Havanský rodák Leonardo Padura patrí k tým kompetentnejším vo veci vyjadrovania sa k danej záležitosti. Vzorku z tvorby jedného z najprekladanejších kubánskych spisovateľov súčasnosti môžeme vďaka Sofii Tužinskej okúsiť i u nás. Konkrétne ide o mohutný sociálno-psychologický román s názvom Ako prach vo vetre oprávnene zabývanom v edícii MM vydavateľstva Slovart.

Sieť v úlohe hýbateľa

Kniha je síce pomenovaná po slávnom romantickom hite americkej hudobnej skupiny Kansas, no sladkej ľúbivosti zase až toľko neponúka. Rovno povedzme aspoň toľko, že nič z tohto viacgeneračného rozprávania by sa nedalo do pohybu nebyť moderných technológií. Stane sa tak vtedy, keď sa Adela Fitzbergová, kubánska Američanka prvej generácie, po silnej škriepke s matkou Loretou presťahuje z New Yorku k svojmu vyvolenému partnerovi Marcosovi do Hialeahu na Floride, kde je usídlená skutočne výrazná komunita kubánskych prisťahovalcov. Tam na facebookovom profile jeho matky Clary stále žijúcej vo vlasti uvidí akúsi starú fotografiu neznámych ľudí, dávnych kubánskych kamarátov z rodičovského pokolenia. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby medzi nimi neobjavila vlastnú matku v pokročilom štádiu tehotenstva, ktorá tu však vystupuje pod celkom iným menom..!

Stavidlá odrazu začínajú povoľovať. Z hlbín času povstávajú dávno zapudené dramatické udalosti, ktoré každý nejako videl, a všetko o nich nevedel nikto. Pátranie po skutočnej pravde bude dlhé a bolestivé, i s viacerými nezvratnými odhaleniami. Než príde ku konečnému zmiereniu, bude treba prejsť tŕnitú cestu, ktorá rozjatrí mnohé staré rany, čo sa doposiaľ stále celkom nezahojili.

Spletito, ale čitateľne zošnurované nelineárne príbehy nás privedú na viaceré miesta v Spojených štátoch amerických, Európe a, samozrejme, i na Kube. Dalo by sa povedať, že rozprávanie má viacero hlavných hrdinov. Ich plnokrvne spracované charaktery vyznievajú skutočne uveriteľne a kvôli všetkým nedokonalostiam nanajvýš ľudsky v pravom zmysle slova. Ide o ľudí pestrých, komplexne zachytených pováh, rôznych osobných pohnútok či veľmi rozdielnej sociálnej príslušnosti. K sebe doputovali viac-menej celkom prirodzenou cestou počas študentských čias, kedy svoje celoživotné prepojenie spečatili v spolku nazvanom Klan. A ten s mnohými jazvami, modrinami a nie vždy dokonale zrastenými zlomeninami naozaj dokázal vydržať až do úplného konca svojich pozemských dní.

Na základe odhaľovania jednotlivých dlhodobých väzieb dostávame akúsi vrstevnatú koláž, kde môžeme vyextrahovať značný podiel z inkriminovaného „post-blokového“ spoločenského vývoja na ostrove za posledných takmer tridsať rokov. Je to vskutku viskózny koncentrát, kde by nikto súdny nechcel nadlho uviaznuť, ak vôbec. Obsahuje množstvo škodlivých frakcií, akými perzekúcie, represie, nesloboda, organizovaný zločin a kriminalita, diskriminácia spojená s extrémnymi majetkovými rozdielmi, nedostatkom, núdzou či závislosťami celkom isto sú.

Možnosť komparácie

Padura tieto atribúty vložil do chytľavých panoramatických príbehov, ktoré navyše umne včlenil aj do širšieho diania vo svete, a to najmä v USA či Európe. Nuž, a keď už máme možnosť takejto konfrontácie, voľky-nevoľky sa natíska i priame porovnanie s našou „zamatovou“ post-komunistickou púťou. Žiaľ, nikoho nemusí priveľmi prekvapiť, že vzhľadom na všetky nami lacno premárnené šance k relatívne bezbolestnému napredovaniu z toho hravo môžeme vyjsť ako tí väčší trpáci. Aj preto ma už nič nezbaví dojmu, že pre kompletné percento tunajšej duševne celkom prehnitej voličskej základne by ešte len Fidelova Kuba bola tou najzaslúženejšou odmenou. Už len kvôli tomu sa Padurov text vyplatí prečítať, lebo v tomto smere, no aj v iných rovinách, je naozaj dosť dobre napísaný.

Leonardo Padura: Ako prach vo vetre

Slovart 2024, (edícia MM)

Preklad: Sofia Tužinská

608 strán

Zobraziť diskusiu (0)