Dva roky práce

Ide o jedno z najzaujímavejších literárnych diel druhej polovice 20. storočia. Prvýkrát vyšlo v roku 1972 a doposiaľ poslednú slovenskú verziu pripravilo vydavateľstvo Drewo a srd v roku 2000. Už je vypredaná, ale nielen preto sa ju vydavateľstvo Artforum rozhodlo vydať znovu. Okrem nového prekladu, o ktorý sa postaral Stanislav Vallo, dostala úplne novú vizuálnu podobu. Tá je dielom ilustrátorky Daniely Olejníkovej a grafického dizajnéra Pavla Bálika. Výtvarníci sa spravidla na vzniku knihy nepodieľajú už od začiatku, tu to bolo inak. Hlavnou iniciátorkou celého vydania bola totiž Daniela Olejníková, ktorá sa Neviditeľnými mestami zaoberala už vo svojej diplomovke na VŠVU. Pri vydávaní prekladových kníh treba začať od autorských práv, čo je často - najmä pri nežijúcich autoroch - detektívna práca. Veronika Michalová z vydavateľstva Artforum teda začala pátrať po tom, kto je majiteľom práv.

Existuje veľa literárnych agentúr a nikto nevie, pod koho ktorý autor patrí. Čiže píšete agentúram a čakáte, či sa ozvú, alebo vás posunú ďalej. Ja som prvý takýto mail poslala 29.1.2015.

Kniha Neviditeľné mestá vyšla v decembri 2016, čiže práca na nej trvala dva roky. Keď nájdete majiteľa práv, treba s ním dohodnúť podmienky licenčnej zmluvy. Autorovi, dedičom alebo agentúre vydavateľstvo platí percentá z predaja, čo je spravidla od 7 do 10% z predajnej ceny knihy. Túto sumu zvyčajne platí v preddavkoch, z ktorých sa percentá odpočítavajú. Ak sa kniha predáva lepšie alebo sa robí dotlač, na konci roka sa rozdiel dopláca a každý rok vydavateľ posiela každému majiteľovi práv výkazy o predajoch. Licencie sa pohybujú približne od 800 do 2 000 euro, čo je dosť, keď sa vezme do úvahy veľkosť a špecifiká slovenského knižného trhu.

Rovnakú knihu s rovnakými licenčnými podmienkami v nemčine si môžu kúpiť aj čitatelia vo viacerých nemecky hovoriacich krajinách, vydavateľ teda môže vydať rádovo vyšší náklad. To mu umožňuje pri dobrom predaji viac na knihe zarobiť, pretože vstupné náklady na honoráre či na prípravu sú rovnaké. Náš trh je malý a slovenskú knihu si naozaj kúpi len slovenský čitateľ.

Ďalším špecifikom nášho trhu je dostupnosť českých kníh, ktoré bežne nájdete v slovenských kníhkupectvách a ktoré významne rozširujú ponuku.

Pri pôvodných slovenských textoch náklady na licenciu nahradí honorár pre autora, ktorý sa pohybuje od autorských výtlačkov po niekoľko tisíc eur pri autoroch, ktorých knihy sa predávajú vo vyšších nákladoch – prvý náklad obvykle býva okolo tisícpäťsto až dvetisíc kusov, ´evitovky ´ či ´matkinovia´ sa predávajú v desiatkach tisíc kusov. Pri takýchto vysokých nákladoch môže byť aj percento z predaja vyššie, pretože je cena tlače nižšia. Funguje to teda podobne ako pri licenciách - vydavateľ zaplatí autorovi zálohu, z ktorej sa odpočítavajú dohodnuté percentá za predané kusy – keď sa kniha predáva dobre, po ročnom zúčtovaní môže autor dostať ďalšie peniaze.

Vydavateľ – tlačiar - distribútor – kníhkupec – čitateľ

"Niektoré knihy vydávame s tým, že vieme, že budú stratové, ale myslíme si, že by mali byť slovenskému čitateľovi dostupné," hovorí šéf Artfora Vladimír Michal. Ako je to v prípade Neviditeľných miest?

Celkové náklady na tisíc kusov knihy sa vyšplhali na vyše 16 000 eur, z toho 9 000 stála tlač, 1200 licencia, zvyšok sú honoráre pre ilustrátorku, grafika, prekladateľa a jazykovú redakciu. Vydavateľstvo pokrylo časť nákladov z grantu z Fondu na podporu umenia a niekoľko desiatok kusov kníh musí dať mimo predaja ako autorské, povinné a promo výtlačky.

