Je samota. Je noc.

Autorka v Bezhlavých karyatídach potvrdzuje svoju viacnásobnú a sympaticky pestrú kompetenciu: je poetka, performerka, dramatička a vyštudovala vedu o výtvarnom umení. Pracovala v oblasti záchrany pamiatok.

Antické karyatídy – sochy žien nahrádzajúce stĺpy alebo piliere – sa tu stali metaforou aj kontaktom s iným spôsobom umeleckého výrazu, prípadne, ako v rozhovore upozorňuje Bodnárová, ide o duchovný symbol „spojnice medzi dolu a hore s nádychom transcendencie, jednak hmotným ako súčasť architektúry s existenčne uchopiteľným rozmerom“.

Súčasťou tohto dialógu sú koláže Lucie Tallovej, ktoré poviedkovú zbierku Jany Bodnárovej dotvárajú a čiastočne ju vedia aj nanovo a po svojom vyrozprávať a prerozprávať.

Osobná i literárna história Jany Bodnárovej je bohatá, a tak tento najnovší titul dopĺňa jej doterajšie písanie o telesnom aspekte života a súčasne je jeho pointou. Postavy jemne napísaných mikropríbehov cítia krehkosť svojich existencií a konfrontujú sa s blízkosťou zániku. Ich návraty do spomienok sú výnimočné, pretože teraz sa samy inkarnujú do podoby svojich rodičov.

„Alex však jedného dňa definitívne neprišiel. Žene napadlo, že odišiel, ako prišiel: zo zatvrdnutých sedimentov histórie. Prekvapivo. Nečakane. Ako tieň. Ako človek odnikadiaľ alebo patriaci už neznámo kam. Tu sa určite necítil doma. Nepatril sem. Ak vôbec niekam patril.“

Napriek surreálnemu presahu v príbehoch nechýbajú reálie, ktoré ich ukotvujú do konkrétnych súradníc miesta a doby. To je znamením autorkinej angažovanosti, ale aj spätosti s kontextom jej života. Tu nie je núdza o sugestívne farby. Zmysly sú nabudené jedinečným spôsobom. „Je samota. Je noc. Je severný vietor.“

Najväčším vyznamenaním pre Janu Bodnárovú je konštatovanie, že tieto prózy sú naozaj univerzálne. Hovoria jazykom, ktorý bude funkčný všade a pre každého. To je v súvislosti so slovenskou prózou veľká (a, žiaľ, stále výnimočná) vec.

Jana Bodnárová: Bezhlavé karyatídy

Aspekt, 2025

Zobraziť diskusiu (0)