Ľubomír Jaško
18.2.2026
Ako sa nestať mŕtvym levom
Príbeh britského polárnika Henryho Worsleyho je extrémne chladný, arktickú zimu čitateľ priam cíti na vlastnej koži. To, čo zahreje, je húževnatosť, odvaha aj fascinujúca sila ľudí, ktorí túžia nadviazať na hrdinstvá predkov. Občas vo veľkej dejinnej rieke spomienok a osudov plávajú obrovské ľadové kryhy.
Tradícia odvážlivcov
Pokusy prejsť naprieč Antarktídou majú viac ako sto rokov. Ich hlavnou postavou bol Ernest Shackleton. Jeho pokus dosiahnuť južný pól pod vedením Roberta Falcona Scotta bol neúspešný – aj kvôli Scottovej povahe neschopnej akceptovať členov tímu.
Po štyroch rokoch (1906) Shackleton prišiel s vlastnou expedíciou Nimrod. Mužov v expedícii viedol úplne iným štýlom. Ignoroval rigidnú hierarchiu hodností a napriek ochote načúvať podriadeným disponoval nespochybniteľnou autoritou.
Nakoniec sa s troma ďalšími spoločníkmi dostal k pólu veľmi blízko, delilo ho od magického bodu planéty iba 97 námorných míľ. V obavách o zdravie mužov sa vydal na spiatočnú cestu. Aj pri ďalšej veľkej expedícii v roku 1916 uprednostnil životy svojich kamarátov pred zápisom do dejín.
Jeho motto „živý somár je lepší ako mŕtvy lev“ si o storočie neskôr pripomínal Herny Worsleyho, súčasne ho používal ako záväzok voči svojim najbližším. Člen britskej armády, syn uznávaného generála bol zvyknutý vystupovať mierne. V bojových jednotkách sa rýchlo stal inšpiratívnym lídrom. Keď mu hrozil nudný záver vojenskej kariéry a zakotvenie v armádnej kancelárii, vrhol sa do uskutočnenia svojho životného sna spojeného so Shackletonom.
Limity odolnosti
Bývalý člen špeciálnej leteckej služby SAS začal svoje dobýjanie Antarktídy v roku 2008. Sprevádzali ho ďalší dvaja muži zviazaní prapredkami s históriou Shackletonových výprav.
V novej verzii expedície bolo všeličo lepšie. Mužom nechýbal kvalitný výstroj, iPody a satelitný telefón, ktorým sa v prípade najkrajnejšej núdze dalo privolať pátracie lietadlo („najdrahší taxík na svete“).
Prírodné podmienky sa ani po storočí nezmenili: biela temnota, extrémne nízke teploty a silný vietor, snežné búrky aj nebezpečné trhliny v ľadovcoch. K tomu rozľahlosť zamrznutého kontinentu, nekonečné stúpania a klesania či šokujúco vysoko položený južný pól. Cieľ dosiahli dva mesiace po začiatku výpravy.
David Grann vyrozprával príbeh expedície naprieč Antarktídou naozaj strhujúcim spôsobom. Je informovaný, rozhľadený v téme a autentický. Nekreslí falošné alebo aspoň mierne idealizované obrazy, a pritom je jeho knižný príbeh dôstojným holdom Worsleymu. Neprísť o predstavivosť a spisovateľskú invenciu v zajatí bielej temnoty je obdivuhodný výkon.
Worsley sa nedokázal ani po návrate k rodine zrieknuť svojich snov. Vrátil sa do Antarktídy, aby ju zdolal úplne sám. Putovanie svetom bielej temnoty je ešte bolestivejšie. Kde vlastne ležia limity ľudskej odolnosti?
David Grann: Biela temnota
Preklad: Samuel Marec
Absynt, 2026