Artforum, ktoré vydáva desať až dvanásť kníh ročne, tvoria len dvaja ľudia, ktorí sa navyše nevenujú len vydavateľstvu. „Občas to cítiť. Chýbajú nám editori, niektoré knihy by potrebovali väčšiu pozornosť,“ hovorí Veronika Michalová. Pre porovnanie - veľké vydavateľstvo Slovart vydáva okolo 200 kníh ročne, má 47 stálych zamestnancov, interných editorov a osobitne redaktorov detských kníh, literatúry pre tínedžerov, beletrie, literatúry faktu a externých prekladateľov či jazykových korektorov. Plus obchodné a marketingové oddelenie. Pre veľké vydavateľstvá ako je Slovart je výhodné mať vlastnú distribúciu, sklady a obchodných zástupcov, ktorí udržiavajú s kníhkupectvami osobnejší kontakt a dokážu kníhkupcom podať o každej knihe viac informácií.

Menšie vydavateľstvá využívajú služby distribučných spoločností – na Slovensku sú tri veľké distribúcie a niekoľko menších, tie veľké zamestnávajú desiatky ľudí. Distribútor platí skladové priestory, softvér, autá, zamestnancov. Medzi distribúciou a vydavateľom je rabat okolo 50%. Distribútor predáva a dodáva knihu ďalej kníhkupcom s rabatom okolo 35%, čiže z predajnej ceny knihy nakoniec zostáva vydavateľstvu okolo 50%, distribútorovi 10-15% a kníhkupectvu 35%. (Pre zjednodušenie ignorujeme pri úvahách daň z pridanej hodnoty.) Tento trojuholník môže byť v rovnováhe, pokiaľ sa na trhu neobjaví veľ ká spoločnosť, ktorá má monopol a ktorá vlastní všetky tri časti – teda vydavateľstvo, distribúciu aj sieť kníhkupectiev. Takáto spoločnosť môže od iných vydavateľov požadovať príliš vysoké rabaty a postaviť ich tak pred rozhodnutie, či mať knihy len v niekoľkým malých nezávislých kníhkupectvách s rabatom, ktorý nie je likvidačný, alebo ich mať aj v sieťových kníhkupectvách v nákupných centrách, ale s vysokým rabatom. Vydavateľ sa tak ocitá v rovakej situácii ako výrobca jogurtov v supermarkete. To je už ale samostatná téma.

Rabat, ktorý zostáva kníhkupectvu sa môže zdať byť vysoký, no aj každé kníhkupectvo má svoje náklady. Platí nájom – väčšinou v centrách miest a teda drahý – a zamestnancov. Tie malé kníhkupectvá s predajnou plochou do päťdesiat metrov štvorcových často dokážu uživiť len jedného jediného zamestnanca a občas brigádnikov.

A paradoxne tým najmenším kníhkupectvám distribútor často nechce dávať knihy do komisie, ale len ´napevno´. To znamená, že za knihy platia vopred a nie až keď ich predajú zákazníkom. Pri takomto nastavení zarobí vydavateľstvu až posledných niekoľko desiatok kusov a pri väčšine kníh sa práve posledné kusy predávajú pomaly – z marketingového pohľadu už nie je kniha po dvoch mesiacoch od vydania zaujímavá, nenájdete ju vo výklade alebo na pulte, tam už sú novinky z posledných týždňov, alebo knihy, ktorým vydavateľ to dobré miesto na pulte, v pyramíde pri vchode alebo vo výklade zaplatil. Je len niekoľko kníh, ktoré sa predávajú rovnomerne niekoľko rokov. Pri Neviditeľných mestách bude tých ziskových posledných 185 kusov.

V praxi to znamená, že malé vydavateľstvo žije z kníh vydaných pred štyrmi, piatimi rokmi. Vo veľkom vydavateľstve so širšou ponukou a dôsledným marketingom je opäť situácia trochu iná, ako hovorí Juraj Heger zo Slovartu:

Snažíme sa dosiahnuť, aby dve tretiny nákladu zarobili na priame fyzické náklady a pozitívne je, že každý jeden mesiac v roku máme viac ako 50% obratu z tzv. backlistu, čiže z kníh starších ako dvanásť mesiacov, to je pre vydavateľa podstatné číslo.

Mestá vo farbách

Calvinove Neviditeľné mestá sú podľa Stanislava Valla snom väčšiny prekladateľov z taliančiny.

Vrátil som sa ku Calvinovi, k všetkému, čo som mal naporúdzi, opäť som si popripomínal, poprečítal... Až potom som si (znovu) prečítal, tento raz už tradičným postupom, originál: teda najprv ako čitateľ, potom ako prekladateľ. Nato som siahol po Marcovi Polovi a prečítal som si jeho Milión. A na talianskych stránkach som ponachádzal množstvo informácií o pozadí vzniku tejto knižky, o pôvode ženských mien všetkých 55 miest, o tom, ako interpretoval knižku autor, ako ju treba podľa jeho návodu čítať. Slovom všetko, čo som pokladal za nevyhnutné vedieť.

