Ako sa „henten“ krčmový krikľúň stal zaujímavým pre národ?

Josepha Goebbelsa bolo v časoch jeho najväčšej slávy ťažké prehliadnuť. Nebol vysoký, kríval, no dokázal upútať pozornosť svojim temperamentom a zápalom. S rovnakou esenciou sa mu darilo strhnúť masovú pozornosť a vytvoriť podmienky pre popularitu najväčšieho masového vraha našich novodobých dejín – Adolfa Hitlera. Špičky nemeckej medzivojnovej politiky okolo NSDAP pochopili, že nemecký národ zdecimovaný porážkou v prvej svetovej vojne potrebuje svojho ľudového spasiteľa a zjednotiteľa v jednej osobe. Do súvislostí ísť netreba, veď napokon, čitateľ iste vie ako to dopadlo. Na figu borovú. Keby však nemal dostatočne silné PR, asi by projekt Hitler zlyhal ešte v zárodku a z Adolfa by bol pouličný maliar krajinkárskych pohľadničiek.

Podstatné je, že Hitlerovej viditeľnosti, sledovanosti aj počúvanosti predchádzal poctivý tréning. Nebol by som ďaleko od pravdy, ak by som podčiarkol, že tento rétorický, gestikulačný a mimický tréning bol herecký. Dvorný Hitlerov fotograf Heinrich Hoffman vytvoril známu sériu scénických fotografií, kde sa Adolf Hitler v tmavom obleku zatiaľ iba hrá na nebezpečného a autoritatívneho buditeľa. A diktátora. Nemecko si za vodcu zvolilo výbušného muža posadnutého vlastným egom. Bezvýznamného vojaka, neúspešného umelca, ale aj intelektuálneho ignoranta (pre viac info viď aj Ako umiera demokracia, Benjamin Carter Hett, N Press, 2021). Výhodou bolo, že vedel ísť na vlastnej šťave a s malou dávkou narkotík snáď aj slintal, div neexplodoval. Každopádne, bol to niekto, kto sršal energiou za všetkých v tej unavenej, zbedačenej, udupanej a poníženej realite Weimarskej republiky. Navyše sa prezentoval ako martýr. Stelesňoval všetko, za čo cítili Nemci a Nemky komplexy. Ešte som chcel dodať, že im hovoril z duše, ale čert to ber, veď to hovorím dookola. Skrátka, mohli sa snažiť menej, nezaplatili by sme všetci toľko.

Rádio ako sociálna sieť

Rádio bolo v nemeckých domácnostiach dostupným a moderným spoločníkom. Vysielanie malo za sebou pred druhou svetovou vojnou pár dekád, takže stále sa bavíme o čomsi novom a inovatívnom. „Písanie a čítanie kníh si žiada sedenie a formálnejšie a racionálnejšie rozmýšľanie, kým rádio dokázalo dokázalo apelovať na čosi inšinktívnejšie. V rádiu ako plne ústnom médiu dokázali nacisti šíriť svoj nový jazyk. Slová ako Führer, Volksgemeinschaft a Volksgenosse vstúpili do každodenného slovníka Nemcov a nanovo definovali ich vzťah k sebe samotným a k sebe navzájom. Keď ste svet opisovali pojmami nadradených ľudí Übermenschen, cítili ste sa byť súčasťou špeciálnej kasty, ktorá sa zhora pozerá na tých dole, aj keď ste nikdy sám veľa nedosiahli.“ (Ako vyhrať informačnú vojnu, str. 111).

