Príbehy s prepojením

V zdanlivo nesúvisiacich príbehoch si postupne začneme všímať určité spoločné tézy alebo, lepšie povedané, postrehy, ktoré nadobúdajú všeobecnejšiu platnosť. Keďže autorka cestovala do kresťanských komunít, zásadnou sa javí vytrvalosť a odhodlanie, s akými v nich pristupujú ľudia k svojmu povolaniu. Sú to často kňazi, ktorých nedokázala poraziť ani komunistická moc, hoci boli prenasledovaní, mučení a väznení v neľudských podmienkach. Inokedy sú to rehoľné sestry s ich pôsobením v najbiednejších oblastiach sveta a znalosťou krajných životných podmienok a súvisiacich sociálnych problémov.

Ďalšou spoločnou črtou je viera. Viera v dobro presahujúce dejiny aj rámec ľudského života je zdrojom nielen sily, ale aj optimizmu a kreativity tam, kde sa nachádza minimum zdrojov – predovšetkým v chudobných oblastiach Afriky, Ázie alebo Južnej Ameriky. Viera v Boha je takto metafyzickou aj praktickou oporou a práve v poukázaní na tento optimizmus vidíme veľký prínos knihy. V tejto súvislosti je určite zaujímavé, že nositeľmi týchto vlastnosti sú v reportážach často Slováci pôsobiaci v zahraničí.

Nevyslovená výzva k vnímaniu nespravodlivosti

Nemenej dôležitým aspektom autorkinho písania je implicitne prítomná výzva k scitlivovaniu spoločnosti cez príbehy jednotlivcov. Kontakt s extrémnou chudobou alebo návštevy vylúčených komunít dokážu inšpirovať k väčšej všímavosti. Koľko chudoby sa nachádza v našom okolí a nevnímame ju, prípadne ju prehliadame? Čitateľstvo si môže skúsiť všimnúť, aké aktivity vyvíjajú napr. kresťanské spoločenstvá spomínané v knihe aj na Slovensku, pôsobia vytrvalo, no mimo pozornosti. Je to práca v prospech spoločnosti, hoci vynaloženú námahu možno ani nevnímame.

Na druhej strane sa v textoch stretávame aj s opismi hlbokej nespravodlivosti a pocitmi bezmocnosti, s akými majú skúsenosti kňazi, rehoľníci, sociálni pracovníci alebo lekári pôsobiaci v rôznych kútoch sveta. Nemožnosť jednotlivca vykonať zmeny je tu typická predovšetkým pre spoločenstvá žijúce v prítomnosti veľkej kriminality alebo v autoritárskom zriadení. V tejto súvislosti sú osobitne dôležité kapitoly o obetiach násilia, spomeňme biskupa Oscara Romera zo Salvádoru, ktorý upozorňoval na agresivitu vlády a za to bol zavraždený počas omše, alebo speváka a aktivistu Kizita Mihiga umučeného na smrť vo väzení v Rwande.

Cestovateľské skúsenosti

V druhej časti knihy sa dočítame o rôznych skúsenostiach s cestovaním po celom svete. V odľahčených textoch vidíme, aké nečakané aspekty môže mať napr. ochutnávanie rôznych jedál alebo nápojov, neraz v zdôraznení kultúrnej podmienenosti spoločného stolovania, alebo v presúvaní sa v lokálnom prostredí, kde znalosť miestnej komunity významne ovplyvňuje bezpečnosť. Nájdeme tu aj zamyslenia nad praktickými vecami, napr. nad nakupovaním. Občas ide až o fejtóny, v ktorých sa objavuje aj vtipná pointa. Martina Grochálová precestovala prekvapivo veľké množstvo krajín a jej skúsenosti sú do značnej miery prepojené s otvorenosťou, s akou vstupovala do nových situácií.

Knihu sprevádzajú farebné ilustrácie, ich autorkou je Táňa Svatošová Cipárová. Osviežujú, spríjemňujú čítanie, harmonicky dopĺňajú vyznenie písaných myšlienok a ponúkajú priestor na reflexiu o témach v textoch. Počmárané cesty sú určite vhodnou voľbou pre každého, kto cestovanie nevníma len ako zbieranie zážitkov, ale aj ako náhľad do každodenného života prehliadaných komunít. Zároveň by si ju mali prečítať tí, ktorí azda aj prepadli skepse, že svet sa nedá meniť k lepšiemu, pretože uvidia v desiatkach prípadoch, ako odhodlanie a viera vedia prosperovať aj v krutom svete a stále po nich ostáva nezanedbateľná stopa dobra.

Martina Grochálová: Počmárané cesty
Ilustrácie: Táňa Svatošová Cipárová
Spolok svätého Vojtecha, 2025

Zobraziť diskusiu (0)