„V ostatných rokoch vo viacerých krajinách sveta prevládol určitý druh extrémneho pravicového nacionalizmu; ich zoznam zahŕňa Rusko, Maďarsko, Poľsko, Indiu, Turecko aj Spojené štáty. Úloha všeobecne pojednať o podobných javoch je vždy neľahká, lebo kontext každej krajiny je unikátny. V súčasnosti je však také zovšeobecnenie veľmi potrebné. Termín „fašizmus“ v tomto texte označuje ultranacionalizmus istého druhu – etnický, náboženský alebo kultúrny.

(...)

Fašistická politika využíva rozmanité stratégie: historické mýty, propagandu, antiintelektualizmus, alternatívnu realitu, pocit ukrivdenosti, volanie po práve a poriadku, sexuálne hrozby, apelovanie na vlastenectvo, deštrukciu verejného poriadku a jednoty.

(...)

Nebezpečnosť fašistickej politiky spočíva v spôsobe, akým dehumanizuje určité vrstvy spoločnosti. Vylúčením týchto skupín zmenšuje empatiu ostatných obyvateľov k nim a nakoniec vedie k ospravedlneniu nehumánneho zaobchádzania s nimi, počnúc obmedzením ich slobody, masovou kriminalizáciou, vyobcovaním a končiac v extrémnych prípadoch masovým vyvražďovaním.

Genocídam a etnickým čistkám spravidla predchádzajú prejavy politickej taktiky, ktoré opisuje táto kniha. V prípade nacistického Nemecka, Rwandy a dnešného Mjanmarska boli obete etnických čistiek napred celé mesiace alebo roky zlomyseľne slovne napádané politickými vodcami alebo tlačou; až neskôr sa tieto režimy uchýlili ku genocíde. So znalosťou takýchto prípadov by malo dnes všetkých Američanov znepokojovať, že Donald Trump, ako kandidát na prezidenta aj ako prezident, verejne a nepokryte slovne urážal skupiny prisťahovalcov.

(...)

Najcharakteristickejším symptómom fašistickej politiky je delenie spoločnosti. Snaží sa obyvateľov rozdeliť na „nás“ a „tých druhých“. Mnohé politické hnutia obsahujú takéto delenie; zbraňou komunistickej politiky sa napríklad stáva triedne rozdelenie spoločnosti. Fašistická politika používa špecifické formy odlišovania „nás“ od „tých druhých“: odvoláva sa na etnické, náboženské alebo rasové rozdiely, na nich stavia celú ideológiu a v konečnom dôsledku aj politiku. Mechanizmus fašistickej politiky také rozdiely vytvára a upevňuje.

Fašistickí politici sa svoje idey snažia ospravedlniť tak, že na podporu vlastnej vízie súčasnosti vytvárajú historické mýty v príkrom rozpore s dejinnou skutočnosťou. Prehlušujú u obyvateľstva všeobecné vnímanie reality prekrucovaním jazyka ideálov za pomoci propagandy, podnecovaním antiintelektualizmu, útokmi na univerzity a vzdelávacie systémy, ktoré spochybňujú ich idey. S pomocou týchto prostriedkov fašistická politika v konečnom dôsledku vytvára stav alternatívnej reality, v ktorom racionálnu diskusiu nahrádzajú konšpiračné teórie a falošné správy.

Keď sa rozruší všeobecné povedomie o realite, fašistická politika vytvára priestor pre zakorenenie nebezpečných a falošných ideí. Po prvé, fašistická ideológia sa snaží dokázať, že rozdiely medzi skupinami obyvateľstva sú prirodzené alebo prírodne dané, snaží sa vytvoriť dojem prirodzenej, vedecky podloženej hierarchie ľudských hodnôt. Keď sa sociálna rozvrstvenie alebo rozdelenie upevní, vzájomné porozumenie medzi jednotlivými vrstvami nahrádza strach. Pokrok na strane minoritnej skupiny vyvoláva v dominantnom obyvateľstve pocit ukrivdenosti. Všeobecne príťažlivým sa stáva volanie po „práve a poriadku“, pričom „my“ sme tí plnoprávni občania, zatiaľ čo „tí druhí“ sú naopak bezprávni zločinci, ktorí predstavujú pre národ existenciálnu hrozbu. Sexuálne hrozby sú tiež typické pre fašistickú politiku; rastúca rodová rovnosť totiž podrýva patriarchálne usporiadanie.

Kým rastie strach z „tých druhých“, „my“ sa stávame reprezentantami všetkých cností. „My“ žijeme vo vidieckej otčizne, kde čisté cnosti a tradície zázračne prežívajú napriek hrozbe kozmopolitizmu zo strany miest. Tam žijú davy menšín, ktoré povzbudzuje liberálna tolerantnosť. „My“ sme tí, čo ťažko pracujú a vďaka usilovnosti a schopnostiam si zaslúžili miesto na slnku. „Tí druhí“ sú leniví, parazitujú na tom, čo „my“ vyprodukujeme. Zneužívajú náš sociálny systém a skorumpované inštitúcie, ako napríklad odbory, ktoré oberajú čestných, pracovitých občanov o ich zaslúženú plácu. „My“ tvoríme; „tí druhí“ iba berú.

(...)

V dejinách USA narazíme na dedičstvo toho najlepšieho z liberálnej demokracie, ale aj na korene fašistickej ideológie (Hitlera napríklad inšpirovala Konfederácia a zákony Jima Crowa). Po hrôzach 2. svetovej vojny, počas ktorej sa masy utečencov snažili uniknúť pred fašistickými režimami, Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 zakotvila dôstojnosť všetkých ľudských bytostí. (...) Jej Článok 14 bol mimoriadne závažný: slávnostne potvrdil právo každého človeka hľadať azyl pred prenasledovaním. Hoci cieľom deklarácie bolo zabrániť utrpeniam, aké priniesla 2. svetová vojna, uznávala, že isté skupiny občanov môžu aj v budúcnosti opäť utekať z národných štátov, pod ktorých zástavou dovtedy žili.

Fašizmus dnes sa možno nepodobá na ten z tridsiatych rokov, ale utečenci sú zas na cestách po celom svete. Ich záľaha v mnohých krajinách opäť oživuje fašistickú propagandu, že národ je v ohrození, že cudzinci predstavujú nebezpečenstvo a hrozbu vnútri aj za hranicami krajiny. Neutešená situácia „tých druhých“ môže posilniť štruktúry fašizmu. Mohla by však aj aktivizovať našu empatiu, ak sa nám na problém podarí pozrieť inou optikou.“

(Z voľne dostupnej ukážky z knihy na stránke Amazonu vybral a preložil
Štefan Olejník. Foto: wikipedia)

Zobraziť diskusiu (0)