Okrem toho pokrývalo rádio kvantum záujmových skupín, takže s trochou šťastia sa podarilo do programu zaradiť aj za kýble propagandy. Dramatickej, ale stále smradľavej. Nešťastím bolo, že tieto srdcervúce prejavy začali smrdieť previnilosťou až časom, už zosedimentované. Za čias Hitlerovho rozmachu mali jeho prejavy a propaganda v dramaturgickom sprievode efektívnej hudby emocionálny dopad na väčšinu spoločnosti. Nacisti to vedeli a vyvíjali množstvo energie, aby boli relácie jednostranne prevážené a masírovali rodiacu sa árijskú kultúru na škodu všetkým, ktorí sa jej vzoprú, alebo jej prídu do nemilosti (čo vzhľadom nenávistný a agresívny záber nacistov nebolo nič ťažké). „Každý večer od siedmej do ôsmej večer mali Volksgenossen počúvať Hodinu národa. Začínala sa údermi veľkých zvonov vo Weimarskej katedrále. Nasledovali „správy“ s príbehmi o rasovo čistých členoch strany a odvážnych členoch Hitlerjugend, ktorí bojovali proti beštiálnym boľševikom a celosvetovému židovskému sprisahaniu.“ (str. 113).

Tieto informácie boli vo väčšinovej nemeckej populácii populárne a bolo takmer nemožné im konkurovať. Rozhlasové prijímače boli cenovo dostupné, takže v roku 1941 si 65 % nemeckých domácností mohlo dovoliť vlastný rozhlasový prijímač Volksempfänger model DKE38 (zľudoveli jeho parodické názvy, ktoré sa vzťahovali na jeho duchovného otca Goebbelsa). Malo to však technologický háčik – na tomto prijímači sa dali počúvať iba oficiálne nemecké a rakúske vysielania. Vynaliezaví poslucháči však našli spôsob, ako vďaka improvizovanej anténe po zotmení obohatiť svoj prehľad aj o zakázané stanice. To však nijakým spôsobom neotriaslo vernosťou národa k ich vodcovi.

Delmer ako záporák?

Spisovateľka Muriel Stark bola ako mladá, dvadsaťšesťročná sekretárka súčasťou Delmerovho propagandistického tímu. Ako hovorí „Delmer sa vždy tešil, keď vojnový zajatec prerozprával ako fakt príbeh, ktorý Delmer sám vymyslel“ (str. 232). Chce sa mi konštatovať, že to boli časy, kedy pravda neobsahovala žiadny autentifikačný systém. Dnes je síce možné overiť si informáciu z viacerých zdrojov, ale to sa stáva paradoxne problémom tiež. Názvu knihy Ako vyhrať informačnú vojnu chýba otáznik. Mohla by to byť výstižná otázka relativizovaná obsahom tejto knihy.

Sefton Delmer zohral úlohu v takzvanej „čiernej propagande“. K tej by mal v novodobom kontexte asi najbližšie termín hybridná vojna. „Delmerov tím sa dokonca naučil vytvárať falošné nacistické programy, ktoré dokonale imitovali originál. Keď nacisti počas náletov prestali vysielať, dostal sa Delmerov tím na ich vlnové dĺžky a „pokračoval“ vo vysielaní. Vojnový zajatec, ktorý kedysi pracoval ako stážista v nemeckom rozhlase a nemecká herečka hrali vo Woburne nacistických moderátorov, trénovali celé dni, aby ich hlasy zneli akurát, zatiaľ čo technici vo Woburne doplnili do štúdií fóliu, aby replikovali kovový zvuk Ríšskeho rozhlasu.“ (str.233). Cieľom Seftona Delmera bolo oslabiť nacistickú morálku, vytvárať falošné správy a týmto spôsobom zvrátiť ochotu vojakov bojovať a chuť bežných obyvateľov podporovať Adolfa Hitlera.

No, vidieť, že psychológia hrá v informačnej vojne veľmi silnú úlohu. Verím, že toto zistenie nebude novým posolstvom pre jej čitateľov. Bol by to čudný signál. Záverom nechcem podať moralizujúce konštatovania, ale viem, že pre niektorých ľudí môže byť pohyb na neohraničenom priestore internetu výzvou. Akokoľvek si to (ne)priznáme, táto sieť formuje našu realitu a treba si starostlivo vyberať. Základným predpokladom na bezpečný pohyb je kritické myslenie, aby sa novodobí surféri nedostali pod vplyv podobný tomu čudesnému stroju Volksempfänger DKE38.

Ako vyhrať informačnú vojnu

Peter Pomerantsev

N Press, 2025
Preklad: Mária Mlynarčíková

Zobraziť diskusiu (Napíšte prvý komentár)