Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

Ako písať o divadle

Mark Fisher, Martina Mašlárová

Ako nájsť svoj hlas (6. kapitola)

Vystúpiť pred publikom

Každý kritik je performer. Tak ako herec musí udržať pozornosť divákov, získať si ich, nechať ich čakať na to, čo príde, tak aj kritik musí vtiahnuť čitateľa, zaujať a zapojiť ho. Pretože sa ako kritici zameriavate na zábavu, ktorú sprostredkujú iní, možno si neuvedomujete, že aj od vás sa očakáva, že budete zabávať. Ale tak to je. Nezáleží na tom, či máte najbrilantnejší rozhľad, najfascinujúcejšiu analýzu, najrevolučnejší príspevok o divadelnom umení, nebude to stáť za nič, ak nebudete schopní udržať si čitateľov. „Je takmer axiómou, že najlepší kritici sú tiež najlepší autori,“ napísal John W. English v publikácii Criticizing the Critics (Kritizovať kritikov). „A vice versa, excelentní kritici nikdy nie sú zlými autormi.“

Keď sme uvažovali o všetkých dôvodoch, prečo by sa niekto mohol rozhodnúť čítať recenziu, jedným z nich bolo jednoducho nejako zabiť čas. Predstavte si pasažiera vo vlaku, ktorý má pred sebou hodinu cesty do cieľovej stanice a nemá nič, čím by sa zamestnal, iba noviny. Nalistuje kultúrnu rubriku a natrafí na vašu recenziu. Je na míle vzdialený od divadla, nemá vôbec v úmysle vidieť predstavenie – možno ani nechodí do divadla –, ale je ochotný nechať sa rozptýliť, kým ho budete vedieť zabávať. Pustí sa do vašej recenzie, len aby mal čo čítať.

Sú príklady, keď je doslova jediným zámerom recenzie naplniť túto funkciu. Pod hlavičkou Winner’s Dinners (Winnerove večere) bol nebohý Michael Winner schopný napísať osemstoslovnú recenziu reštaurácie pre The Sunday Times, v ktorej venoval iba odsek alebo dva jedlu. Po viac ako päťsto slovách jedného článku o londýnskej nóbl reštaurácii Nobu sám seba prerušil: „Stavím sa, že si teraz hovoríte: ,Toto má byť gastro stĺpček, Michael. Jedol si? Ak áno, povieš nám o tom?‘ Nuž, ak na tom trváte.“ Ale ani potom sa jeho opis toho, čo zjedol, nedal označiť za analytický: „Všetko jedlo bolo dobré,“ napísal. Ale nešlo o zanedbanie povinnosti. Ani náhodou. Winner vedel, že väčšina jeho čitateľov sa nikdy nevyberie do danej reštaurácie. Vedel tiež, že milujú baviť sa na jeho klebetnej, anekdotickej próze. Písal o hosťoch, s ktorými večeral, hercoch, s ktorými spolupracoval, a najnovších vtipoch, ktoré počul. Pre tých, ktorí ho mali radi, bolo čítať Winnerov článok cieľom samým osebe.

Na tomto extrémnom konci spektra má recenzovaná vec sekundárnu dôležitosť; je to autorova zámienka, aby mohol predvádzať svoje žurnalistické nadanie ako zabávač. Je to ako Hitchcockov MacGuffin: motív zápletky, ktorý oprávňuje akciu, ale nie je sám osebe zvlášť zaujímavý (nepotrebujete vedieť, čo zloduchovia ukradli, stačí, ak chápete, že dobrí chlapci to musia dostať naspäť). Britskí novinári ako Julie Burchillová, ktorá píše o popkultúre, A. A. Gill, ktorý píše o televízii, a Jeremy Clarkson, ktorý píše o autách, k tomu pristupujú podobne. Popkultúra, televízia a autá predstavujú východiskový bod pre čokoľvek iné, čo majú na mysli. Sú veľmi prítomní vo svojom písaní.