Ak by pracoval len na tejto knihe, preklad by mu trval približne dva týždne čistého času, spolu s prípravou jej dokopy venoval približne štyri mesiace. Po preklade nasledovala jazyková korektúra Miroslavy Vallovej a ešte jedna korektúra už zalomeného textu.

Daniela Olejníková a Stanislav Vallo

Pri pôvodných textoch vydavateľstvá zvyknú robiť ešte viac korektúr – každú knihu číta editor, redaktor a jazykový korektor a napríklad v Slovarte ako poistku využívajú ešte oko tretieho človeka – externistu, ktorý text prečíta ešte raz.

Na konci zimy 2016 začali na vizuálnej podobe Neviditeľných miest pracovať Daniela Olejníková a Palo Bálik. Grafický dizajnér prišiel s nápadom schovať kresby dovnútra dvojlistov, čo ilustrátorke umožnilo nečakať na grafickú úpravu textu a mohla pracovať s predstihom samostatne. Čitateľom tak zároveň pripravili dve možnosti čítania. Pri predstavovaní si jednotlivých miest, ktoré autor opisuje, môžu využiť vlastnú fantáziu, alebo špeciálnu rezaciu pomôcku na rozrezanie dvojlistov a uvidieť ilustrácie.

Rozprávali sme sa o štruktúre Calvinovho textu a tiež o úskaliach, ktoré prináša pre ilustrátora. Calvinove ženy a tomu prispôsobiť kompozície. Ďalšou pomôckou boli filtre aplikované na google maps. Pomocou screenshotov máp rôznych miest som si vytvorila množstvo materiálu na „budovanie“ ilustrácií. Nepotrebovala som kresliť architektúru, stačilo vybrať fragmenty z týchto máp. Ich kombináciami, vrstvením a modifikáciami som urobila aj rôzne povrchy – mramor, dlaždice, žilnatinu listov, vodnú hladinu…,

spomína Daniela Olejníková.

Približne mesiac jej trvalo nájsť štýl a postup, ktorým vytvárala ilustrácie. “Radi pracujeme s priamymi farbami – ich optické kvality na papieri nie sú nahraditeľné štandardnou tlačou CMYK-om. Ten po vytlačení ofsetom vždy trochu zhasne, Pantonky naopak žiaria a pripomínajú kvality sieťotlače. V knihe je jedenásť druhov miest a každý má pridelenú svoju charakteristickú farbu. Okrem toho som používala tmavú farbu, rovnakú ako písmo, a jednu dodatkovú, vybratú spomedzi ostatných farieb iných miest.” Nasledovali mesiace samostatnej práce. Ilustrátorka a grafický dizajnér sa od októbra znovu intenzívne stretávali a začali knihu dávať dokopy. Diskutovali o tom, ako by mala vyzerať obálka, prebal, pomôcka na rezanie dvojstránok s ilustráciami. Podklady do tlače poslali koncom novembra.

Príprava bola náročná, vedeli sme, že máme veľa príležitostí na pochybenie. Tým, že sme použili toľko rôznych farieb, musela som komplikovane kombinovať ilustrácie na hárok tak, aby sa vôbec dali vytlačiť. Bez ochoty, trpezlivosti a pozorného oka ľudí z tlačiarne by táto kniha asi nevznikla,

dodáva Daniela Olejníková. Venovať toľko času jednému projektu si môže dovoliť z niekoľkých dôvodov. „Nie je ilustrátor ako ilustrátor – knižné ilustrácie sú určite horšie honorované ako napríklad editoriálová ilustrácia. Mne sa zatiaľ vyžiť darí, určite je to však o štastí, priaznivých okolnostiach aj podpore okolia. Vďaka zázemiu, ktoré mi počas štúdií poskytli rodičia, som mala možnosť plne sa sústrediť na svoj rozvoj. Neskôr mi zase veľmi pomohlo, že sme spolu s Damianom Pastirčákom založili Studio Limb. Ťahali sme sa a pomáhali si navzájom, keď mal jeden viac roboty a druhý menej, a mohla som sa v pokoji venovať uleteným, riskantným alebo časovo náročnýmprojektom. Ak by som celý čas stála sama, bolo by to určite náročnejšie a pravdepodobne by som vo svojej tvorbe musela robiť viac kompromisov.“

Od čela po päty

Vymyslieť spôsob, ako takúto nezvyčajnú knihu vytlačiť, nájsť vhodný materiál a technológiu, trvalo tiež niekoľko mesiacov. Ako najvhodnejšia tlačiareň sa nakoniec ukázal českobudějovický Protisk, kde venovali knihe naozaj veľa pozornosti a času.

