Vnútorné napätie monolitného systému
V čase, keď sa otázka stability autoritárskych režimov opäť dostáva do centra geopolitického záujmu, Marcel Dirsus ponúka analytický, no čitateľsky prístupný pohľad na to, prečo sa diktatúry rozpadajú a prečo ich pád ešte automaticky neznamená víťazstvo slobody. Nebezpečenstvo tyranie spočíva nielen v ukrutnostiach, aké pácha na vlastnom obyvateľstve, ale viaceré riziká sa prejavujú aj pre samotné vládnuce elity: „Až 69 percent tyranov končí vo väzení, v zahraničí alebo je zavraždených“ (s. 15). Základná téza knihy znie: moc diktátorov nie je neotrasiteľná, hoci navonok pôsobí ako pevný monolit. Dirsus systematicky rozoberá mechanizmy, ktoré udržiavajú autoritárske režimy pri živote – lojalitu elít, kontrolu bezpečnostných zložiek, manipuláciu informácií –, a ukazuje, že každý z týchto pilierov obsahuje vnútorné napätia.

„Nepretržitý cyklus odstraňovania hrozieb je ústredným problémom, ktorému musí čeliť každý tyran. Napokon sa mu môže stať, že z piedestálu spadne. Keď k tomu dôjde, často to neznamená len koniec jeho vlády – pod váhou upadajúceho tyrana sa môžu rozdrobiť celé krajiny“ (s. 18).

Manažment strachu
Byť tyranom je nekomplikované v prípade, ak sa vás všetci boja a ak máte vybudovaný systém, v ktorom držíte pevne v rukách všetky represívne zložky štátu. Lenže po istom čase sa vždy objavia obavy, ako na tom vlastne ste, a diktátor takto neustále balansuje medzi podozrievaním a potrebou dôvery, medzi drsnými opatreniami namierenými proti nepriateľom režimu a snahou udržať si podporu kľúčových aktérov. „Diktatúry ovláda šepkanie, utajovanie a klamstvo“ (s. 19). Keďže nikto v pozícii tyrana nemôže mať istotu, že sa proti nemu netvorí opozícia, musí dbať na kontrolu obyvateľstva, ale tiež vlastného mocenského aparátu. Aj z tohto dôvodu vidíme napr. neustále exemplárne tresty pre vplyvných ľudí v Číne, Severnej Kórei alebo Rusku.

Dirsus pracuje s množstvom historických príkladov, ktoré nepôsobia ako ilustrácie k teórii, ale ako prirodzená súčasť argumentácie. Čitateľstvo si postupne uvedomuje, že pády režimov sú zriedka výsledkom jednej dramatickej udalosti. Skôr ide o proces, v ktorom postupne eroduje dôvera a stabilita, až kým systém nepraskne. Pád tyranov môžu spôsobiť pnutia vo vnútri krajiny, ale napomôcť sa dá aj z vonkajšieho prostredia. Rozdiel je však v tom, že snaha o pád krutovládcu niekedy vyústi do nástupu iného, nikdy nie je garantovaná zmena k lepšiemu.

„Ak sa chcú tyrani udržať pri moci, potrebujú peniaze, zbrane a ľudí. Ich podporovatelia zároveň musia veriť, že budú mať všetky tieto tri veci k dispozícii aj v budúcnosti. Ak ten pocit nemajú, môžu dospieť k názoru, že je užitočné zamyslieť sa nad zmenou podpory, ktorú vodcovi poskytujú, pretože nebudú chcieť staviť na nesprávneho koňa. V takom prípade je tyran zraniteľný a jeho vyzývatelia cítia príležitosť na prevzatie moci. Vonkajšie subjekty môžu mať vplyv na všetky tri faktory udržania moci. Ak chcú prispieť k zvrhnutiu tyrana, mali by ho oslabiť podporou alternatívnych mocenských centier a posilnením širokej verejnosti. Prvá možnosť zvyšuje pravdepodobnosť pádu tyrana, druhá pravdepodobnosť, že diktátorský cyklus sa preruší“ (s. 195).

Pri čítaní sa dajú všimnúť aj určité „pomôcky“, užitočné tézy, aké by sa dali uplatniť v prípade potenciálne nastupujúcej diktatúry. Najdôležitejšou je udržať v strehu občiansku spoločnosť, a v tomto zmysle kritické množstvo obyvateľov, ktoré chodí na protesty. Hoci existujú výnimky, vo všeobecnosti sa dá povedať, že kvantitatívna účasť na protestoch proti vládnej moci má závažný vplyv na otrasy vo vláde namierenej proti vlastným občanom.

Niečo sa končí, niečo začína
Autor veľmi realisticky opisuje aj scenáre nastávajúce po konci tyranov. Pád diktátora totiž automaticky nevedie k demokracii. Naopak, často otvára obdobie chaosu, mocenských bojov a neistoty. Dirsus sa nevyhýba ani otázke zahraničného vplyvu. Sankcie, diplomatický tlak či ekonomické väzby môžu podľa neho zohrávať významnú úlohu, no nikdy nie sú rozhodujúcim faktorom samy osebe. Zmena musí prísť zvnútra – zvonka ju možno len urýchliť alebo, naopak, skomplikovať.

Hoci je v knihe použité pôsobivé množstvo zdrojov, nejde o vyslovene akademické písanie. Kapitoly sú napísané zrozumiteľne, prístupne, čitateľsky príťažlivo. Argumentácia je presne štruktúrovaná, podložená neustálymi príkladmi aj príbehmi z rôznych miest sveta. Vidíme tak, že autoritárstvo je pomerne rozšírený globálny fenomén a určite ním ostane aj naďalej. Nebezpečenstvo nikam nemizne, trendy sú, naopak, pomerne znepokojujúce. Veľkým prínosom knihy je aj búranie mýtov o osobnostiach diktátorov a takzvanej prosperite, akú priniesli svojím krajinám. Nepriniesli ju. Spôsobili len úpadok, utrpenie, vraždenie, genocídy, obohacovanie vyvolenej skupiny a zbedačovanie obrovských más obyvateľstva.

Ako končia tyrani a prežívajú národy je dôležité dielo aj v kontexte nárastu autoritárskych snáh v demokratických krajinách. Ukazuje, že naše spoločenské usporiadanie je krehké a ak zvíťazí tyran podporovaný oligarchami a lojálnymi nasledovníkmi, tak môže trvať dlhé roky, kým sa občianska spoločnosť otrasie a zmení veci k lepšiemu. Aj preto je dobre uchopiť danú problematiku vecne a byť pripravený.

Marcel Dirsus: Ako končia tyrani a prežívajú národy
Preklad: Marián Hamada
N Press, 2025

Zobraziť diskusiu (0)