Predtým sme zahrnuli takýchto autorov pod hlavičku kritik ako ego a naznačili sme, že ich príspevok nemusí byť vždy v najlepšom záujme divadla alebo kritického remesla. Ale niečo na tom je. Na jednej strane je pravda, že tie najzábavnejšie články vám väčšinou povedia viac o recenzentovi ako o inscenácii. Umelecké dielo sa stáva ekvivalentom hlúpejšieho v skeči komickej dvojice, je terčom žartu, niečím, čo neexistuje samo osebe, ale len ako spôsob, akým môže autor vyzerať múdro alebo vtipne. Ak zo seba spravíte hlavnú tému, bude sa vám zdať ťažšie odpovedať na našu prvú otázku – aký bol zámer tvorcov? Vaše ego bude príliš zamestnané samo sebou na to, aby sa zapodievalo motiváciami niekoho iného. Na druhej strane, dôvod, prečo mnohí z týchto novinárov najlepšie zarábajú, je, že technicky vedia, ako zabaviť svojich čitateľov. Nie je to schopnosť, ktorá by sa mala brať na ľahkú váhu. „Vždy som bol toho názoru, že čím ľahšie, nadýchanejšie, zábavnejšie budú vaše recenzie, tým viac vás budú čítať a tým viac divadlo získa,“ povedal Alan Dale v dvadsiatych rokoch. „Ak je priestor pre humor v Hamletovi, prečo by preň nemal byť priestor aj v kritike Hamleta?“ pýtal sa George Jean Nathan. Obaja písali v ére Algonquin Round Table (Algonquinského okrúhleho stola), newyorského obedového klubu, ktorý navštevovali dramatici, herci, novinári a intelektuáli vrátane divadelných kritikov Dorothy Parkerovej a Alexandra Woollcotta. Ako zdôraznil Kevin C. Fitzpatrick vo svojom úvode knihy Dorothy Parker: Complete Broadway 1918 – 1923, internet spravil z Parkerovej „ginom nasiaknutý automat na citáty“ – často nepresné –, ale čítať jej recenzie pre Vanity Fair a Ainslee’s znamená oceňovať jej cit pre ľahko zábavné písanie; reflexiu zväčša ľahko zábavných inscenácií, ktoré videla.

Veľký Woollcott, ktorý sa preslávil svojimi ostrými recenziami a stal sa predobrazom pre Sheridana Whitesidea vo filme The Man who Came to Dinner (Muž, ktorý prišiel na večeru), bol aj majstrom vtipných ironických poznámok. „Pani Patrick Campbellová je obstarožnou britskou vojnovou loďou, ktorá sa rýchlo potápa, a strieľa z každej zbrane, aby sa zachránila,“ napísal ku koncu herečkinej kariéry. Jednu z recenzií začal takto: „Včera v Times Square Theatre malo premiéru Number 7 (Číslo 7). V názve sa prepočítali o 5 čísel.“ Ak to človek vie, taký článok môže prežiť inscenáciu, ktorá ho inšpirovala. Čítať ho môže byť samo osebe cieľom. O niekoľko dekád neskôr začal Bernard Levin svoju recenziu pre Daily Express na Out of This World (Mimo tohto sveta) Giuseppeho Marottiho takto:

/ Úprimne povedané, nemôžem prisahať, že ak by ma kopol kôň do brucha, bol by to lepší zážitok ako vidieť toto predstavenie… pretože ma nikdy nekopol kôň do brucha.

/ Ale videl som toto predstavenie a môžem s určitosťou povedať, že ak by konský kopanec do brucha bol horší, neprajem si, aby ma kopol kôň do brucha.

/ A s určitosťou dodávam, že akokoľvek nepríjemná môže byť perspektíva konského kopanca do brucha, určite by som sa radšej nechal kopnúť koňom do brucha, ako vidieť to predstavenie znova.

CVIČENIE

Napíšte štyristoslovnú recenziu, ktorá využíva inscenáciu ako zámienku pre pobavenie vašich čitateľov. Staňte sa jej stredobodom a slobodne povedzte o inscenácii tak veľa alebo tak málo, ako chcete. Možno sa budete sústrediť na cestu do divadla, menší detail zápletky, niekoho v publiku alebo vedľajšiu javiskovú postavu – čokoľvek, čo je zábavné. Aké komfortné je pre vás písať týmto štýlom?

-

Mark Fisher: Ako písať o divadle. Príručka pre kritikov, študentov a blogerov

Mark Fisher

Divadelný kritik, redaktor a nezávislý novinár pôsobí primárne v škótskom Edinburghu. O divadle v Škótsku píše od konca osemdesiatych rokov 20. storočia a do škótskych, ale aj iných britských a medzinárodných periodík prispieva divadelnými recenziami, rozhovormi či festivalovými reflexiami. V súčasnosti je divadelným kritikom pre jeden z najrenomovanejších britských denníkov The Guardian a okrem toho spolupracuje s viacerými divadelnými inštitúciami, festivalmi a univerzitami – napríklad s edinburským festivalom Fringe, o ktorom vydal aj knihu The Edinburgh Fringe Survival Guide (Návod na prežitie edinburského festivalu Fringe).

Martina Mašlárová

Divadelná kritička, pedagogička katedry Divadelných štúdií VŠMU, redaktorka divadelného mesačníka kød – konkrétne ø divadle je zároveň spoluzakladateľkou platformy MLOKi, ktorá združuje mladú generáciu kritikov a kritičiek a reflektuje kultúrne dianie v online časopise www.mloki.sk. Je tiež členkou dramaturgickej rady festivalu Dotyky a spojenia, ako dramaturgička, porotkyňa a kurátorka v minulosti participovala aj na festivaloch Nová dráma/New Drama a Divadelná Nitra. Príležitostne prekladá z francúzštiny a angličtiny. Kniha Marka Fishera je jej prvou prekladovou monografiou.

Ako písať o divadle

Ako písať o divadle

Fisher Mark

Aká by mala byť divadelná recenzia? Mala by mať vážnosť akademickej eseje alebo nádych dočasnosti facebookového chatu?

Kúpiť za 12,00 €