Tradícia odvážlivcov

Pokusy prejsť naprieč Antarktídou majú viac ako sto rokov. Ich hlavnou postavou bol Ernest Shackleton. Jeho pokus dosiahnuť južný pól pod vedením Roberta Falcona Scotta bol neúspešný – aj kvôli Scottovej povahe neschopnej akceptovať členov tímu.

Po štyroch rokoch (1906) Shackleton prišiel s vlastnou expedíciou Nimrod. Mužov v expedícii viedol úplne iným štýlom. Ignoroval rigidnú hierarchiu hodností a napriek ochote načúvať podriadeným disponoval nespochybniteľnou autoritou.

Nakoniec sa s troma ďalšími spoločníkmi dostal k pólu veľmi blízko, delilo ho od magického bodu planéty iba 97 námorných míľ. V obavách o zdravie mužov sa vydal na spiatočnú cestu. Aj pri ďalšej veľkej expedícii v roku 1916 uprednostnil životy svojich kamarátov pred zápisom do dejín.

Jeho motto „živý somár je lepší ako mŕtvy lev“ si o storočie neskôr pripomínal Herny Worsleyho, súčasne ho používal ako záväzok voči svojim najbližším. Člen britskej armády, syn uznávaného generála bol zvyknutý vystupovať mierne. V bojových jednotkách sa rýchlo stal inšpiratívnym lídrom. Keď mu hrozil nudný záver vojenskej kariéry a zakotvenie v armádnej kancelárii, vrhol sa do uskutočnenia svojho životného sna spojeného so Shackletonom.

Limity odolnosti

Bývalý člen špeciálnej leteckej služby SAS začal svoje dobýjanie Antarktídy v roku 2008. Sprevádzali ho ďalší dvaja muži zviazaní prapredkami s históriou Shackletonových výprav.

V novej verzii expedície bolo všeličo lepšie. Mužom nechýbal kvalitný výstroj, iPody a satelitný telefón, ktorým sa v prípade najkrajnejšej núdze dalo privolať pátracie lietadlo („najdrahší taxík na svete“).

Prírodné podmienky sa ani po storočí nezmenili: biela temnota, extrémne nízke teploty a silný vietor, snežné búrky aj nebezpečné trhliny v ľadovcoch. K tomu rozľahlosť zamrznutého kontinentu, nekonečné stúpania a klesania či šokujúco vysoko položený južný pól. Cieľ dosiahli dva mesiace po začiatku výpravy.

David Grann vyrozprával príbeh expedície naprieč Antarktídou naozaj strhujúcim spôsobom. Je informovaný, rozhľadený v téme a autentický. Nekreslí falošné alebo aspoň mierne idealizované obrazy, a pritom je jeho knižný príbeh dôstojným holdom Worsleymu. Neprísť o predstavivosť a spisovateľskú invenciu v zajatí bielej temnoty je obdivuhodný výkon.

Worsley sa nedokázal ani po návrate k rodine zrieknuť svojich snov. Vrátil sa do Antarktídy, aby ju zdolal úplne sám. Putovanie svetom bielej temnoty je ešte bolestivejšie. Kde vlastne ležia limity ľudskej odolnosti?

David Grann: Biela temnota

Preklad: Samuel Marec

Absynt, 2026

Zobraziť diskusiu (0)