Pri každej novej knihe robia tlačiari maketu a kontrolné nátlačky, no táto kniha si vyžadovala niekoľko makiet. Pri Neviditeľných mestách bolo treba použiť čo najbelší materiál, cez Aby som sa bezpečne vyhla otrockému spodobovaniu miest podľa opisov v knihe, bolo potrebné zvoliť nejaký kľúč, ako k nim pristúpiť.

Palo navrhol pozerať sa na mestá ako na ktorý nebudú prerážať na druhú stranu farebné ilustrácie a texty. Grafici zvolili Munken Crystal Rough, hrubší, drsnejší papier, ktorý je drahší ako bežne používané papiere. Je považovaný za také Volvo medzi papiermi a s jeho výberom pomáhala aj Jana Rakúsová z firmy Arctic Paper, ktorá tento papier dováža a ktorá ho nakoniec poskytla zadarmo.

Palo Bálik

Najjednoduchší a najviac používaný spôsob tlače kníh je štyrmi procesnými farbami – už spomínaný CMYK. Každá strana knihy sa rozloží na štyri farby, uloží v správnej kombinácii na archy a dáta sa prenesú osvitom na svetlocitlivé hliníkové dosky. Menej obvyklý spôsob je tlač priamymi farbami Pantone, ktorá má výhodu v tom, že farby sú sýte, no výsledok je tak trochu dobrodružstvom s neistým výsledkom. Takto sa tlačili aj Neviditeľné mestá - trinástimi priamymi Pantone farbami. Každý arch prešiel strojom päťkrát a pri montáži archov strávil grafik v tlačiarni celý deň.

V tlačiarenskom jazyku sa jednotlivé časti knihy nazývajú podľa ľudského tela - najskôr sa oreže čelo, aby sa dalo knihou listovať, potom sa na chrbát nalepí predtlačená mäkká obálka, ohnú sa uši, ak ich kniha má mať, oreže sa hlava aj päta a knihu treba potom už len zošiť. Chrbty kníh s tvrdou obálkou sa šijú niťou.

Neviditeľné mestá nemajú všetky strany na čele orezané, rozrezať si ich môže alebo nemusí čitateľ. Aby sa dali rozrezať ľahko a kniha sa neznehodnotila, bolo ich treba na hrane perforovať. A nájsť správnu mieru perforácie. Ku knihe je pribalená pomôcka z hrubého kartónu, ktorú si tlačiari nazvali krásnym názvom deflorátor. Má tvar starovekého pasu a razili ho na historickom stroji Heidelberg.

V tlačiarni máme takéto funkčné stroje z 20. storočia dva, dajú sa na nich robiť špeciálne razby a výseky. Nekazia sa, ak sa niečo poškodí, zlomí, tak to zvládnu opraviť mechanici so zváračkou. Vďaka tomu dokážeme urobiť aj komplikovanejšie netypické veci, ktoré sa paradoxne v čase vzniku týchto strojov vôbec nerobili,

hovorí Hana Böhmová z Protisku, ktorá pri tlači tejto atypickej knihy zohrala dôležitú úlohu.

Komunikácia medzi grafikmi a tlačiarmi sa často nesie v rovine pocitov a dojmov. Grafici chcú napríklad aj výberom papiera dosiahnuť, aby mal čitateľ pri kontakte s knihou nejaký konkrétny pocit, pri cenotvorbe knihy je však cena papiera kľúčová a rozpor medzi víziou grafika a finančnými možnosťami vydavateľa dokáže vydanie niektorých kníh pochovať. V tejto fáze sú kľúčoví skúsení tlačiari, ktorí vedia vybrať tú správnu cenovo dostupnú alternatívu. Vydavateľ má síce obmedzené finančné zdroje, ale pri tvorbe Neviditeľných miest sa Artforum rozhodlo Pala Bálika a Danielu Olejníkovú neobmedzovať a nechať ich urobiť takú knihu, akú si text Itala Calvina zaslúži. A tak, hoci na tejto knihe je netypické takmer všetko – použitá farba, radenie archov, skladanie, väzba, špeciálny papier - výsledok nie je kompromisom medzi grafikmi a možnosťami tlačiarne, ale presne taká kniha, akú si vydavateľstvo, Palo Bálik aj Daniela Olejníková predstavovali.

Monika Kompaníková

Oliver Rehák

Článok vyšiel v novinách Čo čítať? jar/2017

Zobraziť diskusiu (0)