastné výhradne živým tvorom s hmatateľnými tvarmi. Prchavý opar ducha by ju nedokázal obsiahnuť. Príčetná existencia zase nemôže prekonať mučivý pocit samoty, keď sa mu ukáže ako nedosiahnuteľná a neskutočná, hoci plná všetkého, po čom túži.

„Teď jsem poprvé pochopil, co znamená samota – teď, když jsem shlížel na bytost, která neviděla, ani neslyšela, ani se nehýbala, ani nemluvila. Teď jsem viděl, že osamělý člověk je jen tvorem, který se člověkem teprve múže stát – je jen potřebou, a proto možností. Aby si vystačil sám, musel by být takový tvor věčným, samostatným červem! Tak výtečně uzpůsoben, tak jednoduše zestavěn je člověk; povstává a stojí na takovém podstavci nižších fyzických organismů a duchovních struktur, že žádné méně božské prostředí netuší ani neuživí jeho existenci, dokáže to pouze prostředí, které nabízejí jiné duše; nikde jen v jiných životech, nemůže nechat vyzrát své charakteristické rysy, rozvinout si myšlenku sebe sama, individualitu, která ho odlišuje od všech ostatních. Kdyby byli všichni lidé stejní, každý by měl stále svou individualitu, zabezpečenou svým osobním vědomím, ale existoval by pouze pramalý důvod, proč by takových lidí mělo být více než jen několik málo.“ (str. 139)

Hlavný protagonista stretáva na svojej dobrodružnej ceste sériu postáv, odhaľuje v nich aj vlastnú smrteľnosť a uvažuje o význame svojej ľudskosti, ktorej slúži z perspektívy učeného a vyrovnaného človeka s nezanedbateľným postavením. Jeho psychologický portrét sa skladá z tragédie, v ktorej nemecký filozof a dramatik Friedrich Schiller videl očistnú funkciu s tendenciou podmaniť si chápanie individuálnej slobody. Transcendentálne zrkadlenie reality postavenej z fóbií a vyšších existenčných princípov, v ktorých narážame na smrteľnosť, je podhubím pasce, ktorá naráža na riziko večného uväznenia v nepredvídateľnom svete za zrkadlom.

„… umřeli jste do života a umírat už nebudete; jen musíte zůstat mrtví. Jakmile jednou umřete tak, jak se umírá u nás, všechny smrti jednou provždy pominou. Teď vám zbývá jen žít, a to musíte z celého srdce. Čím více budete žít, tím silnější budete pro život…čistý život nemá jak zoslábnout a ochabnout. Život neustále obnovuje i ten náš. – Ti, jež nechtějí zemřít, zemřou mnohokrát, umírají neustále, umírají stále hlouběji, nikdy umírat nepřestávají; zde je veškerý růst, láska a radost.“ (str. 315)

George MacDonald: Lilith

Carcosa, 2021

preklad: Milan Žáček

obraz:

John Collier, Lilith, 1889

Dante Gabriel Rosetti, Lilith, 1867

Zobraziť diskusiu (0)